Bratislava 27. októbra (TASR) - Národné noviny pod vedením Vajanského mali (okrem iných) aj stálu rubriku Umenie, veda a literatúra. A to bol priestor, ktorý najčastejšie zapĺňal on sám. Na tejto redakčnej rubrike môžeme veľmi presne vystopovať široký záber záujmov i vedomostí Svetozára Hurbana Vajanského, a zároveň postupne odhaliť témy, ktoré ho zaujímali najviac a ktoré boli blízke jeho srdcu.

Tak napríklad v máji 1914 v nej publikoval recenziu na monografiu nášho známeho komeniológa Jána Kvačalu - Komenský. Toto priekopnícke dielo, v ktorom Ján Kvačala sprostredkoval slovenskej verejnosti výsledky svojho komeniologického bádania, natoľko zaujalo Vajanského, že najskôr ho na niekoľko pokračovaní nechal publikovať v Slovenských pohľadoch, a keď vyšlo knižne (1914), pohotovo napísal recenziu. Záujem Vajanského o toto dielo a jeho autora umocňovala aj skutočnosť, že autor ho napísal ako profesor na katedre cirkevných dejín ev. teologickej fakulty univerzity v estónskom meste Tartu, ktoré bolo vtedy súčasťou cárskeho Ruska.

Pozorný bádateľ života a diela Svetozára Hurbana musí zaznamenať, že v tomto období života už nepísal politické komentáre. Iste to bolo najmä preto - ako tesne po jeho pohrebe napísala Elena Maróthy Šoltésová, že: "V posledných rokoch upadal navidomoči. Zhluknuvšími sa svetovými udalosťami zasiahnutí sme všetci, ktorí po ľudsky cítime, ako nejakou ťažkou, dlhou, mučiacou chorobou, a tým viac pod nimi trpel on, so svojím strastným temperamentom. Zožierali ho potlačované city, hlboko v duši tlmené vzrušenia, a účinkom duševného strádania zreteľne klesali i telesné sily, beztak načaté dávnejším neduhom. Brada i fúzy obelené, oči ustato hľadiace - ustaté nie od dennej práce čítania a písania, lež od vnútorne prekonaných poryvov..."

Spisovateľka Elena Maróthy Šoltésová to odhadla presne. Stalo sa to, čo Vajanský tušil už počas poslednej návštevy v Rusku a čo predvídal ešte na rozhraní storočí - vypukol svetový vojnový konflikt. 28. júna 1914 boli v Sarajeve zavraždení následník trónu František Ferdinand a jeho manželka, presne o mesiac Rakúsko - Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku a už sa v tom viezla celá Európa. Zo začiatku to vyzeralo na veľkú slávu.

Ako sa píše v Kronike Slovenska - "na budapeštianskych uliciach zavládlo opojenie vojnou. Hudba vojenských kapiel, jasavé vlastenecké piesne a výkriky: 'Nech žije vojna, nech žije vlasť!' - to bola kulisa, ktorá v Uhorsku prehlušila zlovestný škripot rozbiehajúcich sa kolies vojny. Na Slovensku sa k tomu pridružil ešte šovinistický pohon na 'panslávov - ruských špiónov a zradcov uhorskej vlasti'. Vo všetkých slovenských okresoch úrady vypracovali tzv. proskribčné listiny - zoznamy podozrivých slovenských národných činiteľov, ktorí sa spolu so svojimi rodinami dostali pod policajný dozor."

Foto: TASR

Je prirodzené, že starnúci Vajanský to znášal veľmi ťažko. Veľmi dobre vedel, čo sa stane v krátkej budúcnosti. Jeho skepsu umocnila aj skutočnosť, že Predsedníctvo SNS, ktorej politiku Vajanský zdieľal, uverejnilo v Národných novinách oficiálne vyhlásenie, že vzhľadom na vojnový konflikt prerušuje činnosť strany a až "keď sa vydobyje pokoj, bude sa ďalej domáhať toho, čo slovenský národ potrebuje pre kultúrne a materiálne povznesenie".

Na rozbiehajúcu sa vojnovú mašinériu literárne po prvý raz zareagoval v básni Vianoce 1914, ktorá vyšla v Národných novinách presne na Štedrý deň. Čaro Vianoc - narodenie Spasiteľa, je v nej zatienené flórom smútku z prvých vojnových obetí i obáv z ďalšieho vojnového vraždenia a jeho odsúdenia i z opatrnej a v len podtexte vyslovenej otázky - čo prinesie ťažko skúšanému slovenskému národu.

Bola to troška opatrne publikovaná báseň, veď Vajanský bol na už spomenutom proskribčnom zozname a navyše - nemohli so Škultétym ani časopisecky, ani knižne publikovať Hviezdoslavove Krvavé sonety, ktoré už poznali z rukopisu. Hviezdoslav ich napísal na spôsob "výbuchu lyrického granátu" v auguste a septembri 1914, teda v prvých týždňoch, ba dokonca dňoch po vypuknutí vojny. Ako nevídaným talentom požehnaný básnik, presne vedel, čo sa ide diať, hoci v tom čase surmity ešte stále prehlušovali guľomety.

Vajanského veľmi trápilo, že tento geniálny básnický výkrik nemôžu publikovať. Mocensky to však bolo logické - každú vojnu vždy sprevádza cenzúra. Hviezdoslavove Krvavé sonety v kompletnom znení potom vyšli rok po skončení vojny, v roku 1919. Vydalo ich Slovenské oddelenie pri Ministerstve školstva a národnej osvety a zdá sa, že to bolo, spolu s Rázusovými zbierkami To je vojna! a Hoj, zem drahá, jedno z prvých vydaní kníh poézie slovenských básnikov v novovzniknutej Česko-Slovenskej republike. No Vajanský sa toho už nedožil.

Malú literárnu radosť mu ešte urobilo publikovanie básne Zima v ruskom preklade A. Zarina a uverejnenej v časopise Semja i škola (Rodina a škola), a tiež básne Zornička a Vysťahovalec, uverejnené v Kalendári pre slovenský ľud na rok 1915. Pravdaže, kalendár bol distribuovaný a dostupný už začiatkom decembra 1914. Obe básne sú z jeho tretej básnickej zbierky Verše z roku 1890. Báseň Vysťahovalec má tri šesťveršové slohy, jej druhá sloha znie takto: "Opustil ženu i detí dvoje,/ opustil domček v slovenskom kútku./ Čože ho čaká? Horúce znoje,/ robota ťažká pri ťažkom smútku./ Loď prísne letí.../ Ach, žena..., deti!"