Vieme, že manželka je vám veľkou oporou. Prehĺbila choroba ešte váš vzťah?
Predtým sme si už rozumeli bez slov, teraz sme sa museli naučiť znova spolu hovoriť, a to obsažnejšie. Oveľa viac sa zhovárame. Keď je moja žena Darča už unavená, niečo mi niekde položía povie: Máš to tam. Ale kde to je, to tam? Pre mňa už takéto všeobecné určenie miesta nestačí. Posunok ruky nevidím, musí mi to vysvetliť podrobnejšie. Chápem, že manželka je z toho všetkého občas už vyčerpaná. Sprevádza ma všade, chodíme na spoločenské podujatia, nepijeme, ona sa možno aj nudí, ale trpezlivo ma čaká. Ja chodím na všetky stretnutia, na ktoré ma pozvú – nechcem pôsobiť ako odľud a je mi to aj prirodzené – som medzi ľuďmi rád. Minule sme prišli domov až o jednej v noci, Darinka bola už veľmi unavená, ale na druhý deň ma sprevádzala zasa. Som jej vďačný, lebo ona má aj svoje povinnosti a záujmy, ale venuje sa mne.
A ostatní členovia rodiny?
Celá rodina je veľmi milá. Mám tri deti a jedného vnuka Šimona. Má štyri roky a pýta sa môjho syna: A tebe je čo môj dedo? Zdôrazní môj. Niekedy syn hovorí, že nemôže ísť k počítaču, lebo je tam Šimon.
Ako trávite čas, keď sú všetci zaneprázdnení?
Sedím v obývačke, niečo počúvam. Rôzne rozhlasové relácie alebo televíziu TA3. Mám o všetkom prehľad. Veľmi sa mi teraz vyvinul sluch – počujem akýkoľvek jemný zvuk. Pred spaním si žena číta, čo jej veľmi závidím – ona prečíta za týždeň aj niekoľko kníh – a ja počúvam hudbu. Hrám si tak tíško, že ona ju nepočuje, ale ja áno.
Nepokúšajú sa o vás depresie?
Depresie odháňam. Možno som mal jednu. Išla po mne, ale ja som ju neprijal. Keď cítim smútok, hneď začnem niečo robiť, o niečo sa zaujímam a depresia je preč. Nie som ten typ, čo otvorí depresii dvere.
Chodievali ste navštevovať Pavla Mikulíka, keď ochorel. Kto rozveselí vás?
Návštevy nie sú časté, ale ja to chápem. Dnes nemá nikto čas. Veď ani ja som nebol iný. Niekedy, keď som mal ešte plno práce, zastavil som sa až o jedenástej v noci. Ale aj teraz mám celkom bohatý program. Nie, ja nikomu nevyčítam, že sa mi špeciálne nevenuje. Nikto nemá čas, aby ma zabával, ale ja to ani nepotrebujem. Chodím medzi ľudí a nemám problém s kýmkoľvek komunikovať.
A máte aj úspechy. Povráva sa, že na premiére hry Ja, Feuerbach (autor Tankred Dorst) sa dokonca smial aj zdržanlivý Milan Lasica a urobil vám tým radosť. Je to tak?
Je. Potešilo ma to, lebo odkedy ho poznám, on nikdy verbálne neprejavoval radosť či nadšenie. Ani v tých prípadoch, keď on hral a prišli sme mu gratulovať – na ňom nebolo vidno, že by sa tešil. O to zvláštnejšie mi pripadalo, že on mi gratuluje, že dáva najavo uznanie, že nevie, ako by odišiel z tej šatne. V takej chvíli človek cíti niečo viac než radosť. Dojalo ma to.
Kedy ste sa po prvý raz stretli ako divadelníci?
Milan Lasica bol jeden z prvých režisérov, s ktorým som sa stretol na javisku. Robil s nami Striptíz Slavomira Mrožka. Lasica bol vtedy na vojne, my sme boli druháci na VŠMU a s Petrom Mikulíkom sme ako semestrálnu prácu začali skúšať Mrožkovu Veselicu. Peter Mikulík si preložil dve Mrožkove jednoaktovky z poľského časopisu a tú druhú, Striptíz, dal k dispozícii Milanovi Lasicovi. Mrožek bol vtedy u nás zakázaný autor, s niečím takým sme nemali žiadne skúsenosti, takže to bolo veľmi zaujímavé. Keďsom si čítal jeho text, znel mi ako hudba. Mal rytmus.
V Mrožkovi išlo o duševný striptíz – pochopili ste to hneď?
Práve s Milanom Lasicom sme ten text odhaľovali. Išlo o ľudí, ktorí sa niekam dostanú, nevedia, prečo tam sú, narastie medzi nimi napätie a začnú sa obviňovať. Zároveň sa odhaľujú, čo sú zač. Všetko, čo teraz hráme, je zúročením toho, čo sme mohli hrať ako celkom mladí.
Teraz ste tiež mali mladého režiséra Jakuba Nvotu. Potrebovali ste ho vôbec, keď ste nemali ani čítačky?
Učil som sa odpočúvaním, ale na skúšky som chodil poctivo. S Jakubom Nvotom sme hneď zistili, že sme si ten text odkryli rovnako. Ja som prišiel s niečím, čo som si doma pri počúvaní objavil, len som nadškrtol tému a on povedal: „Ty! Presne takýto pocit som mal aj ja!“ Potom sme tú tému rozdebatovali, on sa snažil vyjadriť svoju predstavu, ale do ničoho ma nenútil.
Tykáte si?
Áno, myslím, že sa lepšie spolupracuje, keď si ľudia tykajú. Mne je to tak prirodzenejšie. Spomínam si však, že keď sme prišli ako mladí herci do SND, odstup medzi generáciami bol väčší. Stále sa riešilo, že sme niekoho poriadne nepozdravili.
V tejto spomienke je kus starodávneho divadelného sveta ako vo Feuerbachovi… Čo je na tej postave herca, ktorý strávil sedem rokov na psychiatrii a potom príde na konkurz do divadla, ťažké?
Pomerne namáhavo som hľadal cestu, ako vizuálne vyjadriť psychické problémy toho človeka. Sedem rokov na psychiatrii sa musí nejako prejaviť a divákovi to treba vyložiť. V myslení tej postavy je veľa skokov a skratov. To je na tej hre ťažké. Ja som nikdy na psychiatrii nebol, mali sme teda psychologičku, ktorá nám radila. Zvláštna je napríklad tá podozrievavosť. Takýto človek sa stále bojí, že ho odhalia, že zistia, že nie je normálny, čiže – on bojuje naraz so štyrmi-piatimi témami, uteká z jednej do druhej. Trpí aj stihomamom – urazí sa napríklad, že v ten istý deň, ako je na konkurze on, pozvali na konkurz aj psa. Táto podozrievavosť a nesústredenosť, to je na tej postave strašne zložité. Keď to neodohráte, ochudobníte dramatizáciu do takej miery, že nemusí byť prijatá.
Máte teda teraz dosť práce. Stačí to alebo si ešte pridáte?
V Hamletovi budem hrať s Ondrejom Kovaľom jedného z hrobárov. Peter Mikulík nás obsadil spolu, lebo nás poznal z predstavenia Trojkráľový večer, kde sme robili opilcov. Na to sa teším.
Býva to paradoxne veselá rola a vy sa zdáte výborne naladený. Dokonca žartujete o tom, že by vám mal dážď kvapkať do oka liečivé kvapky…
Áno, to by bolo krásne, keby som si nemusel stále kvapkať a len by som vyšiel na ulicu a spustil by sa medicínsky dážď. Mňa však aj tak nechcú samého z domu púšťať von, aby ma nezrazilo prvé auto. Hovorím, že som väzeň číslo 222.
Keď si toľko kvapkáte, je nádej, že ešte uvidíte?
Tie kvapky, to je taký medicínsky ustaľovač. Lekár povie: Musíte si kvapkať a čakať. Viac vám nepovie, je zdržanlivý, možno aj preto, aby sa jeho slov nezmocnil bulvár. Ani on nevie, kto z personálu je napojený na bulvárne noviny a vykričí o mne intímne informácie. Raz som bol len na návšteve na neurológii u Pavla Traubnera a už písali: Dančiak má mozgovú príhodu. V ten istý deň som bol v televízii a dementoval som to.
Aký máte pocit, keď o sebe čítate niečo nepravdivé?
Pocit bezmocnosti, pretože dialóg s novinami a verejnou mienkou nikdy nemôžete vyhrať. Už nikoho nezaujíma, ako to naozaj bolo – dojem zostáva. Vedomie národa je náchylné veriť bulváru, lebo sa zdá, že je informovanejší, že poodhalí viac než normálne noviny. Vedomie národa sa živí bulvárom a potom, keď príde k nejakej vážnej voľbe, ľudia nie sú pripravení. Krčmové debaty, domovnícka úroveň, nevzdelanosť – taká je dosť často naša skutočná úroveň.
Je z toho východisko?
Chýba osveta. Veľa tém by sa malo rozdebatovať v novinách. Mladí ľudia, keď hovoria o politickej klíme u nás, nie sú spokojní, ale nevedia povedať prečo. Nevieme pomenovať problémy.
Nevznikla vaša choroba z toho, že sa trápite aj týmito vecami?
Mnohí tým žijeme. Mám diabetes a môj problém so zrakom je spojený s touto chorobou. Podstúpil som viaceré operácie očí a teraz ide o zahojenie rany. Návrat zraku je spojený s tým, že sa mi to dobre zahojí. Pätnásteho februára som bol na poslednej operácii, to je ešte krátko, ale práve na tom oku mám dobrú prognózu. Na druhom oku som mal už päť operácií a je to komplikovanejšie.
Nevidíte zatiaľ nič?
Vidím trocha svetlo, obrys okna, rozlišujem svetlé a tmavé, ale nevedel by som pomenovať, čo to presne je. Tu doma som ešte nemal žiadnu veľkú zrážku, orientujem sa po pamäti.
A v divadle je to ako?
V divadle hrám naslepo. Predstavenia, ktoré som skúšal, keď som ešte videl, sa mi hrajú perfektne. Tvrdia mi, že môj hendikep vôbec nevidno, ale asi preháňajú. Hoci – súbor mi tak veľmi pomáha, že je to aj možné. To hrám naozaj suverénne, žiaden problém, ani keď sú tam schody alebo je scéna šikmá.
Máte dve nové predstavenia – o postave Feuerbacha sme už hovorili, v Istropolise hráte Sancha Panzu v Donovi Quijotovi podľa Sancha. To ste naštudovali už ako nevidiaci, a dokonca ide o muzikál.
Som tam jediná herecká postava, ostatní sú speváci, tanečníci a muzikanti. Oni zabezpečujú hudobnú stránku, ja posúvam dej. Ide o to, že Sancho Panza sa stretol s Cervantesom v base pre daňové podvody a tam si rozprávali príbehy. Fantázia naznačuje, akoby tie príbehy napísal Sancho. Ja som ten Sancho Panza a som cez predstavenie napojený na šepkárku, ktorá ma po scéne vodí: „Päť krokov dopredu,“ povie a ideme päť krokov dopredu. Presne, lebo tam leží Don Quijote. Je to pre mňa taká nová objavná cesta, spôsob, ako sa môžem ešte trocha udržať na scéne.
V Štúdiu L + S je to ťažšie?
Hodinu a pol hrať pred divákom sám, ak ešte aj nevidíte, to je ťažké. Nikdy predtým som monodrámu nehral.
Neľutujete tento experiment?
Pochopil som to ako veľkú príležitosť. Preto som sa do hry tak vložil.
Ktorá pasáž z predstavenia je vaša obľúbená?
Tá, keď už idem preč. Vtedy mám istotu, že som na nič nezabudol, že som všetko odohral tak, ako sme sa dohodli. Potom už len čakám na reakciu diváka, lebo počas hry nemá divák veľa priestoru, aby mohol reagovať. Čakám a cítim úľavu.
**====== Stanislav Dančiak ======
, herec**
Narodil sa 26. októbra 1942 v Bratislave, vyštudoval herectvo na VŠMU, je členom Činohry SND. Upútal už ako mladý herec (napr. Čakanie na Godota) a odvtedy odohral desiatky divadelných, filmových a televíznych postáv. Je aj vtipným rozprávačom a uplatňuje sa v zábavných televíznych a rozhlasových reláciách. Momentálne hrá vo dvoch inscenáciách, ktoré naštudoval po strate zraku – Ja, Feuerbach v Štúdiu L + S a Don Quijote podľa Sancha v Teátro Wüstenrot v Bratislave. Je ženatý a má tri deti.