Čo rozhodlo, že ste sa po dvadsiatich rokoch znovu vrátili ku Kafkovi?
Tesne po revolúcii som robil v Astorke Kafkov Proces. V tom období to bol splatený dlh literatúre, ktorá nebola veľmi podporovaná. Inscenácia bola odozvou na to, čo sme zažili, byrokratický aparát sme mali za reálneho komunizmu v krvi. A boli to pre mňa aj spomienky na prvé čítanie Kafku v šestnástich rokoch. Zámok je inscenácia, ktorá pasuje do súčasnosti, na druhej strane je úplne mimo.
Ako myslíte to „mimo“?
V čase, keď je základom všetkého mať divákov, čo najrýchlejšie a najjednoduchšie zarobiť, povrchne ukázať niečo nablýskané, čo sa tvári na realitu, pritom má k nej ďaleko, v období vnútornej i duchovnej prázdnoty spoločnosti je pokus uviesť Kafku dosť riskantný. Bol istým spôsobom mimozemšťan. Človek, ktorý sa pozeral na každodenné javy reálneho života, ako keby bol z Marsu. Analyzoval všetko, aj to, čo sa nám zdá úplne jednoduché. A tá analýza ho zožierala, strácal sa v nej, pretože mal na ňu toľko pohľadov.
Meno Kafka je dobrým reklamným ťahákom, nie? Z mojej strany určite nie. Pre mňa to bola téma, ktorú som v sebe nosil veľmi dlho. Ľudí, ktorí čítali Kafku, je minimum. Ešte menej je tých, ktorým niečo skutočne povedal alebo vyjadroval ich pocity. A ešte aj tí majú na Kafku vyhranený názor. Z tohto pohľadu bude moja interpretácia a interpretácia scenára, ktorý sme robili s Danielom Majlingom, určite polemická. Čo potom to nevinné publikum, ktoré o Kafkovi nevie nič, len že to bol nejaký čudný spisovateľ? Pre toto publikum sme z Kafkovho Zámku vytvorili príbeh, zvláštnu mozaiku uzavretých obrazov, ktorá ho môže zaujať.
V čom ste našli základnú tému inscenácie?
V mojej interpretácii je to akási trauma z minulosti, ktorá človeka – v tomto prípade Zememerača K. – vháňa do pokusu začať nový život na inom mieste. Snaží sa dopátrať niečoho, k čomu sa dovtedy nedopátral. Úpenlivá snaha pochopiť čosi nepochopiteľné je cestou aj mnohých ľudí v súčasnosti. Naša interpretácia má dve línie, jednou je pokus pochopiť byrokraciu a jej aparát, na druhej strane Zememeračov vzťah k ženám, ktorý je veľmi problematický. Celá táto snaha niekam sa dopracovať napokon speje k sebadeštrukcii.
Interpretujete Zámok cez humor až grotesku. Aby ste sa priblížili k dobovým reakciám?
Kafkovi priatelia sa naozaj smiali, keď im čítal Proces alebo poviedky. Bola to pre nich veľká komédia. Jeho humor je strašne realistický, cez realizmus ukazuje absurdnosť. V Zámku je to absurdnosť spoločnosti, do ktorej vstupuje Zememerač K. Prichádza zvonku ako cudzinec do spoločnosti, ktorá je pre neho čudná, ale všetci ľudia tejto spoločnosti majú pocit, že tak, ako funguje, je to v poriadku. A funguje to absurdne.
Nie je aj v tom podoba s realitou dneška?
Veľmi podobný pocit majú cudzinci, ktorí prídu na Slovensko. Pre nich je absurdná byrokracia, nevraživosť čašníkov a mnohé iné veci. My to však berieme, že tak to má byť, to je naše, naša dedina. No a Kafkova dedina na čele so Zámkom je tiež čudná. Náš hlavný hrdina bojuje s dedinou, bojuje so systémom, ktorý no vlastne pohltí.
Aj Kafka kritizoval byrokratický aparát, prečo dodnes znepríjemňuje ľuďom život?
Ak by sme sa vrátili do rímskej alebo egyptskej spoločnosti, aj tam by sme našli nedostatky, na ktoré sa súčasníci sťažovali. Príčiny sú v tom, že ak jedna skupina ľudí ovláda inú skupinu, málokedy to funguje ideálne. A Parkinsonov zákon, že byrokrat vytvára ďalšieho byrokrata a ten zase ďalšieho, je, bohužiaľ, súčasťou ľudskej civilizácie.
Nezamestnaný zememerač je dosť aktuálna konotácia, nemyslíte?
V románe Zámok sú aj sociálne prvky, ktoré sme sa snažili neobísť. Aj v inscenácii je rodina skrachovaných ľudí, odsúdených na okraj spoločnosti, lebo nesplnili svoje povinnosti v komunite. Z dejín si pamätáme označených ľudí – či už za komunizmu tých, ktorým sa nepáčil režim, alebo predtým Židov a mnohé iné vyčlenené komunity. Aj to je aktuálna téma.
Pomocníci Zememerača evokujú predstavu eštebákov…
V prvom pláne je to ŠtB. Alebo Orwel. Veď všetci máme Veľkého brata, ktorý môže byť aj milý a priateľský, ale nás sleduje. Aj v dnešnom svete máme pomocníkov všade. Aj v mobile nás sledujú reklamné agentúry, ktoré nám chcú pomôcť. Sme zaevidovaní, máme svoje spisy, aby nám mohli posielať reklamu. Žijeme v spoločnosti, kde je človek neustále kontrolovaný.
Predstavu súčasnosti vyvoláva aj skartovačka, ktorú ste nápadito využili.
Skartovačka je výtvarný aj ideový prvok. Postavy hrajú na snehu z papiera, ktorý vzniká skartovaním spisov a v tmavom svete so skartovacím materiálom sa odohrávajú príbehy lásky, príbehy osamelosti, príbehy samoty. Aj o tom je Kafka – o samote a o túžbe niekoho nájsť. V Zámku hľadajú hlavne ženy. V cudzincovi vidia niečo nové, priťahuje ich. Pre Zememerača K. sú zas prostriedkom na to, dopracovať sa vo svojej vízii seba samého ďalej.
Čo bolo najnáročnejšie pri prenášaní literatúry na javisko?
Vybrať z románu to najpodstatnejšie. Správne nadávkovať obrazy, aby sme sa príliš neutopili vo Kafkovom štýle rozprávania. Jednoznačné vety používa minimálne, jeho uvažovanie je komplikované. Vytvoriť mozaiku obrazov, v ktorých sa riešia autorove vzťahy k ženám a v ktorých sa rieši problém Zámku, byrokracie, fungovania tej spoločnosti. A ďalším problémom pri dramatizácii bolo, kde tento nedokončený román ukončiť. Kafka ho skončil uprostred vety, jednoznačný záver v románe nie je. Museli sme zvoliť koniec, ktorý – verím – má význam.
Roman Polák
Po absolvovaní divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení začínal v Štátnom divadle Košice, od roku 1984 pôsobil v Divadle SNP v Martine. Od začiatku 90. rokov priebežne spolupracuje s bratislavským Divadlom Astorka Korzo '90. Za svoje inscenácie, ktoré vždy rozvíria pokojnú hladinu, získal štyri ocenenia DOSKY.
