A tvrdí, že ak sa mu podarí, aby ho poslucháči rozoznali medzi ostatnými, úplne mu to postačí.
Ako sa má džez na Slovensku?
Zle. Nemá to ľahké.
A mal sa lepšie za komunizmu?
Určite nie. Tu niet o čom rozmýšľať.
Prečo?
Pretože dnes si každý môže robiť, čo len chce. A bez slobody by džez nemohol byť taký, aký je. Nie som ten, ktorý by hovoril, že za komunizmu bolo lepšie. Nebolo.
Nemali hudobníci väčšie istoty?
V džeze nikdy žiadne neboli. Je pravda, že bol Slovkoncert – jedna agentúra, ktorá hudbu podporovala a hudobníkom poskytovala možnosti. Ale keďže bola jediná, zároveň všetkých kontrolovala. A držala na uzde.
Prečo sa dnes teda má slovenský džez zle?
Lebo sloboda je jedna vec. A podpora štátu druhá.
Tá chýba?
Určite. Je nulová. Niekedy možno dokonca povedať, že štát ide proti džezu.
Ako to?
Na Slovensku nemáme jediné pracovné miesto, na ktorom by štát platil človeka za to, že sa bude venovať džezu. Je jedno, či by hral, skladal, dokumentoval, alebo písal o džeze.
Nastavujete prosebnú dlaň? Prečo by také miesto malo byť?
Lebo džez je rovnakou súčasťou našej kultúry ako napríklad divadlo. Keď si spočítam, koľko ľudí vyžije z divadla, od hercov a kostymérov po riaditeľov a vrátnikov, je to neuveriteľné. Aj vážna hudba je na tom zle, ale džez nemá nič.
A čo by potreboval?
Veľmi jednoduchý príklad je stav, v akom sa ocitne mladý človek s talentom, ktorý chce hrať džez. Na Slovensku mu nezostáva nič iné, ako do 25 rokov študovať vážnu hudbu. A len potom sa vrátiť do podzemia, nájsť si kolegov a začať hrať, po čom túži.
Takže džez na Slovensku potrebuje školstvo?
Áno. Inak nemá u nás veľký talent žiadne šance. A malý tiež nie.
Prečo vznik nejakej školy neiniciujete?
Chcem viac spievať a starať sa o seba. Nemám k hudobnému vzdelaniu tak blízko, aby som mohol viesť školu. Ale nevidím tiež dôvod, prečo by mala byť džezová škola súkromná. Nech sa zapojí štát. Tak ako pri ostatných umeniach. A nech sa učí džez.
Nestačil by na začiatok dobrý džezový klub?
Ten by sme, samozrejme, tiež potrebovali. Avšak aj ten je kultúrna ustanovizeň. A preto by nemal byť výlučne súkromný.
A aký?
Opäť by ho mal podporovať štát alebo mesto. Ponúknuť priestor, ako sa to robí všade v Európe, a potom dotovať program. Prevádzku podporovať netreba, ale na program treba zvláštne peniaze.
Prečo štát džez nepodporuje?
Lebo na Slovensku nie je džezman, ktorý by mal za brata napríklad prezidenta. Rakúsky prezident Thomas Klestil bol spolužiakom Joea Zawinula. A vo Viedni majú vďaka tomu prestížny klub Birdland, ktorý vybudovalo mesto a Joe Zawinul ho iba zastrešil svojím menom.
Nie je to aj obraz toho, ako sa slovenskí mocní pozerajú na celú kultúru?
Určite je. A v prvom rade sa prejavuje práve výškou štátnych príspevkov na kultúru. Dúfajme, že postupne bude väčší a zodpovedajúci. Ako vo vyspelých krajinách. Tiež si však musíme urobiť poriadok v procese delenia príspevkov. Lebo stále mám pocit, že aparát kvitne a veľmi veľa ľudí žije iba z toho, že rozdeľuje peniaze.
Nemôžete ako známa osobnosť zatlačiť na správne miesta?
Za 15 rokov som bol na mnohých stretnutiach na rôznych úrovniach. Od ministra až po hudobníkov a späť. Žiaľbohu, všetko stále zostáva, ako je.
Takže sme prebrali, ako sa má slovenský džez. Ako sa má Peter Lipa?
Nesťažujem si. Mám dosť práce, ale veľa pre to aj robím. Lebo človek môže mať šťastie, ale aby vyhral v športke, musí ju podať. A tak podávam každý deň. Obrazne. Práve teraz vydávam nový album.
Lipa spieva Lasicu. Je Milan Lasica najlepší textár na Slovensku?
Pre niekoho možno nie, pre mňa áno. Pre Elán je asi lepší Boris Filan.
Prečo vám sedí Milan Lasica?
Pretože texty, ktoré mi píše, mi zväčša tematicky vyhovujú a používa v nich také slovné spojenia, pod ktoré sa rád podpíšem. Nikdy nejde pod určitú úroveň a hoci som mu nikdy nič nevrátil, on vždy spätne prepisuje, lebo mi svoje texty posiela ešte horúce.
Spievajú sa lepšie ako iné?
Niekedy sa ťažšie zapamätajú.
To asi nebude ich hlavná devíza.
Život mi ukázal, že hudba je tvárnejšia ako slovo. Lebo ak má byť myšlienka dokonalá, najlepšie je, keď sa nemusí ničomu prispôsobovať. A hudba sa na slová prispôsobiť dá. Nuž a keďže píšem hudbu na texty, stačí mi nájsť základný rytmus a spievam, ako si napíšem.
Je dôležité, aby ste sa so slovami, ktoré spievate, stotožnili?
Ak mám byť zodpovedný voči sebe a divákovi a autorovi slov, tak to tak musí byť. Myšlienky, ktoré spievam, cítim rovnako. Akurát ich tak neviem vyjadriť.
Takže slovami textára hovoríte o sebe?
Presne. Iba občas sa žartom na koncertoch vyhováram, že za to, čo spievam, nemôžem, lebo som to nenapísal.
Takéto vtipy sú spevákom vlastné. Nakoľko musí byť džezový spevák entertainer – zabávač?
Nie je nevyhnutné, aby ním bol. Ale je to dobré.
Prečo?
Pretože s ľuďmi treba komunikovať, treba na nich pôsobiť. Každý to však môže robiť inak. Jeden začne skákať, tancovať a počas koncertu si šesťkrát prezlečie kostým, druhý sa len postaví, začne spievať a zavrie oči a otvorí oči.
Je niekto, od koho by ste sa vy chceli učiť?
Dobré je učiť sa od všetkých, ktorí to robia zle. A vyvarovať sa ich chýb. Treba byť prirodzený a odovzdaný, kto je na scéne, musí celý patriť publiku.
Žiadne meno?
Nie. Lebo ak je to niekto, tak sú to všetci. Ray Charles bol úžasný, Kurt Elling, keď začne spievať, všetci stíchnu, Bobby McFerrin pracuje s publikom tak, že na každom koncerte s ním teraz ľudia spievajú.
Čo je úlohou speváka, džezového hudobníka voči publiku?
Spevák je jedna vec a hudobník druhá. Spevák by mal spievať pesničky, nielen noty, ale aj text. Mám rád tých, ktorým rozumieť. Aby som vedel, o čom spevák hovorí, aby mi bola myšlienka jasná ako facka. Hudobník rozpráva abstraktnejšie. A pomocou rytmu, melódie a formy odovzdáva poslucháčom myšlienku. A to je úloha obidvoch.
A čo zábava?
Tá k tomu, samozrejme, patrí. Našou hudbou chceme zabávať ľudí aj seba.
Keď to robíte džezom, musí to byť naživo?
Hrať džez naživo je veľmi dôležité. Lebo je to predovšetkým hudba, ktorej základom je improvizácia. A až keď sa všetci hudobníci stretnú, hoci môžu byť úžasne pripravení, až potom vidno, či vystupujú ako celok voči publiku. Alebo aspoň voči sebe. Veď dobrá skúška je často lepšia ako zlý koncert.
Čo odpoviete tým, ktorí hovoria, že nie ste džezový spevák?
S tými musím súhlasiť. Nie som džezový spevák. Stále sa učím a stále som iba niekde, povedzme, v štvrtine. Viem, že mi chýba veľa k tomu, aby som bol dobrý džezový spevák.
Kto teda ste?
Spievam pesničky a mám rád džez. Celkom sa mi páči typ speváka, ktorý si vytvoril vlastný hudobný názor, vlastný repertoár a pohybuje sa nad žánrami. Nie je to zaväzujúce, netreba splniť všeobecné, ale iba osobné kritériá. Keď sa mi podarí, aby ma poslucháči rozoznali medzi ostatnými, úplne mi to stačí.
A robíte ešte niečo, aby ste sa zlepšovali?
Samozrejme. Aby sme nezabudli, podávam každý deň tú športku. Cvičím si hlas, udržujem si hlasivky, cvičím nové pesničky, píšem nové pesničky. Keď teraz tvorím aj hudbu, je to pre mňa celkom nový pohľad. A rozširujem si tak obzory.
A nie je smutné, že najlepším spevákom džezu na Slovensku ste len preto, že ste jediný?
Určite je to smutné, ale nemyslím si, že som jediný. Samozrejme, že mi veľmi lichotí, že ma takto ľudia vidia, ďalším, ako je Berco Balogh alebo Marcel Palonder, sa však možno iba nepodarilo dostať do médií. A dať tak viac ľuďom vedieť, že tu sú. Aj ženská spevácka scéna je veľmi silná.
Znamená to, že vás ľudia takto vidia preto, že ste vydržali najdlhšie?
Určite aj preto. Lebo ak človek považuje svoj spev za osobnú výpoveď a činnosť, ktorej sa chce venovať, musí robiť všetko, čo sa dá. A úspech sa buď dostaví, alebo nie. Ale osobné uspokojenie príde u každého.
Stačí teda vytrvať?
Isto je potrebné aj šťastie. Čím dlhšie však človek vydrží cestu na scénu, tým dlhšie na nej môže zostať.
