„Väčším prekvapením bolo len víťazstvo Donalda Trumpa,“ úsmevne pripodobnil Miroslav Šatan (42) finálovú účasť Tímu Európy k výsledku prezidentských volieb v USA. S odstupom času hovorí aj o tom, ako využije nadobudnuté skúsenosti.
Dlho ste váhali nad ponukou stať sa generálnym manažérom Tímu Európy?
Predminulý rok v lete sa mi ozval Franz Reindl. Dostal na starosť zostaviť tím Európy na Svetový pohár. Oslovil ma, či by som mu vedel pomôcť vo funkcii generálneho manažéra. Nemal som v podstate nijaké pracovné záväzky, videl som to ako skvelú novú skúsenosť i príležitosť niečo utvoriť a aj sa niečo naučiť. Bral som to pozitívne, na tom sa nedalo nič stratiť ani prehrať. Dohodli sme sa v priebehu minúty-dvoch.
Čo nasledovalo?
Ročná spoločná púť, tretím do partie bol Ralph Krueger, hlavný tréner.
Vy ste ho vybrali?
S Franzom sme sa rozprávali o možnostiach. V hre boli aj iné mená, no Ralph nám vyšiel ako najlepší variant. Predpokladali sme, že najlepšie skĺbi dva hokejové štýly – zámorský a európsky. Od nuly sme začali na zelenej lúke budovať nový tím – realizačný i hokejový. Trvalo to od októbra 2015 do júna 2016, keď sme doplnili posledných sedem hráčov.
Čo ste si pomysleli, keď organizátori oznámili, že na Svetovom pohári bude hrať Tím Európy?
Vtedy mi ani nenapadlo, že v ňom budem mať nejakú pozíciu. Rozumel som úsiliu organizátorov – chceli mať na turnaji čo najviac hráčov z NHL. Reprezentácie Slovenska, Nemecka, Švajčiarska, ktoré prichádzali do úvahy ako siedmy či ôsmy účastník, nemali toľko hráčov v NHL, aby postavili vlastné mužstvo. Prednosť dostali dva nové projekty – Tím Európy a výber mladých hráčov Severnej Ameriky do 23 rokov. Kvalita sa zhustila, plusom bolo, že na podujatí mohli hrať aj hráči z malých krajín ako Slovinec Kopitar či Nór Zuccarelo, ktorí by na Svetovom pohári s národným tímom nikdy nehrali. Nám to dalo šancu povyberať čerešničky z malých krajín. Kostru tímu tvorili Slováci s Nemcami, Švajčiarmi a Dánmi. Napokon sme postavili konkurencieschopný výber.
Nedívali sa naň zámorskí experti trochu cez prsty?
Pred turnajom a aj počas neho nás zámorskí odborníci výrazne podceňovali. To, ako sme hrali a kam sme sa až dostali, najmenej prekvapilo teda nás samotných. Najviac to zaskočilo odborníkov v Severnej Amerike. Nám pomohlo, že nás nik nepovažoval za favorita, rolu tzv. outsidera sme radi vzali na seba. O to ľahšie sa nám hralo. Naše trénerské trio využilo bohaté skúsenosti z NHL. Ušilo perfektnú taktiku, hráči sa jej podriadili. Podceňovanie bolo palivo do našej nádrže, pomáhalo nám v motivácii.
Kedy ste začali tušiť, že by ste mohli príjemne prekvapiť?
V príprave sme mali dobrý žreb. Dva zápasy sme odohrali s tímom zámorských mladíkov do 23 rokov. Tušili sme, že do sezóny vletia na rýchlejších nohách ako naši veteráni, no vedeli sme, že bohaté skúsenosti našich opôr sa nám v dvojtýždňovom turnaji vrátia. Rozbiehali sme sa pomalšie, no skočili sme ďaleko – až do finále. Skúsení hráči sa dostali do tempa, v poslednom prípravnom zápase proti Švédsku už korčuľovalo sebavedomé mužstvo.
Nebolo vám ľúto, že Tím Európy nemal hymnu?
Do úvahy prichádzali dve možnosti: hrať nejaký poskladaný hybrid, čo by znelo čudne, alebo si utvoriť niečo nové. Napokon sme sa po dohode s trénermi i hráčmi priklonili k tomu, že nijakú hymnu mať nebudeme. Mediálne otázky a následky diskusií by nás iba odpútavali od hokeja. Každý hráč mal na ramene ale vlajku svojej krajiny a tú na turnaji reprezentoval aj bez hymny.
Čo prevládalo po tesnej prehre v druhom finálovom zápase proti Kanade – sklamanie alebo dobrý pocit z kvalitne odvedenej práce?
Ako vždy po prehratom finále je prvý pocit sklamanie. Keď na druhý deň po prebudení opadlo, uvedomili sme si, že sme dosiahli maximum, čo sa dalo. Kanada jediná na turnaji neprehrala, mala ešte o niečo vyššiu kvalitu ako ostatní. V druhom finálovom zápase sme ju trápili, o výsledok sa obávala. Vyrovnala tri minúty pred koncom v presilovke a krátko na to strelila víťazný gól. Neboli sme ďaleko od tretieho zápasu – a v ňom sa už mohlo stať všeličo.
Stretnutia ste sledovali z VIP-lóže. Dá sa to prirovnať k adrenalínu na striedačke?
Zhora nemôžete nič ovplyvniť. Môžete byť len ako fanúšik, držať palce alebo zatínať päste. Práve z pocitu, že nemôžem nič ovplyvniť, som bol pokojný. Bolo zbytočné rozčuľovať sa. Ruky mi však vyleteli, ako keby som bol hráč, keď Tomáš Tatar strelil víťazný gól v semifinále proti Švédsku. Na chvíľku sme sa premenili aj s Petrom Bondrom na fanúšikov. To bol najkrajší moment z toho ročného zážitku.
Foto: Archív Miroslava Šatana
Je povolené tešiť sa v lóži?
Hokej je hra emócií. Prečo by aj generálni manažéri nemohli prejaviť emócie? Je dobré mať ich na uzde, musia to byť pozitívne emócie, nie negatívne. Ukázali aj súdržnosť nášho manažérskeho kolektívu. Myslím si, že nijaký iný by sa z takého úspechu netešil tak srdečne ako my.
Kto mal kabínu na povel?
Traja najrešpektovanejší lídri: Anže Kopitar, Zdeno Chára a Marián Hossa. Sekundoval im Nemec Christian Ehrhoff a Švajčiar Mark Streit. S touto päticou sme najviac komunikovali.
Spoliehali ste sa najviac na slovenských hokejistov?
Štatistiky potvrdili, že patrili k ťahúňom, čo ma tešilo. Na mužstvo sme sa však nedívali podľa národností. Dôležité bolo, že hráči si veľmi dobre rozumeli, zabávali sa. Spájal ich kamarátsky pocit, že sú jeden tím. Až nás to milo prekvapilo, tohto sme sa obávali najviac pred turnajom – či si hráči navzájom sadnú, či nebudú váhaví. Ľady sa po dvoch-troch dňoch rýchlo prelomili. Bolo vidieť, že mentalita hokejistov NHL je podobná – rýchlo sa vedia zosúzvučiť na spoločnú vlnovú dĺžku. Jeden druhého pritom rešpektovali, zároveň chceli niečo dokázať – a aj sa tak stalo.
Dozvedeli ste sa o NHL niečo, čo ste dovtedy nevedeli?
Veľa vecí som videl zvnútra, ako funguje NHL samotná. Ako organizuje takýto veľký turnaj. Je to naozaj kvalitou najsilnejší hokejový turnaj, aký sa v súčasnosti hrá. Má vysokú prestíž i tradíciu. Dúfam, že ďalší bude skôr než o dvanásť rokov, čo bola prestávka medzi týmto a predchádzajúcim. Myslím si však, že Tím Európy v ňom skôr nebude ako bude. Dá sa predpokladať, že podujatie sa vráti k pôvodnému formátu národných tímov.
Dostali ste z NHL ponuky na funkciu generálneho manažéra?
(so smiechom) Nijaká neprišla a ani ju nečakám. Gratulácií som dostal dosť, ale väčšinou z Európy. Európske federácie a zväzy boli veľmi spokojné, ako sme reprezentovali európsky hokej a kam sme to dotiahli.
Ako zúročíte nadobudnuté skúsenosti?
Verím, že niekedy v budúcnosti sa mi ešte zídu. Nikam sa neponáhľam, som spokojný so životnou fázou, v ktorej som. Pomáham trénovať mužstvo mojho syna Mirka. Je to pre mňa hobby. Skúsenosti sú uložené vo mne, dúfam, že raz ich niekedy v nejakej pozícii využijem.
Môže súčasné hobby prerásť do ambície profesionálne trénovať?
To, že pomáham pri tíme žiakov, nesúvisí s ambíciou trénovať. Šlo skôr o nevyhnutnosť. Chcel som pomôcť žiackemu mužstvu v tréningovom procese, môžem uplatniť skúsenosti, aby sme čo najefektívnejšie využili čas na ľade. V klube sú radi a vážia si to. Nie veľa žiackych mužstiev má trénera so skúsenosťami z NHL. (so smiechom)
Ide syn v otcových šľapajách? Je ďalej ako ste boli vy v jeho veku?
Zatiaľ ho hokej baví – a to je najpodstatnejšie. Kým to tak bude, budem ho podporovať. Na jeho porovnanie so mnou si netrúfam. Vcelku si myslím, že deti sú dnes o niečo vpredu než sme boli my pred tridsiatimi rokmi. Rodičia začínajú s deťmi skôr a niekedy sa mi zdá, že majú viac motivácie ako deti. My sme v tom veku brali hokej ako zábavu, výplň voľného času. Dnes je to poslanie, niektorí rodičia najímajú korčuliarskych a neviem ešte akých trénerov popri riadnych tréningoch. Taký je dnes trend vo svete.
Foto: SITA, Ján Viazanička
Martin Kohút, nový prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja, netají, že by vás rád videl na poste generálneho manažéra slovenskej reprezentácie. Pokročili ste v diskusii na túto tému?
Zaregistroval som, že to avizoval v médiách. Už sme sa osobne stretli, o prípadnej spolupráci budeme ešte diskutovať.
Ste jej naklonený?
Keď sa rozprávam s kamarátmi a bývalými spoluhráčmi z reprezentácie, cítim, že naša generácia má v sebe akúsi povinnosť alebo túžbu pomôcť slovenskému hokeju. Bolo by prospešné nájsť formu, ako všetkých týchto ľudí zapojiť do práce pre slovenský hokej, využiť ich bohaté skúsenosti z kariér, preniesť ich do klubov a tak aj do hokejového hnutia.
Nemal po Richardovi Lintnerovi nik zo zlatej generácie ambíciu kandidovať na najvyšší hokejový post?
Nik sa neprihlásil, tak asi nie.
Poradíte z vašich skúseností novému vedeniu, na čo by sa malo zamerať?
Bolo by dobré vrátiť sa k systému, ktorý u nás fungoval v 80-tych rokoch minulého storočia. Mám na mysli športové hokejové triedy. Bol to jeden z pilierov, prečo bola naša generácia taká úspešná ako bola. Mám signály, že športových hokejových tried na Slovensku ubúda. Považujem za dôležité, aby súčasné vedenie tento trend zvrátilo a ŠHT-čky by sa opäť otvárali. Na to sa ale musia stať zaujímavé aj pre rodičov, aby do nich dávali deti. Nestrácali by sme chlapcov vo veku 10 rokov, keď sa rodičia rozhodujú, či dajú dieťa do hokejovej triedy alebo nie. Ak tá možnosť vôbec je. Tento výchovný proces mládeže potrebujeme naštartovať znovu.
Objaví sa úspešný tandem zo Svetového pohára Miroslav Šatan, Peter Bondra aj v slovenskom hokeji?
To ukáže budúcnosť. Určite sme si rozumeli, Peter hokej vidí veľmi podobne ako ja. Či niekedy ešte budeme spolupracovať, je otvorené. Darilo sa nám, budem len rád, ak by sme ešte pri nejakom projekte spolupracovali.