Dubčeka zvolili do najvyššej funkcie na zasadnutí Ústredného výboru KSČ 5. januára 1968. Nikto vtedy ani netušil, že je to predzvesť Pražskej jari. „Pre všetkých nás to bolo prekvapenie, všeobecne sa počítalo s inými možnými nástupcami Novotného, ktorí krátko predtým obvinili Dubčeka z nacionálnej úchylky,“ spomína 78 -ročný Jozef Zrak. Tento docent ekonómie bol už vtedy členom užšieho vedenia strany na Slovensku. Dubček vystúpil proti Novotnému koncom októbra 1967 po jeho neprístojnom správaní na slávnostiach v Martine. Svojmu straníckemu šéfovi, ktorý bol zároveň hlavou spoločného štátu vyčítal „zlé zaobchádzanie so Slovenskom“.
Proti Dubčekovi sa začalo disciplinárne šetrenie a hrozil mu stranícky trest. Medzitým však nabrali odvahu ďalší vplyvní ľudia v KSČ a žiadali oddelenie funkcií prezidenta a prvého tajomníka strany. „Nech sa všetka moc nesústreďuje v jedných rukách,“ vyzývali. Novotný si zavolal na pomoc vodcu Kremľa Leonida Brežneva. Ten do Prahy pricestoval takmer tajne, neoficiálne a porozprával sa osve s Novotným, Dubčekom a ďalšími tromi špičkovými funkcionármi. Novotnému však nepreukázal očakávanú podporu. A pred odletom do Moskvy v úzkom kruhu prehodil: „Eto vaše delo.“ Mnohí si to zrejme vysvetlili ako Brežnevovu podporu nadchádzajúcim reformám v Československu. Ako hlboko sa mýlili!
Na ťahu boli generáli
Ústredný výbor mal o prerozdelení moci rozhodnúť krátko pred vianočnými sviatkami, v kritickej chvíli však novotnovci navrhli odročiť záverečné hlasovania na prvé dní nového roku. „Aby súdružky ešte stihli napiecť vianočne koláčiky,“ vysvetlili. Ako sa však ukázalo, stúpenci Novotného chceli prestávku využiť na tichý prevrat. „Dubček po návrate do Bratislavy vyslovil pred nami obavy, žeby sa Novotný mohol uchýliť k nezákonným metódam, aby si zachránil postavenie,“ rozpamätáva sa Zrak.
Podľa Michala Štefanského z Vojenského historického ústavu bola táto obava pravdepodobne oprávnená. „Viaceré indície svedčia o tom, že na príprave puču sa podieľala časť generality, predovšetkým vtedajší námestník ministra obrany Vladimír Janko, stranícky šéf na tomto ministerstve Jan Šejna a náčelník generálneho štábu Otakár Rytíř. Nikdy sa im to však nedokázalo, lebo Rytíř všetko poprel, Šejna onedlho ušiel na Západ a generál Janko vzápätí spáchal samovraždu,“ pripomína historik. Medzi nepriame dôkazy možno zahrnúť cvičnú mobilizáciu tankového pluku z Mladej Boleslavy, neplánované stretnutia generála Janka s veliteľmi vojenských okruhov a jeho inšpekčnú cestu do vybraných útvarov.
Tieto aktivity mal koordinovať Miroslav Mamula, ktorý z ústredia KSČ riadil stranícku prácu v celých ozbrojených silách. V kritickom momente sa totiž uvažovalo nielen s vystúpením armády, ale aj so zapojením ŠtB a Ľudových milícií. Mamulovo oddelenie malo zostaviť zoznam niekoľkých stovák oponentov Novotného, ktorých by ŠtB izolovala hneď na začiatku prevratu. " Kľúčovú úlohu v celom sprisahaní však zrejme zohrával vtedy 41-ročný rýchlokvasený generál Šejna, ktorý bol blízkym priateľom Novotného syna a cez neho ovplyvňoval aj prezidenta," dodáva Štefanský.
Sprisahanie zmaril Kremeľ
Na druhý vianočný sviatok povedal Šejna svojmu sekretárovi Jaroslavovi Moravcovi, že v nasledujúcich dňoch bude veľa cestovať po republike a zháňať podporu pre Novotného. „Nesmieme zmeškať ani jeden deň, inak je starý pán v h… a my s ním,“ poznamenal Šejna, ktorý vraj bol pripravený tomu zabrániť aj za cenu uväznenia celého ústredného výboru KSČ. Až neskôr vyjde najavo, že mu išlo predovšetkým o vlastnú kožu, lebo kompetentné miesta dostávali hlásenia o jeho kriminálnej činnosti. Po úteku sa o Šejnovi začalo písať ako o „semiačkovom“ generálovi, keďže tajne rozpredával na čiernom trhu armádne zásoby trávového a ďatelinového semena, aby sa obohatil.
Dubček podľa Zraka informoval o svojich obavách aj sovietskeho veľvyslanca, a keďže vtedy ešte mal plnú dôveru Moskvy, prípravy na prevrat musel zmariť Kremeľ. Dubček predsa vyrástol v Sovietskom zväze, v Moskve skončil vysokú stranícku školu, perfektne vedel po rusky. Zatiaľ čo Novotný opakovane nesúhlasil s umiestnením niekoľkých sovietskych divízii v Československu.
Z výpovede podplukovníka Moravca a niektorých bývalých príslušníkov Štb vyplýva, že celú akciu zastavil jeden telefonát Brežneva Novotnému. Údajne mu povedal, že žiadny puč v Československu nepotrebuje, ani masové zatýkanie „oddaných súdruhov“. Šejna sa potom pokúsil ovplyvniť priebeh hlasovania o rozdelení funkcií prezidenta a šéfa KSČ protestnou rezolúciou straníkov z ministerstva obrany. „Na zasadnutie ústredného výboru ju však doniesli už po funuse, niekoľko minút po tom, čo zvolili za Novotného nástupcu Dubčeka,“ konštatuje Štefanský. Voľba Dubčeka bola podľa neho kompromisným riešením, ktoré v tom čase najviac vyhovovalo hlavným súperiacim skupinám vo vedení strany. Obrodný proces v Československu sa mohol začať.