Človek si uvedomuje seba samého, vie o sebe, že existuje, ale uvedomuje si
aj svoje konanie. Vie aj to, že jeho skutky nemajú rovnakú mravnú hodnotu.
Niektoré považuje za dobré, iné za menej dobré alebo zlé. Pýtame sa: Odkia1
to má v sebe? Je to výsledok kultúry spoločenstva, v ktorom žije, alebo to
má v sebe už preto, že je človekom? Etnografické výskumy hovoria, že aj
tie najprimitívnejšie ľudské spoločenstvá mali toto vnímanie. Hoci normy a
kritéria dobra a zla mali často pomýlené, princíp svedomia tu bol. Aj
kultúrni pohania mali to isté vnímanie. Cicero hovorí o sudcovi, ktorý
vynáša rozsudok: "Sudca sa dovoláva svojho svedomia, nad ktoré sám Boh
nedal človeku nič Božskejšieho."

Svedomie nie je teda vynálezom nejakého náboženstva, ani kresťanstva.
Patrí k základom ľudskej osobnosti a je jej neoddeliteľnou súčasťou. Druhý
vatikánsky koncil hovorí: "Svedomie je najtajnejším jadrom človeka,
svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva.
Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa
láskou k Bohu a blížnemu. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými
ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré
skŕsajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda
prevláda úprimné svedomie, tým viac sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú
slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami
mravnosti." (Gaudium et spes 16).

Svedomie úzko súvisí so slobodou. Pod slobodou na prvom mieste rozumieme
schopnosť človeka rozhodovať sa. Človek má schopnosť voliť si medzi
rôznymi možnosťami činnosti alebo nečinnosti. A keď už hovoríme o voľbe,
nevyhnutne k tomu pristupuje aj poznávacia a rozoznávacia schopnosť.
Najprv poznávame a potom sa rozhodujeme. "Pravá sloboda je vznešeným
znakom Božieho obrazu v človeku... Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje,
aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, to jest podľa svojich
osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti
alebo len z vonkajšieho donútenia." (Gaudium et spes 17).

Pre túto možnosť voľby uplatňuje štátna moc od nepamäti právo trestať
zločincov. Keby bol človek determinovaný, to znamená, že by nemal možnosť
voľby a musel by nevyhnutne konať tak, ako konal, nemohol by byť trestaný
za zlé skutky, ani odmenený za dobré. Dobré a zlé skutky by vlastne ani
neexistovali. Preto Koncil svedomie nazýva "svätyňou". Je to úžasná výsada
človeka, ktorá patrí k podstate jeho osobnosti. Túto pravdu uznávajú všetci
ľudia, veriaci i neveriaci.

Keby nebolo svedomia, spoločenský život by nebol možný. Nikdy by sme
nevedeli, kto a kedy sa ako zachová. Nebol by možný žiaden poriadok,
žiadna organizovanosť, žiaden zákon by neplatil, nebolo by zodpovednosti.

Na tejto absurdite som chcel poukázať na to, že každá spoločnosť, ktorá
chce byť demokratická, musí zo svojej podstaty demokracie rešpektovať a
mať v úcte slobodu svedomia každého občana. Totalitné systémy toto
nerešpektovali. Pre vernosť svedomiu mučili ľudí, ktorým dnes vzdávame
úctu.

Sloboda svedomia úzko súvisí s náboženskou slobodou. Treba však
poznamenať, že pod náboženskou slobodou rozumieme aj slobodu nevyznávať
žiadne náboženstvo. Túto slobodu deklarujú medzinárodné dohody o ľudských
právach i ústavy jednotlivých štátov. Aj Cirkev to takto rozumie. Koncil
sa takto vyjadruje: "Človek má zodpovedať Bohu uveriac slobodne. Nikto sa
teda nesmie k viere nútiť proti vôli. Úkon viery je totiž samou svojou
podstatou dobrovoľný." (Dignitatis humanae 10).

Nemožno teda hovoriť o náboženskej slobode a pritom nerešpektovať slobodu
svedomia. K nej patrí aj právo odmietnuť vo verejnom živote konať také
skutky, ktoré sú proti svedomiu a ktoré sú v rozpore s učením príslušného
náboženského spoločenstva. Samozrejme, že ani zo strany konajúceho
subjektu sa nemôže táto výhrada vzťahovať aj na také veci, ktoré sú
prehnané do absurdity a nemá to opodstatnenie v učení tohto náboženského
spoločenstva.

Považujem to za veľmi prezieravé, keď Základná zmluva medzi Svätou
stolicou a Slovenskou republikou zo dňa 24. novembra 2000 chce túto
záležitosť riešiť osobitnou parciálnou zmluvou. Článok 7 Základnej zmluvy
hovorí: "Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo
svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a
podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva
uzavretá medzi zmluvnými stranami." Takže právo výhrady svedomia je už
vlastne uznané. Neobstoja propagandistické a demagogické námietky, ktoré
sa v médiách objavujú, keď je táto otázka aktuálnejšie postavená. A už
vôbec neobstojí námietka, že je to diskriminácia voči ostatným občanom.
Vyššie som vysvetlil, že náboženská sloboda sa týka každého občana, aj
tých, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo. A táto sloboda sa týka aj
slobody svedomia.

Vážení poslanci NR SR a ostatní politici; čoskoro má byť v parlamente
predložená na schválenie parciálna zmluva o výhrade svedomia Medzi Svätou
stolicou a Slovenskou republikou. Ako som vyššie vysvetlil, ide o
upresnenie toho, čo už vlastne platí. Práve preto, aby neboli tie
strašiaky, ktoré kreslia masmédia a ľudia, ktorí nie sú do toho zasvätení.
Zvlášť chcem osloviť kresťanských politikov, ktorí sú v rôznych politických
stranách. Zmluva o výhrade svedomia nie je výsadou KDH, ale každého
kresťana, a nielen katolíka. Totiž podobnú zmluvu môžu uzavrieť aj ostatné
cirkvi v rámci Ekumenickej rady cirkví. Je to otázka aj dôvery občanov,
ktorí vás volili.

A nakoniec, je to aj otázka svedomia, lebo kresťan nemôže byť doma a v
kostole kresťanom a vo verejnom živote liberálom. Všetci veriaci budeme sa
za vás modliť a prosiť Ducha Svätého o múdrosť, silu a odvahu byť kresťanom
aj v politike.

František Tondra
spišský diecézny biskup