Na čom ste robili pred odchodom do Pekingu?
Peter: Ja na chodníkoch, betónoval som obrubníky, aby som nemusel šliapať po blate. Vnútri je takmer všetko hotové, akurát mi ešte kde-tu chýba lampa alebo závesy.
Pavol: Ja zariaďujem prízemie, aby som sa mohol čím skôr nasťahovať. Bývam totiž s rodičmi v paneláku a nie je to žiadna sláva. Poschodie si dokončím priebežne.
Kedy sa chcete nasťahovať?
Peter: Keď dokončím tie chodníky (smiech). Nasťahujem sa až potom, keď bude všetko hotové. Čas ma netlačí.
Pavol: Ja sa nasťahujem po olympiáde.
Pomáhali ste bratovi s tými chodníkmi?
Pavol: Ani nie, ale plot sme robili spolu. Pomáhame si miešať betón, alebo keď treba niečo odniesť.
A večer si dáte partiu obľúbeného biliardu?
Pavol: Ešte nie, nemáme chuť. Po tej robote sme unavení. Keď trénujete a ešte pracuje na dome, únava je dvojnásobná.
Nehazardujete? Nemali by ste pred olympiádou šetriť silami?
Pavol: Veď sme už deviaty raz vyhrali Svetový pohár – dokonca s dosť veľkým náskokom.
Peter: A to sme sa museli prekonávať, lebo jazdy nám príliš nešli.
Pavol: Poteší, že aj v takej nepohode dokážeme víťaziť.
Štartovali ste už na dvoch olympiádach a obe ste vyhrali. Myslíte na zlatý hetrik?
Pavol: Práve naopak – netreba si pripúšťať, že je to olympiáda. Musíme sa pripraviť ako na každé iné preteky, odjazdiť to a hotovo. Veď zlata už máme veľa.
Cítite nejaký rozdiel oproti predchádzajúcim štartom na OH?
Pavol: Mnohé sa zmenilo – teraz máme aj nové dresy, pred Sydney sme nemali nič (smiech).
Peter: Máme aj omnoho väčšie skúsenosti a verím, že ich využijeme. Aj že si zase dokážeme nepripustiť si dôležitosť pretekov, ako nám to vyšlo v minulosti. V tom sme celkom dobrí.
Na čo sa v Pekingu tešíte?
Peter: Na atmosféru, olympijskú dedinu a na to, ako Číňania zvládnu dopravu aj celú organizáciu.
Ochutnáte niečo tradičné z čínskej kuchyne?
Pavol: Už sme skúsili napríklad pekinskú kačku, tá sa dá zjesť bez obáv. Ale riskovať určite nebudeme.
Peter: Ja nie som náročný, stačí mi aj každý deň to isté jedlo, ak mi chutí. Mám rád pizzu, cestoviny, z mäsa jedávam akurát bravčové a hovädzie. Iné nepotrebujem.
Takže ani čínsku pochúťku psie mäso zháňať nebudete?
Peter:
Nemám dôveru k inému mäsu ako k hovädziemu a bravčovému. Myslím, že ani k psiemu by som ju nemal.
Pavol: (so smiechom) Ty si ešte neskúšal zahryznúť do Benyho (Petrov pes).
Ak sa Kaliská usmieva, málokto je rýchlejší
Jej cestu po divokej vode dlhé roky obmývalo viac bolesti a sklamaní, než radosti. Až keď mala 32, všetko sa akoby zázračne otočilo – v tom veku vyhrala kajakárka Elena Kaliská aténsku olympiádu. „Neverila si. Na bežných pretekoch dokázalo zdolať hocikoho, ale na vrcholných podujatiach to nevedela potvrdiť. Štyrikrát sa stala majsterkou Európy, ale nemala medailu z majstrovstiev sveta či olympiády. Zmenilo sa to až v tom roku 2004 – okrem jedných pretekov vyhrala všetky, na ktorých štartovala. A nakoniec aj olympiádu,“ hvorí Peter Mráz, ktorý Kaliskú trénuje už šestnásť rokov.
Muž s kamennou maskou, ktorý nezabúda na bublinky
Zo žiadnej olympiády sa ešte nevrátil bez medaily. Po Atlante, kde Michal Martikán vyhral ako 17-ročný mladík, mu na ďalších Hrách v Sydney a v Aténach zavesili na krk striebro. Vodácky dominátor na sýtočervenom kanoe sa nechce naprázdno vrátiť ani z divokej vody v Pekingu. A je jasné, že ak nezvíťazí, spokojný nebude. „Viem, že chce vyhrať. Ale trochu sa obávam, aby ho to nebrzdilo. Prajem si, aby šiel pokojne, bez pocitu, že chce niečo dokázať. Veď už toho dokázal dosť,“ hovorí Jozef Martikán, Michalov otec a zároveň tréner.
Hviezdny kanoista už v kariére povyhrával všetko, čo sa dalo. Z dravého mladíka, ktorý v Atlante zaskočil súperov, sa stal slalomár, ktorý je automaticky favoritom každých pretekov, na štart ktorých sa postaví. „Keď bol mladší, bolo jednoduché trénovať ho – chcel absorbovať čo najviac vecí, prijímal príkazy. Ale teraz už na lodi vie viac ako ja. Už mu dokážem radiť naozaj veľmi málo. Keď spraví viackrát tú istú chybu, upozorním ho na ňu. Ale on už veľké chyby nerobí a mnohé sa dajú vyčítať až zo spomalených záberov na videu,“ približuje Martikán senior. Jeho syn miluje vypäté chvíle, v ktorých ostatní strácajú hlavu. Ak potrebuje skvelú jazdu, tak ju predvedie s neuveriteľnou samozrejmosťou. „Má neskutočné nervy,“ priznáva kouč. „Pred pretekmi skrýva emócie za kamennú masku. Ale podľa prvých záberov rozpoznám, ako na tom je. Keď sa rozbehne s pokojom, býva to dobré.“
Okrem psychickej odolnosti ťaží jeho syn aj z technickej vyspelosti. „Keď prídeme na novú vodu, dokáže sa jej prispôsobiť najrýchlejšie zo všetkých,“ vraví tréner. A pridáva ešte jednu charakteristiku šampióna – kladie dôraz na detaily, na ktoré ostatní zabúdajú.
„Niekedy sú aj pre mňa niektoré jeho rozhodnutia nepochopiteľné. Raz si napríklad šiel pred pretekmi prebrúsiť loď. Načo to brúsiš – pýtal som sa. Podľa jednej teórie vznikajú na prebrúsenej lodi malé bublinky, po ktorých sa kĺže o čosi rýchlejšie. Mne sa to prebrusovanie zdalo zbytočné, ale potom som si uvedomil, že musí spraviť všetko pre dobrý výsledok. Ak aj nevyhrá, je to v poriadku. Nechce si však vyčítať, že keby tú loď prebrúsil, je o desatinu sekundy rýchlejší,“ približuje Jozef Martikán.
„Peking? Všetko bude nové, žiadne preteky sa neopakujú. Jedna vec však bude rovnaká ako pred dvanástimi rokmi v Atlante – chcem jazdiť rýchlejšie než ostatní. To sa stále nezmenilo,“ naznačí Michal Martikán.
Z večnej smoliarky a majsterky štvrtých miest sa stala kajakárka, ktorá sa z veľkých pretekov nevracia bez medaily. „Potrebovala iba výrazný úspech. Začala si veriť a už to ide,“ dopĺňa Mráz. Pred pekinskou olympiádou je pokojnejší, než pred predchádzajúcimi tromi, na ktorých Kaliská štartovala. „Teraz máme inú stratégiu. Elena sa už nemotivuje na každé preteky, berie ich uvoľnenejšie. Keď však o niečo ide, dokáže sa fantasticky pripraviť,“ porovnáva tréner a vytiahne príklad z vlaňajška. Kaliská mala mizernú sezónu takmer bez jedinej vydarenej jazdy, čo jej na MS nedávalo veľké nádeje na úspech. „Zrušili sme všetky ostávajúce preteky a mesiac a pol sme sa pripravovali iba na šampionát. A Elena získala striebro,“ vraví Mráz.
Tréner a jeho spolupracovníci sa postupne naučili bojovať proti Kaliskej najväčšej slabine – hlave a jej rozmarom. „Elena je hrozne náladová. Dokáže ju rozladiť kopa maličkostí až natoľko, že sa nevie sústrediť na preteky. Preto je u nej veľmi dôležité, ako vstúpi do dňa,“ prezrádza Mráz. „Ale už máme na ňu metodiku,“ potmehúdsky sa usmeje. Fígeľ spočíva v tom, že treba vymyslieť niečo, vďaka čomu vstúpi do dňa s úsmevom. Vlani na MS dostala napríklad v deň pretekov raňajky do postele. „Snažíme sa naladiť ju na dobrú strunu. Na každé veľké preteky niečo vymyslíme. Už uvažujeme nad tým, čo pripravíme v Pekingu na ráno v deň pretekov,“ priznáva tréner.
A Kaliská vie, aký poklad má okolo seba. „Ľudia okolo mňa mi dodávajú pozitívnu energiu. Som veľmi rada, že ich mám,“ pochvaľuje si obhajkyňa zlata z Atén a jediná Slovenka, ktorá v ére samostatnosti získala na olympiáde najcennejšiu medailu. A hoci je s 36 rokmi najstaršou členkou slovenskej výpravy v Pekingu, stále platí – ak má dobrú náladu, málokto je rýchlejší.