Určitú výnimku z tohto pravidla predstavuje azda len osobnosť Milana Rastislava Štefánika. Podľa sociologického výskumu Vladimíra Krivého z roku 1999 však aj jeho zásluhy dnes ľudia hodnotia rozdielne. Záleží na tom, či majú konzervatívne, alebo liberálne zmýšľanie, prípadne či sú orientovaní ľavicovo, alebo pravicovo. Podobne sú na tom aj ďalšie veľké postavy 20. storočia, Andreja Hlinku alebo Alexandra Dubčeka nevynímajúc. Sociológ Ján Bunčák z Univerzity Komenského preto nechápe snahu politikov pasovať Hlinku za otca národa: „Je to smiešne, asi len oni vedia, čo tým sledujú, ale pokiaľ viem, tak otca národa majú len Turci. Stáva sa vari naším vzorom Turecko?“ pýta sa Bunčák.
Podľa historika Maroša Hertela zo Slovenskej akadémie vied nemal Hlinka jednoznačnú podporu Slovákov ani v medzivojnovom období. Jeho ľudová strana získala vo voľbách 1929 na Slovensku 28 percent a o šesť rokov neskôr 30 percent, ale to už spolu s SNS v Autonomistickom bloku. Agrárnici, komunisti a sociálni demokrati mali vtedy na Slovensku dovedna viac hlasov. „Katolík Hlinka nikdy nebol a dodnes nie je najvyššou autoritou pre slovenských evanjelikov,“ pripomína ďalej Hertel.
Viacerým historikom však predovšetkým nie je jasné, prečo v roku 2007 treba zdôvodňovať vznik slovenskej štátnosti a uzákoňovať Hlinkove zásluhy o jej dosiahnutie. „Dnes už predsa nikto nespochybňuje slovenskú štátnosť,“ čuduje sa Hertel, podobne ako ďalší jeho kolegovia. Historik za týmito krokmi skôr šípi úsilie niektorých politických strán nakloniť si národne orientovaného voliča.
Bunčák ide ešte ďalej a tvrdí, že súčasná snaha slovenskej politickej elity stále sa vracať do minulosti je až nenormálna a pomaly začína prekrývať aktuálne témy. „Možno sa tým aj niečo zakrýva a odpútava pozornosť verejnej mienky,“ zvažuje sociológ. Blížiaca sa storočnica masakry v Černovej nemôže byť predsa hlavný dôvod na oceňovanie Hlinkových historických zásluh.
Hertel si podobné otázky kladie aj v súvislosti s odhalením pamätnej tabule komunistickému štátnikovi a diplomatovi Vladimírovi Clementisovi, ktorého popravili začiatkom 50. rokov: „Prečo práve teraz, aká je politická motivácia tohto aktu?“ pýta sa historik. V kuloároch sa dokonca hovorí o akomsi politickom obchode vládnych strán – Hlinku za Clementisa.
Podľa odborníkov sa dá kvalifikovane zhodnotiť význam jednotlivých historických osobností len s dostatočným časovým odstupom. Potrebných je prinajmenej 100 rokov. Bez tohto časového odstupu vzrastá riziko chyby v každej krajine, na Slovensku to navyše môžeme spájať aj s rizikom priveľkej idealizácie osobnosti. „Máme dosť trpkých skúsenosti s kultom osobnosti, napriek tomu sa podobných omylov nevieme či nechceme vyvarovať,“ konštatuje Hertel. Možno práve preto sa na Slovensku udomácnilo búranie pamätníkov a obrazoborectvo. „Predčasne a neuvážene niekoho vyzdvihneme na piedestál a o dvadsať rokov ho z neho zhadzujeme,“ pripomína historik. Považuje to za prejav nevyrovnanosti s vlastnými dejinami. Bunčák hovorí o sociologickom fenoméne, ktorý treba ešte dôkladne preskúmať.
Vzniká otázka, či otca národa netreba hľadať radšej medzi národnými buditeľmi z polovice 19. storočia. Čo Ľudovít Štúr? Podľa Hertela však otázka znie ináč: „Ak je niekto otcom, tak kto je potom matkou národa?“