Dostali ste, okrem potešenia z vlastnej knižky aj nejaký iný vytúžený darček k tohtoročnej osemdesiatke?
Som aj oduševnený záhradník a k tejto svojej vášni som potreboval novú kosačku. Stará dosluhuje, a tak som chcel využiť jubileum – deti sa ma totiž pýtali, čo by som chcel. Povedal som im, že pre mňa je najlepší darček nejaký nástroj, s ktorým sa dá pracovať, a naznačil som, že by to mohla byť aj kosačka.
Nie je to na darček príliš veľká vecička?
No práve. Aj keď je veľká, zabalili mi ju do balíka a dali mi ju na krásnej rodinnej oslave, v reštaurácii neďaleko Novej scény. Hlavným bodom bolo práve odovzdávanie daru. Doniesli obrovskú vyčačkanú škatuľu, všetci boli na obale popodpisovaní – nevesty, synovia, vnúčence… Prepravili sme ju k nám domov a po štrnástich dňoch som do nej nazrel. Zistil som, že to je obrovská kosačka, s ktorou sa v našej záhrade nepohnem. Nezostávalo nič iného, len starú kosačku opraviť a teraz slúži ďalej.
Neurazili sa darcovia?
Nič sa nedá robiť – kosačka má obrovský rozchod kolies a ja sa s ňou nedostanem medzi ruže a stromčeky. Je to však najlepšia kosačka, akú momentálne dostať, a ja mám z nej skutočne radosť. Nemám to srdce niekomu ju dať alebo ju niekam odviezť. A tak stojí v garáži a zatiaľ sa na ňu chodím pozerať ako na darček k mojej osemdesiatke. Ak by ste potrebovali niečo pokosiť, prídem.
A knižku Naša dobrá kapela ste si načasovali na narodeniny?
Dá sa to tak povedať, ale oslavy knižky boli samostatné. Synovia pripravili v Klube spisovateľov veľké uvítanie knižky do života, ktoré bolo pre mňa veľkým prekvapením. Viem, že ak majú kolegovia z divadla prísť niekam na piatu podvečer, je to problém, lebo vtedy má každý plno roboty okolo seba, ale oni prišli a veľmi ma potešili. Nemôžem vymenovať všetkých kolegov a priateľov, ale spomeniem Ďura Slezáčka, Leopolda Haverla, Ľuba Romana, Lacka Chudíka, prišla aj Zuzka Kronerová, Zdena Studenková, Kamila Magálová. Skrátka, veľa, veľa kolegov z divadla. Dospelá časť činohry prišla vskutku celá!
Vraj bola knižka pokrstená orieškami. To je vaša obľúbená pochúťka?
Knižku krstili Slezáček a Haverl. Chceli sme ju pokrstiť akordom, lebo v názve je kapela a ja súbor vidím ako zohratú kapelu. Povedali sme si teda, že zaspievame jeden akord, ktorý musí mať tri hlasy, čo boli naše hlasy. A zrazu vidím, že Hafi otvára akési vrecko, sú to slané oriešky a sype ich na knihu. "Krstím semiačkami,“ hovorí. "Aby z toho prvého počinu vyklíčila ďalšia knižka!“ Bol veľmi milý. Tak sme knižku pokrstili a potom bolo posedenie. Ďalší krst bol v Panta Rhei, som rád, že sa mojej knižke venovalo toľko pozornosti.
Kolegov asi potešilo, že ste o nich písali. Texty vznikli na základe ich rozprávania?
Oni nevedeli, že to bude kniha. Vlastne najprv ani ja. Sú to moje zápisky, odpočúvané monológy, ktoré som si celý život zbieral a zapisoval. Najmä na rôznych zájazdoch. Knižka je o tridsiatich piatich kolegoch a zároveň o mojich najkrajších rokoch. Prežil som ich s nimi. V činohre SND som bol päťdesiat rokov, a keď som tam prišiel, tak činohra práve – neviem či kvôli mne – veľmi opeknela, rozkvitla. Aj predtým bola chýrečná, ale mne sa zdalo, že je stále lepšia. Bol to boom činohry, ako sa dnes hovorí.
Našli si vás ako autora už aj čitatelia?
Zaujímavé, väčšinou mi telefonujú ženy, či by som im nemohol podpísať knižku. Pred predstavením prídu a ja podpisujem. Dokonca z Košíc mi telefonovali. Mám pekné ohlasy – vraj sa kniha dobre číta a na to som pyšný najviac. Ukladal som slová a vety tak, aby to nebolo len popisovanie, ale aby slovenčina zapôsobila, aby bolo jasné, že to je pekný jazyk, ktorým sa dá niečo pekné vyrobiť.
Ako herec aj ako spisovateľ ste zrejme dobrý pozorovateľ – čo si na človeku všimnete ako prvé?
To, ako sa správa ku mne!
Stalo sa, že sa niekto nahneval na to, čo ste písali?
Publikoval som portréty kolegov aj časopisecky a raz som sa chystal napísať k narodeninám Evky Krížikovej. Ona sa nahnevala: V žiadnom prípade o mne nepíš! Konzultoval som to v redakcii, veď mala narodeniny, bolo to pekné rozprávanie o Evičke, tak to chceli. Či ma nežalovala? A časopis sa musel vyjadriť, ako ma potrestá. Potrestal ma tak, že už som nepísal dvojstrany – to bola pravidelná spolupráca -, ale len jednu stranu. Keď sme sa po čase s Evičkou stretli, pýtal som sa, či je spokojná, a ona, že prečo? No, veď si podávala žaloby, telefonovala si šéfovi… Ale daj pokoj! Ja? Už na to zabudla. Volal som jej, aby prišla na krst tejto knižky, ale neprišla, hoci sľúbila. Ale – je to fajn baba! Bola aj je.
Iné je hovoriť, iné písať. Aj sa vám niekedy ťažko písalo?
Vydavateľ navrhol, že by v knižke mohli byť aj recepty na varenie, lebo to je moderné. Súhlasil som, ale povedal som si, že to nemôže byť len obyčajný recept. Mal by byť napísaný tak, ako by ho varil ten, ku ktorému recept patrí. Mala by to byť vlastne taká ďalšia charakteristika. Mnohí mi už povedali, že to je čarovné, ľudia sa na tom bavia. Je to pokračovanie rozprávania o tom hercovi – musel som si predstaviť, ako by napríklad varil Lacko Chudík. A to mi dalo dosť roboty. Veď niektorí kolegovia ani nevedia, čo to je varecha! Ale ja som im tie recepty povymýšľal – a vymyslel som, ako by asi varili. To bolo ťažké.
Vy sám rád varíte?
Keď dlho nevarím, neviem sa toho dočkať. Najradšej varím čínske jedlá, s tým som začal už pred viac ako tridsiatimi rokmi. Bol som posadnutý. Prvá čínska reštaurácia v našich končinách bola kedysi v Ostrave, mne sa nelenilo cestovať tam, ubytovať sa v hoteli a čumákovať na čínskeho kuchára, ako to robí. Keď som niečo robil v Prahe, pozvali ma do tamojšej čínskej reštaurácie a aj tam som obkukoval v kuchyni. Odpozeral som všetko! Teraz, keď chodím po týchto našich súčasných čínskych reštauráciách – stále ich mám rád –, vidím, že sa už prispôsobili novým podmienkam a zjednodušujú si varenie. Napríklad všetky mäsá sú rovnako nakrájané, a to nie je správne. Každé mäso sa krája inak, vždy po vlásočniciach a na rôzne tvary – rezance, štvorčeky, plátky. To nie je len tak pre nič za nič. Varím, ale rád aj slovenskú kuchyňu, väčšinou sú to živánky.
Keby ste si mali pri príležitosti jubilea vybaviť zážitok, ku ktorému sa viaže vaša najstaršia spomienka – čo by to bolo? Jedlo?
Nie! Hneď sa mi vynorilo, ako som bol s bratom a s naším priateľom, neskôr novinárom, Rudom Olšinským – obaja sú už nebohí – na výlete. Boli sme Žilinčania, vášniví turisti a skamarátili sme sa v skautingu. Skautské výlety a tábory sme absolvovali v kolektíve, aj to bolo pekné, ale radi sme chodili aj na výlety, ktoré sme si sami vymysleli. My traja sme každú sobotu, nedeľu vyrazili s ruksakmi pešo a kráčali sme po horách. Veľmi často sme chodili do Súľova, chodili sme si pozerať Čičmany, stúpali sme do kopcov nad Žilinou a spávali sme v stanoch. Moja prvá spomienka sa viaže k týmto výletom a týka sa strachu. Tam som zažil môj najväčší strach v živote.
Foto: Alena Klenková
Asi ste boli z partie najmladší alebo to záleží od povahy?
Rudo bol taký odolný a tvrdý, že mohol spať rovno na holej zemi. Ja som si vždy musel nahrabať lístia a čečiny, aby som ležal pohodlnejšie. Žiadne vylepšenia ešte neexistovali, stan nemal ani podlahu. Aj potme som zhľadúval čečinu, aby som si urobil lôžko. Jednu deku sme si dali naspodok a druhou sme sa prikryli. Nikto z nás nemal hodinky – vtedy mal hodinky možno starosta a pán farár. Doma sme mali len veľké hodiny, ale hodinky na ruku boli vzácne. Riadili sme sa teda podľa slnka a mesiaca. Chodili sme na to isté miesto a to sme už vedeli, kde bude mesiac o polnoci. Všetci traja sme sa striedali a v noci sme podnikali "výjazdy“. Zišli sme z kopca, na ktorom sme pod jedľami stanovali, bol tam svah a pod ním, celkom dole, sa začínal druhý les, v ktorom bola studienka. Pramenila tam krásna vodička, ale tam som sa aj najviac bál. K tej studničke sme totiž museli odniesť kamienok, ktorý sme si pripravili večer pred spaním k stanu. A ten kamienčok musel niekto odniesť dolu a to bola skúška odvahy!
Takže ste tŕpli?
Ja som bol najmladší a bál som sa. Brat a Rudo si zo mňa robili aj „otroka“ – niekedy mi dali niesť aj svoje ruksaky. To by mi nevadilo tak ako ten strach, keď som išiel s kamienkom. Ja som videl zbojníkov, lupičov, mátohy! Trpel som! Položil som rýchlo kamienok k studničke a futašoval som hore. Potom mi už bolo dobre, tešil som sa, že som zasa medzi nimi! To bol najväčší strach v mojom živote! Ale úprimne sa priznám, že mávam dodnes strach. Keď bola manželka v nemocnici, deti už bývali samy, a ja som zostal sám doma, mal som tiež strach. Nie že ma niekto prepadne, ale či nepríde mátoha, či sa mi nejaký mŕtvy neobjaví! Som taký. Nenávidím samotu, pre mňa je samota niečo najstrašnejšie. Chvíľu vydržím, ale po chvíľke sa idem zblázniť. Neviem si predstaviť, že by som žil sám.
Vyskúšali ste si bobríka mlčania?
To sme zasa 24 hodín museli mlčať. Mohlo sa to podstúpiť iba cez prázdniny alebo vo voľný deň. Ja som si určil nedeľu, mlčal som, všetko išlo dobre, ale potom sme išli s bratom do kostola a zbadal som, že z kasičky trčí desať korún. Aj my sme tam hádzali, ale samé drobné a tu zrazu lákavo vytŕča papierová bankovka! Otočil som sa na brata: „Pozri! Neuchmatneme to?“ Brat sa škodoradostne rozosmial: „A máš po bobríkovi! Bobrík je v keli!“ Tak som doplatil na pokušenie. Dvojnásobný hriech! Porušil som mlčanlivosť a koketoval som so zlodejstvom!
Popri skautingu a turistike ste však už v detstve aj hrali. Kde bolo vaše prvé javisko?
Na dvore. Ja by som želal všetkým detičkám, aby mali také detstvo, ako som mal ja. Boli sme stále vonku, hrali sme sa na ulici, na dvore, športovali sme, hrali sme sa na slepú babu, behali sme stovku, celá ulica nám patrila! Dvor nášho činžiaka bol do U, boli tam aj zeleninové hriadky nájomníkov, ale mali sme tam pľac na divadlo. Opona bola na špagáte na bielizeň a každý večer sa hralo. Cez deň sme plávali, vymýšľali scenáre a večer sme už vítali rodičov a susedov. Platili nám sladkosťami, ale aj peniazmi. A tlieskali nám. Väčšinou to bolo o policajtoch a zbojníkoch, veľmi napínavé.
Možno by ste mohli napísať aj román? Neskúšali ste to?
Román som chcel písať, ale nemám na to čas. Mám skicu. Bol by to môj život, ale v súvislostiach s ostatnými ľuďmi, ktorí sa vyskytli okolo mňa. Odohrávalo by sa to však v praveku!
To ste si dali ťažkú úlohu!
Tam sa mi odhalí každá jedna postava! V dnešnom svete sa má každý kam schovať, pooblieka sa, našminkuje, ale vtedy, v praveku, každý nosil tú kožu a tým pádom aj dušu na trh. A žilo sa v jaskyni. Už mám aj zopár strán.
Ale vzťahy boli jednoduchšie, o čom by ste vlastne písali?
Veď by to bol môj život! A ja mám všetko odložené, popísané.
V počítači?
Kdeže! Mám starý stroj po svokrovi, ktorý sa volá Erika.
Nechcete vymeniť tú darovanú kosačku za počítač?
Ale my máme doma všetko! Manželka má počítač! Pravdaže! Ona má aj to, cez čo sa ľudia vidia a môžu sa rozprávať aj cez hranice. Raz ma k tomu zavolala, hovorila práve s naším priateľom v Nemecku. On sa na mňa pýtal, tak som išiel k obrazovke, hoci nemám rád takéto veci, a pozdravil som ho: „Servus, Robert! Ako sa máš?“ A on: „Servus, Oldo! Čo robíš? Ale niečo si tu robím,“ odpovedal som… A tak sme si povedali ďalšie dve-tri slová a ja hovorím: „Robert, a čo si dáš?“ Robert: „Akože – čo si dám?“ – „No, čo si vypijeme? Ja odskočím, niečo si donesiem a ty si tiež dones!“ Dali sme si whisky a o pol hodiny sme boli celkom „zmontovaní“. Na zdravie, Na zdravie! A to bol môj jediný rozhovor cez obrazovku.
Tak dobre rozprávate historky – mali by ste robiť monodrámu.
Teraz už nemám pre koho. Túžil som vždy robiť niečo sám, aby som mal publikum iba pre seba. V divadle som medzi mnohými a cítim, že by bolo veľmi pekné, keby som si mohol divákov v hľadisku získať sám pre seba, navnadiť ich. Kedysi som mal svoje predstavenie s kapelou Miloša Oberuča a bolo to pekné. Vedel som, že divákov si musím získať v priebehu prvých piatich minút. Teraz ma volajú do domovov dôchodcov, čo je pre mňa najsmiešnejšie – ja osemdesiatročný chodím baviť penzistov. Sú vďační, ale je to obecenstvo, ktoré sa veľmi ťažko získava. Väčšinou sú to ľudkovia, ktorí nikdy nechodili do divadla a ani ich to veľmi nezaujíma. Baví ich, keď rozprávam, čo zlého sa mi stalo. Napríklad nedávno som pri nakrúcaní rybačky spadol, poranil som si peru a teraz sa nemôžem holiť, tak mám fúzy. Táto historka mala úspech.
Foto: Andrej Čanecký
Iste by si vás radi pozreli v seriáli, ale nikde nehráte. Vyhýbate sa azda kastingom?
V živote som to neskúšal, nikomu som nepovedal, že by som chcel niekde hrať. Režisér seriálu nemôže poznať všetkých hercov, to uznám, ale keby potreboval niekoho z Národného divadla, tak už o ňom azda niečo vie a nemusí ho volať na kasting.
Nespomínali sme ešte vtipy, na ktoré ste odborník. Prečo si ich ľudia nerozprávajú?
Vtipy skrátka vymizli. Voľakedy som prišiel do obchodu a tam sa rozprávali vtipy, prišiel som k holičovi, sedel som v autobuse a všade sa rozprávali vtipy. V reštaurácii či na ulici ľudia na mňa pokrikovali: „A tento poznáte?“ To už prestalo, ale stáva sa mi, že si pamätajú rozhovory gazdov, ktoré sme robili s Krajíčkom pod gaštanom. Alebo niečo zo starých silvestrovských programov odrecitujú.
Je niečo, čo závidíte dnešným mladým?
Je to síce už otrepané, ale – cestovanie. No, nedávno som sa stretol s politikom, ktorý je stále na výslní, a pýtal som sa na výhody, ktoré priniesla Nežná revolúcia. A on: „Cestovanie! Môžeš cestovať, kam chceš!“ A ja: „A už sa ti podarilo z pasu uvariť guláš?“ Ale vážne, závidím mladým, že môžu hovoriť po nemecky, po anglicky, forsíruje sa, aby sa učili jazyky. Keď som sa učil ako mladý s manželkou po nemecky, bol som hneď podozrivý. Však oni chcú utiecť! Toto mladým závidím, ale internet nie. Mám z neho a z prístrojov strach, ako keď som mal ísť k tej studničke. Čo sa z toho vykľuje? Mladým závidím aj ležérne obliekanie, je to fajn, no do divadla by sa mohli obliecť síce ležérne, ale odev by mal vzbudzovať dojem čistoty.
Čo vám robí najväčšiu radosť?
Ja mám najväčšiu radosť z budúcnosti. Nechcem si zaťažovať mozog tým, čo bolo, tým čo je, mám v sebe zakódované, že sa treba tešiť na to, čo príde. A vždy si niečo chystám. O týždeň, o mesiac, o rok… Napríklad – onedlho budem variť živánsku a už si to predstavujem a teším sa na to. Potom bude leto, dovolenka. Mám presne vytýčené ciele, ktoré musím dovŕšiť. Musím sa ich dožiť a potom sa z nich radovať. To je moja taktika.
Oldo Hlaváček
Herec a moderátor sa narodil 26. januára 1934 v Bratislave, študoval herectvo na VŠMU, v rokoch 1958 – 61 hral v Prešove v Divadle Jonáša Záborského, po roku v divadle Horizont (kabaretné zameranie) sa stal členom činohry SND, dokončil štúdium herectva a uplatňoval sa najmä v komediálnych postavách (Sluha dvoch pánov, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Ženský zákon, Pokus o lietanie, Na skle maľované, Krčma pod zeleným stromom, Bratia Karamazovovci, Chrobák v hlave, Tak sa na mňa prilepila atď.). Na javisku SND vytvoril stovky postáv – bol členom činohry 50 rokov, teraz hrá ako hosť, ale známy je aj ako moderátor zábavných rozhlasových a televíznych programov (Vtipnejší vyhráva). Práve vo vydavateľstve Albert Marenčin – PT vydal knižku Naša dobrá kapela o hereckých kolegoch.
