V piatok uplynie už 130 rokov od jeho narodenia, verejnosť však o ňom vie stále veľmi málo. „Túto osobnosť treba konečne poľudštiť, priblížiť ako človeka, ináč nepritiahne väčší verejný záujem,“ myslí si Alena Bartlová z Historického ústavu SAV. Podľa nej by to nemal byť problém. Veď Hodža bol nesmierne spoločenský a inteligentný človek, podľa niektorých pamätníkov dokonca bohém. Zatiaľ iba v odborných kruhoch sa vie aj o Hodžovej slabosti pre ženy. Prečo o tom nepovedať nahlas?
„Možno mal takúto slabosť, ale prejavovala sa len jemne,“ upozorňuje historik a politológ Miroslav Pekník zo Slovenskej akadémie vied, ktorý skúma najmä začiatky Hodžovej politickej kariéry. „Prípady vzplanutia nikdy nemali výraznejší vplyv na jeho rodinný život, tobôž nie na politickú a štátnickú prácu.“
Bartlová však držala v rukách list od údajnej Hodžovej milenky, v ktorom tá pýta od Hodžu ďalšie peniaze pre ich „malú dcéru Jarušku“. Tento archívny dokument pochádza z roku 1937, keď Hodža bol už predseda vlády. Je zaiste otázne, nakoľko oprávnene si pisateľka robila finančné nároky a či si všetko nevymyslela.
Český historik Jiří Kovtun našiel v Masarykovom archíve záznam hlásenia spravodajskej služby o Hodžových stykoch s krásnou barónkou von Ainem, údajne „nebezpečnou maďarskou špiónkou“. Písal sa rok 1926 a barónka mala podľa záznamu vyvíjať v Prahe činnosť v záujme bulharskej cárskej rodiny Coburgovcov, ktorá po vzniku ČSR prišla na Slovensku o majetky. „Neviem o žiadnej takejto barónke,“ zareagoval spisovateľ a publicista Anton Hykisch, ktorého rodičia a starí rodičia mali blízko k bulharskému excárovi Ferdinandovi. Ten dostal povolenie na vstup do Československa až v roku 1934, keď si odkúpil od štátu niektoré pôvodne skonfiškované sídla.
Protihodžovské škandály už v 20. rokoch minulého storočia inscenovala politická skupina označovaná ako Hrad. Zároveň sa vyhrotili spory medzi vtedajším ministrom zahraničia Edvardom Benešom a ministrom školstva a osvety Hodžom. „Išlo to až tak ďaleko, že vo vláde i na verejnosti sa rozoberal problém, ktorý z nich je kompetentný vyslať pražskú operu do Paríža,“ približuje situáciu historička.
„Jestli chcete niekoho odstrániť, u mňa nepochodíte, mňa neodstrašíte, mňa neuštvete,“ vyhlásil vtedy Hodža. Vyfabrikované obvinenia ho však stáli ministerské kreslo. Hodžov cit pre ženskú krásu zneužili jeho neprajníci ešte raz, o 15 rokov neskôr. Stalo sa to v Londýne, kde Hodža súperil s Benešom, kto bude určovať československú exilovú politiku. Britom niekto podhodil dezinformáciu, že údajná Hodžova milenka je agentka gestapa. Zatkli ju a nešťastnej žene hrozila poprava. Hodža sa radšej stiahol z politiky a odišiel do Spojených štátov. Tam napísal svoje vrcholné politické dielo Federácia v strednej Európe. Konca vojny sa však nedočkal, zomrel začiatkom leta 1944 v USA.
„Nech si hovorí o Hodžových románikoch kto chce, čo chce, v jeho živote boli len dve veľké ženy – matka a potom manželka Irena,“ prízvukuje Bartlová. Matka, žena evanjelického pastora, dala synovi dobrú výchovu a podnet, aby sa celý život vzdelával. Študoval právo a filozofiu, ovládol sedem jazykov. Upísal sa však žurnalistike. „Hodža je vlastne prvý Slovák, ktorý pochopil veľký význam médií a z novinára sa postupne stal špičkovým politikom,“ pripomína Pekník. Už ako 25-ročný založil a viedol Slovenský týždenník, ktorý sa neskôr stal denníkom.
Druhá osudová žena v Hodžovom živote bola manželka Irena. Vytvárala mu rodinné zázemie a sprevádzala ho v časoch dobrých aj zlých. Po vojne sa vrátila na Slovensko, aby vybavila prevoz Hodžových telesných pozostatkov. To sa jej však nepodarilo a po februári 1948 jej komunistické úrady už nepovolili odcestovať za deťmi do Ameriky. Zomrela v Martine v roku 1964. Rakvu s pozostatkami jej manžela z Ameriky previezli a uložili do spoločnej hrobky až o 40 rokov neskôr.