Rozhovor: Martin Huba: Neveril som vôbec ničomu
24.3.2010 09:34
akt. 05.02.2019 01:55

Rozhovor: Martin Huba: Neveril som vôbec ničomu

Uložiť článok
Tento rok si na konto pripísal dve nominácie na Českého leva. Jednu za vedľajšiu úlohu vo filme 3 sezóny v pekle a jednu za stvárnenie hlavnej mužskej postavy v dráme Kawasakiho ruže. Obe mu uchmatli kolegovia z týchto filmov. V tej prvej ostrieľaný Ladislav Chudík, v tej druhej mladý Kryštof Hádek. Napriek tomu je herec Martin Huba spokojný. Oba české filmy preňho boli konfrontáciou s našou nedávnou minulosťou, ktorú zažil na vlastnej koži. Tvrdí, že by to neprial nikomu.

Tento rok som vás videla už v druhom českom filme. Nechcem sa pýtať, prečo vás nevidno v slovenských filmoch, pretože tie sa netočia...

Tejto otázke sa vyhneme. (Smiech.)

Čo vás láka na spolupráci s bratmi Čechmi?

Predovšetkým úroveň scenárov, profesionalita štábov a režisérov, ich pripravenosť. Som veľmi vďačný osudu, že v tomto dosť komercionalizovanom období ponúk, ktoré povedzme, ak by ich človek k sebe pripustil, tak by mu túto časť života zaplnili, som veľmi rád, že vďaka týmto ponukám sa môžem zaoberať témami, ktoré sú predsa len ďaleko obsažnejšie, vznešenejšie a chcem dúfať, že aj zmysluplnejšie. Beriem to ako dar osudu, že sa smiem týmito témami zaoberať. Beriem tie ponuky kvôli témam. A ľuďom, ktorí tie témy realizujú.

Obidva filmy – Kawasakiho ruža aj 3 sezóny v pekle sú o našej nedávnej minulosti. Vy ste ju zažili na vlastnej koži. Je aj toto dôvod, prečo ste ponuky na účinkovanie v oboch filmoch prijali?

Áno, určite, pretože som presvedčený, že hlavná deformita, ktorá nás dodnes kvári, začala v roku 1948, keď sme sa rozhodli budovať spoločnosť na vedeckých základoch. To všetko hovorím vo veľkých úvodzovkách. Proste začiatok budovania socializmu, zmena politického systému, zmena nazerania na svet – to bol zhluk toľkých neprirodzeností, že si myslím, že sa podpisujú na všetkých aj dnešných našich problémoch. A zmapovanie toho obdobia, zmapovanie tejto neprirodzenosti je ešte veľmi slabé, dosť často veľmi tézovité, ako keby nepostihujúce ten základný moment tej neprirodzenosti, ktorý sa vlastne odohral vo vedomí ľudí. Páči sa mi, že obidva tieto české filmy sa práve snažia o komplexnejší pohľad na toto obdobie našej minulosti. Samozrejme, ja som ho zažil na vlastnej koži, poznal som všetkých tých roľníkov, ktorým brali polia, ktoré milovali. Viete, tam ani nejde o ten fakt, že vám zoberú nejaké bohatstvo. Tam išlo o ten fakt, že im zobrali niečo, čomu totálne verili, zasiahli do hodnotového systému, zobrali istotu. Táto vykorenenosť týchto ľudí viedla k rôznym príbehom, peripetiám, nešťastiam, tragédiám, ktoré následne, ako vravím, sa pretavujú do dnešných dní. Pretože jedna neprirodzenosť tvorí ďalšiu. A myslím si, že zbaviť sa tohto veľkého knokautu, ktorý sme v tom 48-om dostali, je proces, ktorý ešte stále trvá. Preto si myslím, že je dôležité ho pomenúvať stále hlbším a hlbším spôsobom. Samozrejme, ono, ako vieme, odcitujem: Pod každou pravdou sa skrýva ešte hlbšia pravda. A myslím si, že teraz sa začíname týmito filmami pomaly dostávať k prapodstatám tých právd. Prečo asi k tej neprirodzenosti prišlo, prečo sme sa s ňou vyrovnávali tak dlho, prečo sme sa s ňou vyrovnávali tak, ako sme sa vyrovnávali, prečo sa s ňou dodnes vyrovnávame. Chce to istý čas. Myslím si, že ten čas nastal a som rád, že českí scenáristi a filmári sú pripravení na to, aby teraz to obdobie a ten fakt našej histórie mapovali tak s odstupom, ako sa im to, zdá sa, darí.

Podľa vás, kedy príde ten čas, že sa kompletne vyrovnáme s minulosťou?

Asi vás sklamem. Keď sme boli v 50. rokoch školská mládež, existoval náš veľký vzor – volal sa Pavlik Morozov. To bol sovietsky pionier, ktorého hrdinstvo spočívalo v tom, že sa riadil Stalinovým rozhodnutí, na základe ktorého roľníci museli všetko, čo dorobili, odovzdávať štátu a mohli si nechať len minimálne minimum. A to bolo skutočne minimum hraničiace s umretím od hladu. Pod trestom smrti bolo zakázané dorobené obilie schovať. Pavlik Morozov mal starého otca, ktorý skryl nejaké obilie, aby rodina prežila a neskapala od hladu. No a Pavlik Morozov udal tohto starého otca, ktorého popravili. Z Pavlika spravili veľmi statočného človeka, z jeho činu systém a mechanizmus Stalinovej moci, a nielen jeho, ale celého toho boľševického molochu, vygeneroval predstaviteľa nového človeka, hrdinu. No a keď sa pýtate, kedy to skončí... Keď som sa s kamarátmi Rusmi na túto tému rozprával, hovorili, keďže to tiež analyzujú zo všetkých strán, že systém, ktorý z otcovraha spraví národného hrdinu, potrebuje tristo rokov na návrat k nejakej platnej morálke. Chcem dúfať, že doba je rýchlejšia a že tristo rokov to trvať nemusí. Neviem, vy ste mladučkí človek, ale človek v mojom veku oči otvára, aký dlhý dozvuk všetky tieto neprirodzenosti tej doby majú. Takže trošku som optimista v tom, že azda nie tristo rokov, ale ani nie dvadsať rokov.

Máte teda pocit, že tieto filmy sú vlastne akousi učebnicou? Možno aj pre nás, mladších?

Áno, ale pútavou. Lebo viete, tých učebníc bolo ponúknutých veľa, ale strašne tézovitých. Myslím si, že všetkých mladých to odplašilo. Dovolím si tvrdiť, že mladí vôbec nemôžu tušiť, čo sme žili. A teraz nehovorím o šibeniciach, ale o tej zrade človeka na sebe samom. O tej prítomnosti zrady vo všetkom. Viete čo, ja som v škole, na základe toho, že som sa učil dejepis a vedel som, že sa učím čosi neplatné, neveril ani, že H2SO4 je kyselina sírová. Ja vám prisahám! Ja som vlastne neveril vôbec ničomu. A toto bolo neobyčajne ťažké – zachovať si aký taký hodnotový systém, túžbu po niečom, keď ste neverili absolútne ničomu, čo vám v tej škole povedali. Aj keď to bol vzorec. Lebo decko si to spojilo. Keď som vedel, že dejepis je klamstvo, spojil som si to aj s tou chémiou.

Ako ste sa obrodili, keď dnes už evidentne aspoň čomusi veríte?

3fotky v galérii Huba martin new3

Ja mám svoj svet a svoj hodnotový systém, ktorému verím a veril som mu aj vtedy, keď som neveril H2SO4. Ale bola to veľmi ťažká komunikácia v spoločnosti. Nájsť ľudí, s ktorými si môžete veriť, potom celý mechanizmus toho, že ste verili a zistili ste, že ste veriť nemali. Tie poznania pretrvávajú dodnes, že tomu som veril a... Nechcem tú tému rozpitvávať viac, než je treba. Ale áno, poznal som tú dobu a neželám ju nikomu zažiť.

Okrem toho, že ste skvelý herec, ste aj profesor na VŠMU. Hľadáte vašich nástupcov, nové talenty. Aké bolo štúdium herectva pre vás?

Dá sa povedať, že generácia slovenských hercov, keď som ja študoval, bola veľmi kvalitná. A ona bola kvalitná aj ľudsky. Takže sa dá povedať, že po gymnáziu a maturite, ten príchod na školu znamenal to, že už som aj nejakej tej H2SO4 uveril. (Smiech.) I keď, samozrejme, všetko to bolo pod klenbou tej všadeprítomnej kontroly strany alebo boľševikov. Ale mám pocit, že pokiaľ išlo o tvorbu, to bolo také trošku aj životné šťastie, že sme mali možnosť zaoberať sa kvalitnou literatúrou, kvalitnými myšlienkami všetkých tých „dostojevských“ a „shakespearov“ a „balzacov“. A akokoľvek už to chceli skontrolovať, tak tam vždy niečo zostalo. Možno práve to nás neobyčajne bavilo a mobilizovalo a tešilo, keď sme nachádzali nejaké skryté významy a paralely medzi našou situáciou a povedzme nejakou situáciou, ktorú ponúkal Shakespeare. Takže nemôžem povedať, že by táto moja totálna skepsa pretrvávala aj počas vysokoškolského života. Možno, že som mohol študovať, čo som študoval a že som bol v kolektíve spolužiakov, aj väčšiny pedagógov, tak našťastie tá moja viera v život sa dosť vrátila.

Akí sú dnešní študenti herectva? Ľuďom zvonka sa môže zdať, že mnohí mladí slovenskí herci sa zapredávajú rôznym komerčným aktivitám. Myslíte si, že je to stále ešte o nejakej viere?

No vidíte, to je veľmi bolestná téma. Idem práve zo školy. (Smiech.) Tam si zrazu na Čechova nenájdete čas, lebo sa to nejako celé domrví organizačne. Seriály sú dôležitejšie. Pritom si uvedomujete zodpovednosť za ľudí, na ktorých životoch máte byť podpísaný a robíte všetko preto. No niekedy akoby ste naberali vodu do sita. Rúti sa to trošku iným smerom. Dnes je veľmi ťažko. Iste, majú možnosti, ale práve tam je veľa aj „záludností“. Tá príležitosť môže byť zradná, pokiaľ ju mladý človek neselektuje. A mladý človek nemá veľmi skúsenosť ani vôľu selektovať. Príležitostí kvalitných je dosť málo, tých ostatných je pomerne veľa. Pre herca je hocijaká príležitosť lepšia ako žiadna. No a keď má pocit, že je oňho záujem, tak to rád prijme. Zdôvodní si to tým, že naberá skúsenosti, že potrebuje bývať, zdôvodní si to ťažkou hospodárskou situáciou a veľmi ľahko sa dnes zaradí. A z toho určitého príliš precízneho zaradenia sa dosť ťažko potom skáče preč. Z rôznych dôvodov. Zvyknete si na určitý štandard a na to, že to ide aj ľahšie. Takže vy ste si sama svojou otázkou odpovedali. (Smiech.) Dnes je tých lákadiel veľa, nie všetky sú kvalitné a často sa niekedy mladým aj trošku čudujem. Pokiaľ môžem, tak bez nejakého extra rigorózneho zdvihnutého prstu sa im snažím povedať čo to o hodnotách. Samozrejme, najväčšie vydesenie je v tom, že dva roky si myslíte, že fungujete na určitej báze, myslíte si, že ste ich o niečom presvedčili, podali dôkazy, že veria tomu, čo si myslíte, že je rozumné, no a potom zrazu... Zistíte, že je to otázka asi minúty, aby na to všetko zabudli.

Takže preto sme vás ešte nevideli v žiadnom seriáli?

(Úsmev.) Myslím si, že som vám odpovedal.

Ale predpokladám, že ponuky boli.

Ale iste.

Dávali ste nejaké rady aj Kryštofovi Hádekovi pri nakrúcaní filmu 3 sezóny v pekle? Predsa len, je to mladý človek.

Nie, on je pre film stvorený od boha. Je neobyčajne uvoľnený na pľaci, má schopnosť okamžitej koncentrácie, čo si film vyžaduje. Myslím si, že on je už dnes dosť samonosný. Samozrejme, to je prejav takej milej kolegiality, že si niekde niečo poviete. Ale to nie je o tom, že by ste mu radili, alebo ho poúčali.

3fotky v galérii Huba martin new1

Ani on sám s vami nechcel konzultovať niektoré momenty?

Postava mu to nedovoľovala. Bol vlastne neposlušný syn, tak sa nemohol pýtať na radu svojho otca. (Smiech.) Ale vážne, on žiaden extra problém nemal a režisér bol ozaj veľmi precízny. Tými piatimi, šiestimi vetami veľmi presne vedel vymedziť, nasmerovať filmového hrdinu.

Apropo, Český lev vás nemrzí?

Ale nie, vôbec. Práve naopak. Mňa dokonca prekvapili tie dve nominácie, veď to asi nebýva zvykom. Vôbec si neviem predstaviť, že by to nebol dostal Chudík. To myslím bolo veľmi správne a spravodlivé. Aj od osudu, aj od poroty. To ma ani na sekundu nezamrzelo. redhead, foto: redhead

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:
Martin Huba
Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.