Odkaz Oskára Čepana.
16. 4. 2010 | videné 2192-krát
V utorok 30. marca 2010 sa v Ústave slovenskej literatúry SAV konal vedecký seminár pri príležitosti nedožitého životného jubilea PhDr. Oskára Čepana, CSc.
Išlo o piate podujatie v rámci cyklu Pamäť literárnej vedy, ktorý má za cieľ pripomínať si v aktuálnom výskumnom kontexte dielo a vedecký odkaz významných tvorcov modernej slovenskej literárnej vedy druhej polovice 20. storočia.
Seminár venovaný pamiatke literárneho historika a vedca Oskára Čepana (1925 – 1992) bol zameraný najmä na oblasť slovenskej literatúry 19. storočia, bokom však neostali ani Čepanove teoretické a výtvarné záujmy. Na podujatí odznelo deväť príspevkov, ktoré sa venovali tak vedeckému a umeleckému dielu Oskára Čepana, ako aj problémovým okruhom literárnej historiografie. Úvodný referát Iniciatívy Oskára Čepana predniesol Peter Zajac. Z vedeckých pracovníkov Ústavu slovenskej literatúry SAV na seminári vystúpili Jelena Paštéková (Stehy rozprávania), Marcela Mikulová (Oskára Čepana zmysel pre jazyk a systém), Pavel Matejovič (Čepan a Bakošova historická poetika), Ľubica Somolayová (Čepanov výklad Stromu nesmrteľnosti Janka Kráľa) a Ivana Taranenková (Oskár Čepan o Vajanskom). Barbara Bodorová (VŠMU) hovorila o kolážovom experimentovaní Oskára Čepana, Peter Káša (PU Prešov) o slovenskom romantizme medzi "centrom a perifériou"
a Edita Príhodová (FF KU Ružomberok) o románe Jána Kalinčiaka Knieža liptovské . Aktuálnosť nastolených tém a inšpiratívnosť Čepanovho vedeckého odkazu sa odrazila aj v živej diskusii.
Dana Hučková
Oskár Čepan (1925 – 1992)
Literárny historik a teoretik, avantgardný kritik umenia, esejista, editor, uznávaný archeológ-amatér a tvorca umeleckých výtvarných koláží. Po absolvovaní gymnázia v Trnave (1944) a Filozofickej fakulty na bratislavskej univerzite (1949, slovenčina - filozofia) sa celý život venoval výskumu v oblasti literárnej histórie a teórie v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Jeho práce z obdobia romantizmu, realizmu a medzivojnovej slovenskej literatúry patria medzi vrcholy domácej povojnovej vedy. Metodologicky vychádzal zo štrukturalizmu (J. Mukařovský, M. Bakoš, F. Vodička), z prác ruských formalistov (V. Šklovskij, B. Tomaševskij, J. Tyňanov), z vedeckých a umeleckých avantgárd 40. rokov i z poznatkov najsúčasnejšieho filozofického a literárnovedného myslenia doma i v zahraničí. Napísal rozsiahlu kapitolu (Rozklad romantizmu) do 3. zväzku akademických Dejín slovenskej literatúry (1965), ktorou narušil dovtedajší petrifikovaný výklad o bezproblémovosti a názorovej monolitnosti Štúrovej školy, a inšpiratívnu kapitolu o próze 1935 – 1945 do 5. zväzku Dejín slovenskej literatúry. (1984). Vydal syntetickú monografickú prácu Kukučínove epické istoty (1972), v ktorej interpretuje významové a kompozičné postupy Kukučínovej prózy (opiera sa tu aj o svoje analytické doslovy k Dielu M. Kukučína). Metodologickú tézu o pluralitnom charaktere literatúry medzivojnového obdobia uplatnil v knihe Kontúry naturizmu (1977) a po rade hĺbkových literárnohistorických, genologických a poetologicko-typologických výskumných sond urobil syntézu odbobia slovenského literárneho realizmu v knihe Stimuly realizmu (1984). Avantgardné prehodnocovanie literárnej minulosti, jemne ironické a parodizujúce vstupy do súčasnosti (Literárne bagately, 1971), edičné dielo (Záborský, Kubáni, Pauliny-Tóth, Malevič), rozsiahle paleontologicko-neolitické zbierky a objavy, štúdie z oblasti výtvarného umenia či výtvarné koláže svedčia o univerzálnosti a zároveň integrite Čepanovej osobnosti.
V rámci projektu Zobrané diela Oskára Čepana iniciovaného Ústavom slovenskej literatúry SAV posmrtne vyšli súbory jeho štúdií Próza slovenského realizmu (2001), Literárne dejiny a literárna veda (2002) aLiterárnoteoretické state (2003).
Milan Šútovec
Išlo o piate podujatie v rámci cyklu Pamäť literárnej vedy, ktorý má za cieľ pripomínať si v aktuálnom výskumnom kontexte dielo a vedecký odkaz významných tvorcov modernej slovenskej literárnej vedy druhej polovice 20. storočia.
Seminár venovaný pamiatke literárneho historika a vedca Oskára Čepana (1925 – 1992) bol zameraný najmä na oblasť slovenskej literatúry 19. storočia, bokom však neostali ani Čepanove teoretické a výtvarné záujmy. Na podujatí odznelo deväť príspevkov, ktoré sa venovali tak vedeckému a umeleckému dielu Oskára Čepana, ako aj problémovým okruhom literárnej historiografie. Úvodný referát Iniciatívy Oskára Čepana predniesol Peter Zajac. Z vedeckých pracovníkov Ústavu slovenskej literatúry SAV na seminári vystúpili Jelena Paštéková (Stehy rozprávania), Marcela Mikulová (Oskára Čepana zmysel pre jazyk a systém), Pavel Matejovič (Čepan a Bakošova historická poetika), Ľubica Somolayová (Čepanov výklad Stromu nesmrteľnosti Janka Kráľa) a Ivana Taranenková (Oskár Čepan o Vajanskom). Barbara Bodorová (VŠMU) hovorila o kolážovom experimentovaní Oskára Čepana, Peter Káša (PU Prešov) o slovenskom romantizme medzi "centrom a perifériou"
a Edita Príhodová (FF KU Ružomberok) o románe Jána Kalinčiaka Knieža liptovské . Aktuálnosť nastolených tém a inšpiratívnosť Čepanovho vedeckého odkazu sa odrazila aj v živej diskusii.
Dana Hučková
Oskár Čepan (1925 – 1992)
Literárny historik a teoretik, avantgardný kritik umenia, esejista, editor, uznávaný archeológ-amatér a tvorca umeleckých výtvarných koláží. Po absolvovaní gymnázia v Trnave (1944) a Filozofickej fakulty na bratislavskej univerzite (1949, slovenčina - filozofia) sa celý život venoval výskumu v oblasti literárnej histórie a teórie v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Jeho práce z obdobia romantizmu, realizmu a medzivojnovej slovenskej literatúry patria medzi vrcholy domácej povojnovej vedy. Metodologicky vychádzal zo štrukturalizmu (J. Mukařovský, M. Bakoš, F. Vodička), z prác ruských formalistov (V. Šklovskij, B. Tomaševskij, J. Tyňanov), z vedeckých a umeleckých avantgárd 40. rokov i z poznatkov najsúčasnejšieho filozofického a literárnovedného myslenia doma i v zahraničí. Napísal rozsiahlu kapitolu (Rozklad romantizmu) do 3. zväzku akademických Dejín slovenskej literatúry (1965), ktorou narušil dovtedajší petrifikovaný výklad o bezproblémovosti a názorovej monolitnosti Štúrovej školy, a inšpiratívnu kapitolu o próze 1935 – 1945 do 5. zväzku Dejín slovenskej literatúry. (1984). Vydal syntetickú monografickú prácu Kukučínove epické istoty (1972), v ktorej interpretuje významové a kompozičné postupy Kukučínovej prózy (opiera sa tu aj o svoje analytické doslovy k Dielu M. Kukučína). Metodologickú tézu o pluralitnom charaktere literatúry medzivojnového obdobia uplatnil v knihe Kontúry naturizmu (1977) a po rade hĺbkových literárnohistorických, genologických a poetologicko-typologických výskumných sond urobil syntézu odbobia slovenského literárneho realizmu v knihe Stimuly realizmu (1984). Avantgardné prehodnocovanie literárnej minulosti, jemne ironické a parodizujúce vstupy do súčasnosti (Literárne bagately, 1971), edičné dielo (Záborský, Kubáni, Pauliny-Tóth, Malevič), rozsiahle paleontologicko-neolitické zbierky a objavy, štúdie z oblasti výtvarného umenia či výtvarné koláže svedčia o univerzálnosti a zároveň integrite Čepanovej osobnosti.
V rámci projektu Zobrané diela Oskára Čepana iniciovaného Ústavom slovenskej literatúry SAV posmrtne vyšli súbory jeho štúdií Próza slovenského realizmu (2001), Literárne dejiny a literárna veda (2002) a
Milan Šútovec