Postava vojnového prezidenta dodnes rozdeľuje i historikov. Kontroverzný Milan Ďurica v Tisovom životopisnom profile, ktorý vyšiel minulý rok, tvrdí, že katolícky kňaz a prezident Tiso nebol zodpovedný za protižidovské opatrenia a dokonca si zaslúži cirkevné blahorečenie. Arcibiskup Ján Sokol zas vyjadril obdiv k údajnému blahobytu za Slovenského štátu. Kritiku si vyslúžil najmä za to, že pri tom nespomenul, že slovenský „blahobyt“ bol vo svojej dobe zabezpečený najmä vďaka masovej produkcii zbraní a zabavovaniu židovských majetkov v rámci arizácie.
Väčšina historikov však Ďuricove názory odmieta, podobne ako presvedčenie, že sa Tiso po vojne stal obeťou víťaznej justície a „českej pomsty“. Zdôrazňujú, že protižidovská legislatíva zavedená na Slovensku po vzore nacistického Nemecka patrila k najprísnejším v Európe. Slovensko navyše uskutočnilo deportácie židov iniciatívne a vlastnými mocenskými prostriedkami: Tisova administratíva sa teda dobrovoľne podieľala na genocíde. Ako nemecký spojenec mala okrem toho podiel na násilných zmenách hraníc a príprave a vedení vyhladzovacej vojny.
Napriek svojim sporným krokom však zostal Tiso pre mnohých veľkým štátnikom, ktorý, aj keď problematicky, dokázal naplniť túžbu Slovákov po samostatnosti.
Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 v Bytči v rodine živnostníka. Po absolvovaní gymnázia v Žiline vyštudoval vo Viedni teológiu a bol vysvätený za kňaza. Potom pôsobil ako kaplán na rôznych miestach, napríklad v Rajci a Bánovciach nad Bebravou. Do prvej svetovej vojny, v ktorej spočiatku pôsobil ako poľný kurátor, vystupoval skôr ako Maďar. Od roku 1915 vyučoval teológiu v nitrianskom bohosloveckom seminári a na miestnom gymnáziu. V roku 1924 sa stal farárom a dekanom v Bánovciach nad Bebravou.
V politike sa začal angažovať bezprostredne po vzniku samostatného Československa – v roku 1918 vstúpil do Slovenskej ľudovej strany (od roku 1925 vystupovala pod názvom Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS) a rýchlo sa vypracoval na jednu z jej vedúcich osobností. V polovici 20. rokov bol za HSĽS zvolený do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia a po vstupe svojej strany do Švehlovej vlády zastával v rokoch 1927 až 1929 post ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. V zákonodarnom zbore zasadal až do roku 1939.
Tiso bol vnímaný ako ideológ slovenskej nezávislosti a protičeského smeru. Po Mníchovskej dohode, ktorá koncom septembra 1938 zlikvidovala prvú Československú republiku, sa stal predsedom vlády autonómneho Slovenska a po skorej Hlinkovej smrti aj vodcom HSĽS. V novembri toho istého roku HSĽS pohltila svojich konkurentov a ustanovila sa za vedúcu politickú silu v krajine.
Situácia sa vyhrotila 9. marca nasledujúceho roku, keď bol Tiso na podnet Prahy odvolaný. Už o päť dní neskôr však Slovensko po jeho osobnom rokovaní s Adolfom Hitlerom vyhlásilo samostatnosť a Tiso sa postavil do čela nového štátu – najskôr ako predseda vlády a od októbra 1939 ako prezident. Do spravovania krajiny premietol svoje konzervatívne a protižidovské postoje.
Katolícko-stavovský Slovenský štát uzavrel v roku 1939 spojeneckú zmluvu s Berlínom a stál po jeho boku až do svojej okupácie nemeckými vojskami v roku 1944. V roku 1939 vyhlásil vojnu Poľsku a západným mocnostiam, neskôr aj ich ďalším spojencom a slovenskí vojaci sa zapojili do bojov na strane „Osi“.
Tiso opustil Slovensko v apríli 1945 a skrýval sa v Rakúsku a Nemecku. Tam ho zatkla americká armáda, ktorá ho vydala československej justícii. V následnom procese v Bratislave bol odsúdený na trest smrti obesením, jeho žiadosť o milosť bola zamietnutá. Tiso bol popravený pred 60 rokmi 18. apríla v Bratislave.