Na rozhádané 90. roky asi nikdy nebudeme hrdí. Nie že by nešlo o veľké veci. Snahou o jednoduché rozlíšenie sporných strán sme však veci zamotali až k paralýze myslenia. Pokusy uvažovať o tom, čo dnes označujeme ako globalizácia stíhali diagnózy zo xenofóbie. Tvrdilo sa, že príchod zahraničného kapitálu je vysvedčením o demokratickosti krajiny. Prináša novú kultúru ekonomického života a určite koniec korupcie.

Spôsoby nadnárodných podnikov dnes poznajú aj kresťanské odbory. Vedia, že vyvážajú pracovné miesta a aj daňové povinnosti tam, kde sú najnižšie náklady a sociálno-právna ochrana zamestnancov. Možno vedia aj to, že rozdiely medzi chudobnými a bohatými sa zväčšujú, zisky firiem rastú vďaka novým technológiám a úsporám živej práce a stále väčší počet ľudí nemá šancu zamestnať sa.

Hospodárska globalizácia rozbíja spojenie trhového hospodárstva, sociálneho štátu a demokracie, ktoré doteraz integrovalo a oprávňovalo západný model moderného štátu. Z tohto pohľadu Beck vidí v neoliberáloch likvidátorov západu, aj keď vystupujú ako jeho reformátori. Beck rozlišuje medzi mnohorozmernou globalizáciou a globalizmom, ktorý hlása diktát trhu pre všetky oblasti spoločnosti. V neoliberalizme vidí aj znovuzrodenie marxizmu ako tentoraz dobrovoľne prijímané presvedčenie, že politika, veda aj kultúra sa musia podriadiť ekonomickému primátu.

Výsmešné prirovnania nemajú odozvu. Aj ušľachtilých ľudí priťahuje viera, že neregulované hospodárstvo a globalizácia trhov vyrieši problémy ľudstva. Uchvacuje aj tým, že netreba tlačiť k láske k blížnemu: čím menej sa ľudia budú deliť s druhými, tým skôr sa zachráni celé ľudstvo. Tomu ochotne uverí aj lazník. Čo mu môže ulahodiť väčšmi ako vyhliadka, že obyčajným sebectvom prispeje k bohatému prílivu, ktorý napokon zdvihne všetky lode a po kresťansky pohojdá aj tie najmenšie?

Metafora prílivu samozrejme úplne zavádza: zisk nie je voda, ktorá sa rozlieva všetkými smermi práve vtedy, keď nie je regulovaná. Národohospodárske štatistiky uplynulých desaťročí ukazujú, že rastúce bohatstvo nedvíha všetky loďky a s väčšou slobodou ekonomiky rástla polarizácia bohatstva..

Neglobalizuje sa len ekonomika. Globálna je informačno-technologická revolúcia, cirkulujúce životné štýly a univerzálne sa presadzujú nároky na ľudské práva. Je dôležité snažiť sa rozlišovať a chápať rôzne dimenzie globalizácie. Ekologická, kultúrna, hospodárska, politická a občiansko-spoločenská globalizácia majú rôzne logiky a navzájom sa neobmedzujú a neformujú. Ich osobitné skúmanie môže podľa Becka otvoriť priestor pre spoločenské konanie: ukázať, že byť proti ekonomickému globalizmu, ktorý sa nadraďuje nad environmentálne ohľady či ľudské práva, je vecou globálnej zodpovednosti. Alternatívou nie je národný protekcionizmus. Potrebujeme rozšírený koncept politiky, tvrdí Beck. Žijeme vo svetovej rizikovej spoločnosti, ktorá si musí pestovať technológie reflexie nedostatkov svojej konštrukcie a hľadať riešenia.

Beckove vízie z roku 1997 o tom , že trvalú nezamestnanosť by mohlo riešiť aj ekonomické zviditeľnenie a zaplatenie dovtedy neplatenej práce pre starých, postihnutých, marginalizovaných či ekologického angažovania a táto občianska práca by mohla zlepšiť obývateľnosť miest a oživiť demokraciu, neznejú v roku 2005 pôvodne. Sú rámcovými podmienkami uchádzania sa o peniaze z európskeho sociálneho fondu a ďalších programov. Beckove myšlienky ovplyvnili technológie projektu vylepšujúcej sa Európy. Nie všetky. Mnohé zostávajú výzvami. Napríklad ohlásený paradigmatický posun od národno-štátnych spoločností k svetoobčianskej občianskej spoločnosti, v ktorej medzinárodné právo bude oslovovať jednotlivca priamo a ustanovovať právne viazanú svetovú spoločnosť jednotlivcov. Zápas o takúto požiadavku, ktorá nemá prečo byť sympatická nadnárodným koncernom ani národným štátom, potrvá.

Beckova svetová spoločnosť ľudských práv môže desiť rôzne národné a nadnárodné oligarchie, no nemala by byť nočnou morou obyčajného občana. Dôraz na to, že nositeľmi ľudských práv sú jednotlivci a nie kolektívne subjekty ako „národ“ či „štát“, nezbaví štát zodpovednosti za dobrobyt ľudí v krajine. Bude naopak vyžadovať viac zodpovedania sa, dovolí viac nárokov a pochybností. Svetová spoločnosť ľudských práv sa nebude páčiť tým elitám, ktoré poburuje vyhliadkou menej pohodlného vládnutia a menšej svojvôle už Európska ústava. Vyťahovaním bolestínskej karty obmedzenej národnej suverenity si vystavujú dosť trúchlivé vysvedčenie. Prezrádzajú, že ich dráždia práva a suverenita vlastného občana a obmedzená možnosť vykonávať nad ním archaickú pastorálnu moc. Kiež by to vysvedčenie bolo zrozumiteľné nielen akademikovi, ale aj lazníkovi, ktorý domácu vrchnosť uprednostňuje automaticky pred tou bruselskou. Aj keď len z prostého dôvodu, že sa na ňu dá ľahšie napľuť.

Beck Ulrich
Čo je globalizácia?
Preklad Peter Kubica
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2004

Text vyšiel v časopise Knihy a spoločnosť 7-8/2005