Bratislava 14. októbra (TASR) - Jozef Škultéty bol v prvej polovici 20. storočia jednou z najuznávanejších osobností Slovenska. Bol historik, literárny historik, jazykovedec, publicista, redaktor, vydavateľ, pedagóg, od roku 1919 bol spolu s Jaroslavom Vlčkom doživotným správcom Matice slovenskej. Menej sa vie o jeho pedagogickej činnosti. Bol profesorom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a celé štvrťstoročie tam mával pravidelné prednášky zo slovenskej histórie a literatúry. Vzbudil pozornosť aj v Prahe. Karlova univerzita mu už v roku 1921 udelila čestný doktorát. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch nechýbal vari ani na jednej národno-kultúrnej slávnosti či vedeckom podujatí.

Jedna takáto slávnosť sa uskutočnila 19. januára 1926 na 70-ročnú pamiatku Štúrovej smrti vo dvorane vládnej budovy, ktorú usporiadal spolok „Ľudovít Štúr“. Jozef Škultéty tam predniesol veľmi významný prejav. Jeho obsah poznáme, pretože vyšiel v dvoch vydaniach jeho rozsiahlych výberov z publicistiky, ktoré nazval O Slovákoch. Prvé vydanie vyšlo v roku 1928, druhé o desať rokov neskôr, čo môžeme považovať za významný príspevok Slovákov k okrúhlym výročiam česko-slovenskej štátnosti. Obe vydania vyšli v Matici slovenskej v Martine. Pritom druhé vydanie vyšlo ako 6. zväzok edície Knižnica Slovenských pohľadov.

Uvedenú prednášku, ktorú z literárneho hľadiska môžeme charakterizovať ako historickú a biografickú esej, autor nazval Ľudovít Štúr. Má dve časti. Prvá časť je stručným prehľadom slovenských dejín od čias sťahovania národov až po nástup obrodeneckej generácie štúrovcov na čele s Ľudovítom Štúrom v prvej tretine 19. storočia. Druhá časť má čisto biografický charakter. Je to Štúrov životopis. Sú v ňom zaznamenané prakticky všetky rozhodujúce a dnes známe udalosti z jeho života, no i také, ktoré neprenikli do povedomia širšej verejnosti. Jednou z nich je Štúrov list Samovi Chalupkovi z 30. mája 1836, v ktorom ho informuje o dnes už legendárnej vychádzke na Devín spred týždňa. „Svátek v rumích Dewina jsme přeslawně dne 24. dubna sláwili. Kýžbys tu byl přitomen býval, bolo by okřálo srdce Twé. City wšech se pohnuly, ana jsme dáwné s přítomnými časy porownáwali: pojal tu zápal wšecky. Den tento nám nezapomenutelný zůstane, který nástupcowé naši také weždy zasvěti tau jistau slawnosti. Duch ten, kterého si Ty byw u nás léta předešlého kázal, weždy se wice a wice rozmáhá...“ Z citátu je zrejmé, že Štúr si okamžite uvedomil historickosť tejto chvíle. Po druhé - hovorí o jeho veľmi blízkom vzťahu k o tri roky staršiemu Chalupkovi a po tretie, Štúr si uvedomoval, že s bývalými druhmi, čo už doštudovali a mali zamestnanie, musí vytrvalo spolupracovať a vyžadovať od nich neustálu aktivitu.

Zaznamenať treba aj nasledujúcu skutočnosť. Keď už bolo jasné, že Štúra pozbavia miesta na bratislavskom lýceu, stalo sa toto: „Aby Štúr mohol sa udržať v Bratislave i postavenia zbavený, už popredku zbierali peniaze jemu na podporu. Ján Kollár už v apríli 1843 spomenul v liste superintendentovi Jozeffymu: 'Přítel Ferjenčík mi píše, že pro nášho Štúra (pro subsistentia ) nazhromaždil okolo 60 zl. stříbra. To jest ušlechtilý skutek a muž! I Báčané dělají zbírku, jen aby nebyl přinucen jinou Vokacii přijati....'“ Takú vážnosť požíval Ľudovít Štúr vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch, takú šľachetnosť boli schopní preukázať naši predkovia.