Čo vás viedlo k podaniu návrhu?
Gojdič si túto poctu dávno zaslúžil. Môj podiel na jej udelení je však nepatrný. Na jednej besede so žiakmi košických škôl a ich učiteľmi sa hovorilo aj o Gojdičových zásluhách pri záchrane Židov pred odvlečením do nacistických koncentračných táborov. Bol tam gréckokatolícky farár Jozef Mašlej a niekoľko členov spolku bývalých ukrývaných židovských detí. Možno trocha zavážilo, keď som ich vtedy vyzval, aby pripravili podklady a návrh na vyznamenanie. Pri najbližšej ceste do Izraela som ho zaniesol Komisii pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Yad Vashem.
Je známe, že komisia postupuje veľmi dôkladne a prísne. Je to vraj taký zdĺhavý proces ako blahorečenie v katolíckej cirkvi. V tomto prípade však rozhodnutie prišlo pomerne rýchlo.
Ak chcete naznačiť, že som ho mohol ovplyvniť, ste na veľkom omyle. V komisii síce pracuje významná historička holokaustu Gila Fatranová, pôvodom z Michaloviec, ale keď som sa s ňou chcel kvôli tejto veci stretnúť, rázne ma odmietla. ,,Teraz sa nesmieme stretávať," povedala a zložila telefón. Až také je to tam prísne. Napokon rozhodnutie komisie nie je konečné, platnosť nadobúda až po schválení najvyšším izraelským súdom. A ten udelenie vyznamenania Gojdičovi potvrdil.
Ako si teda vysvetľujete nezvyčajnú rýchlosť rozhodovania v prípade Gojdiča?
Jedine tak, že členov komisie presvedčili predložené fakty. Počujte, čo hovoria svedectvá zachránených ľudí. ,,Biskup Gojdič pokrstil mojich starých rodičov – Hermana a Máriu Grünovcov – a týmto skutkom pomohol zachrániť ich životy." Píše to Judita Kellnerová, rodená Grünová, ktorú Gojdič tiež pokrstil a v lete 1942 ukryl v gréckokatolíckom kláštore. Juliána Filová zozbierala svedectvá, z ktorých vyplýva, že Gojdič týmto spôsobom zachránil prinajmenšom 27 Židov. Okrem toho dal pokyn kňazom v prešovskej gréckokatolíckej eparchii, aby poskytovali podľa svojich možností pomoc rasovo prenasledovaným.
A všetci pomáhali?
Niektorí váhali. Napríklad greckokatolícky farár v Olšavici na Spiši informoval sídelného biskupa, že sa naňho obrátili mnohí Židia s prosbou o poskytnutie úkrytu. Farár mal však obavy, že tým ohrozí svojich farníkov. Od Gojdiča dostal jednoznačnú odpoveď: je jeho povinnosťou pomôcť prenasledovaným vyhnúť sa transportom, vyplýva to z prikázania lásky k blížnemu. Viem z vlastnej skúsenosti, čo znamenalo ukrývať vtedy Židov. Aj naša rodina našla takýto úkryt v obci Krajné na myjavských kopaniciach. Až pred štyrmi rokmi som sa náhodou dozvedel, že v tej istej obci o kilometer ďalej sa v inej pivnici ukrývalo ďalších desať ľudí. Takéto prísne utajovanie sa však dá pochopiť. Bola vojna, všade sa našli donášači a záchrancom hrozili kruté tresty, preto každý držal jazyk za zubami. Vo Zvolene majú onedlho odhaliť pamätník tým bezmenným záchrancom Židov, ktorí vojnu neprežili, lebo sa spolu so zachraňovanými dostali do rúk gestapa a zahynuli.
Gojdič aj verejne protestoval proti deportáciám Židov. To si asi tiež vyžadovalo veľkú odvahu…
A ešte akú! Gojdič však išiel ďalej a nerozpakoval sa otvorene povedať i napísať, že na čele štátu, v ktorom sa dejú takéto neľudské veci, nesmie stáť farár.
Ale napríklad taký biskup Vojtaššák si to zrejme nemyslel.
Nedávno som sa o Vojtaššákovi rozprával s izraelským historikom Yeshayahom Jelinkom, ktorý jeho činnosť dôkladne preskúmal. Tvrdí, že Vojtaššák aktívne presadzoval protižidovské opatrenia. V archívoch sú o tom dôkazy. A že štátna rada súhlasila s deportáciami aj vďaka Vojtaššákovmu postoju.
Čo by sa bolo stalo, keby sa ku Gojdičovi pridali ďalší slovenskí biskupi? Dokázali by spolu zvrátiť nepriaznivý vývoj?
Ťažko povedať, ale Bulharsko nedovolilo vyviezť svojich Židov. Uzákonilo pre nich pracovnú povinnosť doma, a tým ich zachránilo. Zatiaľ čo Slovensko uzavrelo zmluvu s treťou ríšou o deportáciách. Podľa nej sa odvlečení už nemohli vrátiť späť a prichádzali o všetok majetok.
Slovenský štát dokonca platil tretej ríši po 500 mariek za každého odvlečeného.
Iste, treba však dodať, že to zaplatil z peňazí odvlečených.
Gojdičovi sa za jeho postoje nestalo počas vojnového slovenského štátu nič. V rokoch komunistickej totality však skončil vo väzení, kde v roku 1960 zomrel. Čo si o tom myslíte?
Poviem vám zážitok z vlastnej skúsenosti, ktorý s tým súvisí, hoci nepriamo. Do školy som začal chodiť po vojne až ako 10-ročný. Cez vojnu som sa totiž musel ukrývať – najprv v Maďarsku, potom na Slovensku. Rýchlo som dobiehal zameškané a v roku 1948 som už bol na gymnáziu v Zlatých Moravciach. Pred Vianocami nám učiteľka spevu povedala, že sa budeme učiť pieseň Narodil sa Kristus pán, veseľme sa. Ozval som sa, že chcem spievať židovské piesne. Nie, budeš spievať kresťanské, namietla pani učiteľka. Schytil som tašku, buchol dverami a pobral sa domov. O rok som emigroval s nebohým bratom do Izraela. Vtedy sa už na školách nesmeli spievať žiadne náboženské piesne. Spievalo sa ,,rozboríme sveta starý základ ". A postavíme nový. Túto pieseň spievali aj niektorí Židia, aby už o niekoľko rokov s hrôzou zistili, ako veľmi naleteli falošným prorokom.
Kto je Spravodlivý medzi národmi?
Chasid umot ha – olam. Pôvodne ten, čo dodržiava sedem zákonov ľudskosti podľa Noema. Od roku 1963 termín označuje aj Nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Odvtedy pamätník Yad Vashem pod vedením Najvyššieho súdu štátu Izrael udeľuje spomínané vyznamenanie.
Židovské učenie hovorí: zachrániť jedného človeka je ako zachrániť celý svet. Ako si to vysvetliť?
Židovstvo vidí v každom človeku samostatný svet.
Je pravda, že Slovensko patrí medzi štáty, ktoré majú najviac nositeľov titulu Spravodlivý medzi národmi na počet obyvateľov?
Posúďte sami. Do roku 2007 bolo udelených takmer 21¤300 týchto vyznamenaní, z nich 465 záchrancom zo Slovenska. V nedeľu ocenia ďalších deviatich Slovákov, žiaľ, všetkých posmrtne – in memoriam.
Prečo je podnes taká živá spomienka na holokaust?
Lebo prešiel takmer každou židovskou rodinou. Naša generácia prišla o starých rodičov. Moji išli do pece v roku 1944. Rodiny po vojne pripomínali okyptené a obhorené stromy. V dedine, kde som žil po odchode do Izraela, sme mali jedinú starú mamu pre všetkých. Až teraz sa strom začína zelenať a pomaly košatieť. Sám som už starým otcom.
Čo hovoríte na reči o takzvanej osvienčimskej lži?
Keď som v Komárne videl ostrých mladíkov zo Slovenskej pospolitosti, môj stabilne nízky tlak mi zrazu prudko vyskočil. Až tak mi tie ich uniformy pripomenuli niekdajšie gardistické. Kedysi som ich vídal na vlastné oči, mne nemôžu rozprávať žiadne rozprávky. Aj mňa predvolali v roku 1942 do Serede, mal som vtedy šesť rokov, a brat iba dva, aby nás oboch mohli poslať na známe ,,letoviská" do Lublina alebo Osvienčimu. Lebo aj takých ,,veľkých" pracovníkov tam vtedy brali. Opakujem: strom sa začína spamätávať z najhoršieho, ale spomienky sú ešte veľmi živé a rana otvorená.
Pred šiestimi rokmi ste sa stali košickým rabínom. Čo sa vám už podarilo?
Pred holokaustom žilo v Košiciach okolo 12-tisíc Židov, v máji 1945 sa vrátil do mesta len zlomok tohto počtu a zostalo tu žiť ešte menej. Našiel som zdecimovanú obec, väčšinou starých ľudí, z ktorých väčšina nevedela čítať po hebrejsky. Ja sám som sa sem dostal najmä preto, že moja bývalá učiteľka slovenčiny pani Horváthová ma dobre učila. Aj po toľkých desaťročiach som sa teda mohol dorozumieť s ostatnými. Už šesť rokov sa však spoločne učíme po hebrejsky, oživujeme zabudnuté židovské tradície a niektorí pritom dosahujú očividné pokroky. Židovské modlitby a obrady sa však môžu konať len vtedy, keď sa zíde desať mužov, a to je niekedy problém. Za posledné roky sme tu mali tri svadby, ale dva páry sa už stihli odsťahovať. Oveľa častejšie sú, žiaľ, pohreby.
Hovorí sa o vás, že ste úspešnejší v pôsobení medzi kresťanmi ako medzi Židmi.
Počul som už o tom, medzi moje nemalé úlohy patrí udržiavať kontakty s kresťanmi.
Už niekto z nich konvertoval na židovskú vieru?
To nie, ale stretávame sa často a myslím, že všetkým stranám to prospieva.
Ešte ku Gojdičovi. Je dobre, že mu udelia titul Spravodlivý medzi národmi, lebo dnes potrebujeme takéto vzory. To sú slová jedného Košičana, vášho súverca. Čo vy na to?
Je našou povinnosťou povedať ,,ďakujem" takýmto ľuďom, ako bol Gojdič. Tak to cítim ja.
Jossi Steiner (71) – rabín košickej náboženskej obce. Narodil sa v Zlatých Moravciach v rodine obchodníka s plachtovinou. V roku 1942 museli Steinerovci ujsť pred deportáciami do Maďarska. v roku 1944, keď sa aj tam začali transporty do táborov smrti, vrátili sa na Slovensko a ukrývali sa v Krajnom pri Myjave, u rodiny Mozolákovcov. V roku 1949 emigrovali do Izraela. Jossi Steiner prvýkrát navštívil Slovensko až po 40 rokoch. Od roku 2001 je košickým rabínom.