Najlepší skladateľ je živý skladateľ

Nestáva sa často, že už na generálke je plná sála. Zriedkavý úkaz je aj to, keď na skúškach diela sedí sám autor, ešte zriedkavejšie to je v Slovenskej filharmónii. Tam totiž obvykle znejú diela klasikov, ktorí už sú mŕtvi. Oni nežijú, ale ich hudba áno.

Existujú aj opačné situácie, keď skladatelia žijú, ale ich hudba nie. Vladimír Godár našťastie nepatrí ani do jednej zo spomínaných skupín. Najlepšie sa o tom dá presvedčiť práve teraz. Naraz sa dajú vypočuť dve jeho zaujímavé diela. Prvé naživo vo štvrtok a v piatok večer v Redute, to druhé na úplne CD.

Hudba v hudbe

Je neuveriteľné, že takú komplexnú a myšlienkovo hlbokú hudbu skomponoval, keď mal len 28 rokov. Orbis sensualium pictus je oratórium pre sólový soprán, bas, filharmonický aj detský zbor a veľký orchester. Ide o jedno z najväčších obsadení, aké sa zmestí na pódium, ale všetko slúži hudbe, nie na vonkajší efekt. Organ povznáša monumentálne orchestrálne pa­­sáže, trubicové zvony umocňujú smútočnú atmosféru.

Skladba má sedem častí a texty v latinčine, podľa rovnomennej predlohy Jana Amosa Ko­menského. Ten ju napísal v polovici 17. storočia, no jej odkaz je dnes azda ešte aktuálnejší než v čase vzniku hudobného diela. Na titulnom liste je veta Omnia sponte fluant, absit violentia rebus (Nech všetko spontánne plynie a násilie nech je veciam vzdialené).
Godár sa ňou prihlásil k tradícii európskeho humanizmu a utopizmu, aj k dialógu s minulosťou, ktorý sa stal jeho typickým autorským rukopisom. Je to hudba veľkých dynamických kontrastov, obsahuje mohutné epické plochy, krásne komorné pasáže aj veľa odkazov a citátov z iných diel.

„Oratórium predstavuje jednu z mojich prvých skladieb, v ktorých som sa snažil sformulovať dialogický koncept kompozície,“ napísal pri druhom uvedení diela v roku 1992. Využil v ňom motívy z Pendereckého (Lukášove pašie), Bartóka (Cantata profana), Dvořáka (Requiem) a do partitúry vložil aj ponášky na Brucknera, Stravinského či na renesančného velikána Josquina de Préz. Vždy to slúži symbolike, ktorú dokáže rozkľúčovať ten, kto dobre pozná originály (alebo si prečíta text v buletine), no sila a čaro celej skladby funguje aj bez toho. Už v prvom pláne, ako čistý zvuk.

Od premiéry uplynulo 32 rokov, aký je rozdiel v pocitoch autora? „Vtedy vonku zúril socializmus a rétorika oboch častí rozdeleného sveta nedávala ľudstvu veľkú šancu na prežitie. Veril som, že budúcnosť je možná, ak ľudia stavia na pestovanie vlastného rozumu,“ vraví skladateľ. „Dnes mám 60 rokov. Mocní tohto sveta prestali počúvať nielen umelcov, ale aj vedcov, filozofov a teológov, ktorých prácu si začnú všímať len vtedy, keď môže rozšíriť majetok bankárov… Dožil som sa sveta, v ktorom bankári vyciciavajú nielen dospelákov, ale aj starcov a deti, a ktorého reklamné agentúry predvádzajú ako jediný program zlaté teľa.“

Kto a čo s čím spája

Kým oratórium patrí k najstarším Godárovým dielam, Slovenské spevy sú úplne najnovším. Ide o dva úplne iné svety: namiesto symfonického orchestra len sláčikové kvarteto a speváčka. Namiesto siedmich častí, ktoré trvajú takmer hodinu, cyklus krátkych miniatúr.

Iva Bittová sa objavila už na nahrávke kantáty Mater pred desiatimi rokmi. Teraz sa s Vladom Godárom pustili do ďalšej spolupráce. Jej základom sú ľudové piesne, ktoré na začiatku 20. storočia na našom území zozbieral skladateľ Béla Bartók.

Speváčka už má za sebou nahrávku Bartókových husľových duet. Tretina z tohto cyklu spracúva melódie slovenských ľudových piesní a tento projekt zobrala osobne aj preto, lebo jej rodičia sa zoznámili pri cimbalovej muzike, „a práve folklórna hudba spojila ich srdcia“.

Ešte bližšie k maďarskému klasikovi má jeho slovenský skladateľský kolega. Na obale albumu je Bartók pri svojej etnografickej zastávke v obci Dražovce (rok 1907 alebo 1909). Pripravuje nahrávanie na fonograf a napravo od neho sa do záberu fotografa pozerá mladé dievča. Všimnite si pozorne šípky s menami.

Nebol to náhodný, ani jednorazový výlet. Bartók dal po niekoľkých rokoch cestovania, na­hrávania a triedenia dokopy impozantné dielo. Tisícdvesto­stranový rukopis s názvom Slo­venské spevy ponúkol Mati­ci slovenskej, no s jeho vydávaním sa začalo až v 2. polovici 20. storočia. Prečo? Lebo išlo o zbierku, ktorá nemala obdobu ani v okolitých krajinách, lebo boli komplikované medzivojnové aj vojnové časy.

Folklórne výskumy Bartóka dostali zo skladateľskej krízy. Ľudové melódie spracoval aj do klavírnych skladieb s názvom Deťom. Práve tento cyklus, pres­nejšie jeho tretí a štvrtý zošit, tvorí väčšinu CD Slovenské spevy. Vladimír Godár pri komponovaní postupoval rovnako ako v minulosti pri Janáčkovi. Pôvodné piesne nechal ženskému spevu, ostatné hlasy klavírneho partu rozdelil pre sláčikové kvarteto.

Iva Bittová dala krátkym skladbičkám presne to, čo potrebovali. Rôzne farby a polohy. Vie byť dievčensky roztopašná, aj zádumčivá. Jej spontánnosť môže trochu prekážať niekomu, kto uprednostňuje uhladený prejav vyštudovaných spevá­čiek, no toto nie sú operné árie, ale ľudové melódie, ktoré si ľud stáročia spieva tak, ako mu hlasivky narástli. Mucha Quartet hrá veľmi dobre, šťastným nápadom bolo aj vokálne zapo­jenie mladých muzikantov. Všetci štyria spievajú pekne a dostali priestor tam, kde si to sám text vypýtal.

Je to krásne CD aj po výtvarnej stránke a onedlho si k nemu Vladimír Godár pridá ďalšie. Koncerty oratória Orbis sensualium pictus si totiž Slovenská filharmónia nahráva.