„Dobrý deň, ste pán Kováč? Ako slúži zdravie, ako sa máte,“ prihovára sa neznáma žena Michalovi Kováčovi v drogérii, kde s manželkou práve nakupuje prací prášok. Pred niekoľkými dňami uplynulo pätnásť rokov, čo prevzal funkciu prezidenta, a desať, čo v nej skončil. Ľudia ho však stále oslovujú.
„Väčšinou sa potešia, keď vidia, že chodím s košíkom. Určite je plno takých, čo ma nemajú radi, ale sú slušní, nehovoria to. Ešte viac majú radosť ľudia mimo Bratislavy,“ hovorí Kováč. Úraduje v kancelárii v centre Bratislavy. Prevádzku financuje zo sponzorských príspevkov pre svoju nadáciu zameranú na dokumentovanie výsledkov demokratickej štátnosti.
Každý deň ho medzi deviatou a desiatou dovezie do kancelárie vodič na aute, čo má ako exprezident od štátu. Ochrankár je stále rovnaký ako v roku 1992, keď sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR. V kancelárii ho víta sekretárka. Poštu už prebrala. Exprezident povie, na ktorú odpovedia a ktoré pozvánky na akcie treba zaradiť do programu.
„Potom píšem pamäti, čo zaberie dosť času. Po obede sú dohodnuté návštevy, večer akcie. Naša nadácia nie je zameraná na finančnú pomoc, ale aj vo štvrtok som posielal päťtisíc korún rodine s vážnymi zdravotnými problémami, desaťtisíc Nadácii Katolíckej univerzity v Ružomberku. Poslal by som aj viac, keby bolo z čoho,“ hovorí usadený v kresle svojej kancelárie. Na stene má devätnásť zarámovaných fotografií zo stretnutí s inými prezidentmi a pápežom, na stole knihu Rozpad Československa, dva telefóny, sošku Panny Márie, v skrinke plno kníh.
Na prvý pohľad vyzerá vo forme primeranej veku, priznáva však problémy. „Nohy nebolia, ale točí sa mi hlava, mám horšiu stabilitu. Nikdy som nešportoval a cítiť to. Nemôžem ani prijímať všetky pozvánky na akcie, na niektoré ani nestíham ísť.“ Kým ďalší bývalý prezident je skôr utiahnutý doma, Michal Kováč cez nadáciu organizuje vernisáže, vydáva publikácie.
Na recepciách sa občas stretne s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarorm, ktorý vládol krajine v rokoch 1994–98 a Kováčovi urobil z prezidentovania peklo. Cítiť, že Mečiarovi neodpustil: „Keď sa stretneme, je to klasika – pozdravíme sa, ako sa máš, podáme si ruku. No ťažko zabúdam na to, čo mi spôsobil, že dal súhlas na únos môjho syna. Jeho vláda bola hanba, je smutné, že som bol prezidentom v čase, keď som musel hasiť politiku smerom k zahraničiu,“ hovorí.
So súčasným prezidentom Ivanom Gašparovičom a niekdajšou druhou rukou Mečiara vychádza veľmi dobre. Napriek tomu, že Gašparovič o Kováčovi hovoril v minulosti vulgárne a nemali sa radi: „Stretávame sa. V novembri mi pomohol zorganizovať stretnutie s bývalými poslancami Federálneho zhromaždenia. Konečne je dobrý vzťah medzi vládou a prezidentom, čo je lepšie, ako stále konflikty.“
Koho volil v parlamentných voľbách, neprezradí. K Ficovej vláde, kde je aj Mečiarovo HZDS, nemá vážnejšie pripomienky. „Nedošlo k ničomu, čo by zhoršilo dôveryhodnosť Slovenska. Pokračuje prílev zahraničného kapitálu. Neregistrujem nič, čo by ma vážnejšie znepokojovalo,“ vysvetľuje.