Ako sa cítite, keď sa prehrabávate vo svojich roky starých textoch a vyberáte, ktoré by mohli knižne opäť vyjsť?
„Priznám sa, nevyberal som texty do svojej novej knihy rovnako ako ani do tej predchádzajúcej. Myslím si, že by to ani nebolo dobré. Dokonca by som to zrejme nevedel urobiť, ani nemám ten odstup. Výber som zveril opäť Jánovi Štrasserovi. Má ku mne a k môjmu písaniu veľmi kritický prístup, čo je podľa mňa v tomto prípade potrebné. Okrem toho vie aj odhadnúť, kde sú moje slabiny, má odhad na to, čo by mohlo byť užitočné a v akom svetle ma prezentovať. Predpokladám, že to urobil dobre.“
V čom sú vaše slabiny?
„To predsa nebudem prezrádzať, nie?“
Prečo?
„Lebo sú moje.“
Vaša nová kniha obsahuje publicistické texty z obdobia od roku 2002 až doteraz. Stojíte si za všetkými alebo by ste ich dnes vedeli prehodnotiť?
„Isteže si stojím za všetkým, lebo som to napísal a aj som to nechal vyjsť v knižke.“
Kedysi pred rokmi ste napríklad napísali, že byť utečencom je v porovnaní s emigrantom oveľa jednoduchšie.
„Prakticky to tak aj bolo. Iná vec je, že človek sa mení a situácia tiež. Nenástojím na tom, že som sa nemohol v minulosti mýliť, časom som mohol na všeličo zmeniť názor, aj som sa medzičasom všeličo naučil a prišiel na iné súvislosti. A nemám s tým problém, nezdá sa mi to nekonzistentné. Pokojne sa mohlo stať, že sú tam veci, s ktorými by som dnes nesúhlasil, ale podľa mňa ilustrujú práve ten výboj, a dnes sú dôsledkom toho, že svet sa mení, ľudia sa menia a naša miera poznania tiež.“
Knižka zachytáva trinásť rokov vášho glosovania. Čo sa pre vás za ten čas najciteľnejšie zmenilo?
„Veľa vecí a veľmi rýchlo, hlavne vďaka novým technológiám, internetu, elektronike a vďaka tomu, čo je všetko dnes už bežne dostupné. Najväčšou zmenou je podľa mňa to, aký majú ľudia prístup k informáciám a ako s nimi narábajú. Zároveň to považujem momentálne za veľký problém vo svete. Naša schopnosť spracúvať informácie sa zmenila nepriamou úmerou k tomu, ako ľahko ich získavame. Čím ľahšie sú informácie dostupné, tým ťažšie sa vyhodnocujú. Zdroje ich chrlia takým tempom, že strácame prehľad.“
Ako to cítite sám na sebe?
„Mám ten istý problém. Odhaliť, čo je spoľahlivý zdroj informácií, je dnes dosť ťažké, lebo mystifikácií, falošných a nepodložených informácií bez priamych faktov a dôkazov, je neúrekom.“
Čo vás dokáže najviac presvedčiť?
„Takých vecí nie je veľa. Najlepšia je osobná skúsenosť, pokiaľ možno opakovaná a pokiaľ možno podložená experimentálne overenými dôkazmi (úsmev).“
A koľko tomu dodá povaha autora?
Asi dosť veľa. Základný temperament v človeku formuje všetko, aj to, ako sa vyjadruje. K tomu genetická výbava, vplyv prostredia, všetkého, čo som videl, počul, čítal, s kým som sa stretol.“
Temperament vašim textom nechýba. Ako s ním žijete mimo nich?
Čo najotvorenejšie. Nikdy som sa nepridržiaval formalít a väčšinou som si povedal, čo som chcel.“
Ste hudobník, komponista, dirigent. Ako prišiel ten moment, že ste si namiesto ku klavír sadli jedného dňa k písaciemu stroju?
„Sú veci, ktoré sa hudbou vyjadrujú pomerne ťažko. Písanie bolo pre mňa vždy reflexiou spoločenských frustrácií. Aj moje prvé písané veci vyplynuli len z mojej nespokojnosti a podráždenosti, ktorej príčinou bola nejaká bezcharakterná lumpáreň, nespravodlivosť alebo niečo, čo podľa mojich kritérií nebolo správne. Písanie je ventil, ako sa vyrovnať s tým, čo ma vyprovokovalo, mysliac si, že ak sa o tom bude hovoriť, tak sa to možno nejakým spôsobom napraví.“
Na festivale Pohoda 2013 dirigoval Peter Breiner svoje Slovenské tance. V inscenovanej podobe ich v tejto sezóne uvedie aj Balet SND. (zdroj: SME- TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)Hudba nie je pre vás priestor, ako tú frustráciu v sebe rozpustiť?
„Je iné niečo v sebe rozpustiť a snažiť sa s tým niečo urobiť. Pomocou hudby ťažko vyvolať spoločenskú reakciu. V nej som nachádzal vždy emocionálne útočisko. Problém sa pre mňa ľahšie nastoľuje verbálne.“
Ako pracujete pri písaní s negatívnymi pocitmi tak, aby bol váš text zdravý?
„Neviem ich v tejto kategórii posudzovať, ale isté je, že je to aj vec disciplíny, ktorá sa u mňa rokmi písania, kontaktu s redakciou a konfrontácie s redaktormi vybrúsila. Na druhej strane málokedy sa stalo, že by bol môj text pre redakciu neprijateľný. Občas sa z pochopiteľných dôvodov nejaké veci upravovali, ale hlavne – vďaka dlhoročnej skúsenosti – nedovolím frustrácii veľmi víťaziť nad tým, o čom si myslím, že je zdravý rozum.“
Roky sa ozývate zo zámoria. Mení sa písaním váš vzťah k Slovensku?
„Nesústreďujem sa iba na Slovensko, no keďže som tu žil tridsaťpäť rokov, vzťah k nemu sa nedá len tak zmazať. Stále sú tu ľudia, na ktorých mi záleží, kultúrny kontakt so Slovenskom som nikdy neprerušil, spolupracoval som aj spolupracujem s orchestrami, muzikantmi. V tomto zmysle pre mňa Slovensko nie je vzdialené. Ak mám hovoriť o nejakej vzdialenosti, tak skôr v pozitívnom zmysle – pomohla mi vidieť veci s geografickým odstupom a mať odlišnú skúsenosť, než by som mal, keby som tu zostal žiť.“
Politická situácia v Európe spojená s utečeneckou krízou sa v posledných mesiacoch dramaticky zmenila. Aký je dnes v tejto súvislosti váš pocit emigranta?
V rodine mám mnoho emigrantov, imigrantov, čiastočne túto skúsenosť poznám. To, čo sa dnes deje, je však opäť do podstatnej miery len vyprovokované zákernosťou a stupídnosťou politikov. Kríza by nemusela byť taká hlboká, keby tomu politici nepodkurovali tak, ako podkurujú. Myslím si, že väčšina z tých ľudí na Slovensku, ktorí sa stali súčasťou obrovskej paniky, nikdy v živote ani neprišla do styku s utečencom. Napriek tomu sú plní šialených, psychotických obáv.“
Vy nie?
„Už som si k tomu párkrát svoje povedal a nie je v tom nič nové, len moja obľúbená téma: za všetkým stoja ľudská hlúposť a chamtivosť.“
