sk  |  en
Pondelok | 18.02.2019, 07:08 | meniny: Jaromír; zajtra: Vlasta

Stano Dančiak: Nech som kdekoľvek, po mesiaci sa musím vrátiť domov

21.11.2006 | Narodil sa 26.októbra 1942 v Bratislave. Hoci stredoškolské vzdelanie absolvoval na Strednej zdravotníckej škole v odbore zubný laborant (1958 - 1961), túto profesiu nikdy nevykonával. V roku 1961 nastúpil na Vysokú školu múzických umení. Po skončení vysokej školy (1965) bol angažovaný v Slovenskom národnom divadle, kde pôsobil jednu sezónu. Po jej skončení nastúpil na základnú vojenskú službu na dva roky, počas ktorej sa aktívne zapájal do činnosti Vojenského umeleckého súboru. V roku 1968 sa vracia opäť do SND, v ktorom aj s priateľmi dáva výpoveď a zakladajú Divadlo na Korze. V ňom pôsobí od roku 1969 až do jeho zatvorenia v roku 1971. V tom istom roku bol pridelený na Novú scénu, kde pôsobil dvadsať rokov. V súčasnosti je členom Činohry slovenského národného divadla. Stano Dančiak aj napriek vážnym problémom so zrakom zo svojich divadelných aktivít nezľavuje.

Čím žijete v týchto týždňoch?

Pôsobím v Slovenskom národnom divadle a mimo neho ešte skúšam španielsku hru – flamenco muzikál Don Quijote. Hrám Sancha Panzu, ktorý si spomína na históriu utváranú rokmi, ktorú si ľudia domýšľali a z toho polovica nie je pravda. Premiéra má byť onedlho a kvôli problémom so zrakom mám teraz úplne iný systém učenia. Mám to nahraté, pretože vizuálnym spôsobom sa učiť nemôžem. Je to o to namáhavejšie a premiéra je čo nevidieť. To počuté mi trvá dlhšie, pretože nikto to nevie nahrať neutrálne, aby to bol len text. Každý do toho dáva trošku hereckého talentu. To ma ruší. Potreboval by som, keby to niekto vedel prečítať ako noviny. Ďalšou mojou aktivitou je Hamlet, ktorého premiéra bude v apríli v novom divadle. Tam budem hrať symptomatickú rolu hrobára. Viete, sám sa nepochovám, hrobár môže byť aj slepý, vykopať trošku kratší ten hrob. Čiže Hamlet tam bude v hrobe asi sedieť.

Spomínali ste, že Hamlet sa bude hrať už v novej budove národného divadla. Bude to pozitívna zmena?

Všetko je ešte také nedoriešené. Jedno je však isté, že z budovy Divadla Pavla Országa Hviezdoslava odchádzame. Divadlo zostáva mestu a bude to na nových primátoroch a starostoch, čo s ním urobia. Je to škoda, pretože toto divadlo má svoju históriu. A v novom divadle môžu byť ešte milióny chýb. Je to megalomanské divadlo a neviem, či bude spĺňať predpoklady, ktoré sme mali. Za tie peniaze radšej mohli postaviť desať malých a komornejších divadiel.

Mnoho vecí sa točí v kultúre okolo peňazí. Ako vnímate snahy zaviesť do divadla prvky trhových mechanizmov?

Nikdy v živote, v žiadnej krajine ani v Anglicku, kde je naozaj divadlo posvätný chrám, ani v Paríži, kde sú stovky divadiel, sa žiadne divadlo samo neuživí. Všetko dotuje štát. Možno na Broadway-i sú výnimočné divadlá, ktoré pol roka denno-denne hrajú to isté predstavenie, tí možno môžu byť v pluse. Divadlo sa ale nedá samofinancovať nikde na svete.

Ako by ste to riešili Vy povedzme ako minister kultúry? Je to iba otázka peňazí alebo treba urobiť aj nejaké systémové opatrenia?

Strašne dávno ich bolo treba urobiť a nie čakať od roku 89. Chybou bolo zrušiť filmovú tvorbu, zrušiť filmovú tvorbu v televízii, zrušiť verejnoprávnu televíziu, kde sa vyrábali inscenácie, odrovnať režisérov a hercov. Teraz keby to znovu založili, nemá tam kto hrať, lebo to nebudú vedieť. Viete, to je iné herectvo ako v divadle, vo filme, v rozhlase. Nebudú mať ani pomocný súbor, ktorý vytvára feeling. Aj verejnoprávna televízia prešla na výzvy ako robia súkromné televízie, začali im závidieť, že oni môžu robiť reklamu, tak ju tam začali dávať aj oni.

Ako sú na tom dnes slovenskí herci?

Viete, ja som natočil osemdesiat alebo deväťdesiat filmov. Ak robíte len dabing, nenaučíte sa nič iné len kričať, neviete intonovať, logicky prečítať jednu vetu. Za Malackami týchto nových hercov nikto nepozná. Niektorí sú talentovaní, len treba s nimi pracovať. Nemôžete sa na zlých textoch a zlej réžii uplatňovať. Musíte sa vzdelávať, musí vás niekto ťahať, naučiť čítať ten text, odkrývať, aby to malo zmysel. A vy z toho musíte mať osobnú radosť.

Ja som v šesťdesiatych rokoch chodil za divadlom do Prahy a pre mňa bola Praha posvätná. Mali sme tam s činoherným klubom družbu a hrávali spolu. Dnes, keď som v národnom divadle a máme družbu s českým národným divadlom, vidím, ako české divadlo pohltila komercia. Tých talentovaných mladých hercov. Radšej chodia hrať reklamu, pretože za to majú peniaze a inscenácie odohrajú ľavou zadnou. A to už je na predstaveniach vidieť. Že sú neprítomní, stali sa z nich len glosátori nejakých textov, už sa navzájom nepočúvajú. A stará generácia zabudla odovzdať remeslo. Preto Česi volajú na zaujímavé divadelné projekty slovenských hercov. Oni to raz pochopia, ale bude im chýbať jedna herecká generácia.

Takže mladá herecká generácia je na tom lepšie na Slovensku ako v Čechách?

Viete, oni si nezničili film. Vyrábajú tridsať a viac filmov ročne. Sponzorsky. U nás ani toto sponzorstvo nie je doriešené. Sponzor z toho nemá nižšie dane, dáva to ako tringelt, že vás má rád ako herca. Prídete za ním, či by vám nedal financie na jeden projekt. Dá vám, ale len 2,50 a tak musíte ešte troch-štyroch osloviť. Tí vám dajú tiež po dve päťdesiat a keď to nakoniec zložíte, zistíte, že to nejde. U nich to funguje, dajú do toho 20 miliónov a ešte majú aj rezervu na ďalší film. Je to nepomerne inak. Ale ja som si na to zvykol, pretože nadstavba (vzdelanie, kultúra) pri zmene režimu vždy dostávala „po papuli“. A nikoho netrápi, že spoločnosti chýba vedomie.

Spomínali ste Prahu? Mali ste ponuku vystupovať aj v zahraničí?

V divadle nie, to by som musel ovládať nejakú reč. Ale hral som v maďarskom filme v úlohe slovenského šoféra, ktorý chodí na tých veľkých tirákoch a hľadá v Budapešti svojho otca, o ktorom mama tvrdí, že zomrel vo vojne. Potom nájde doma ústrižky z alimentov. Film sa volal Gašpárek. Musel som tam hovoriť po maďarsky, hoci neviem ani jedno slovo. Môj filmový otec, ktorý mal vtedy 78 rokov sa musel naučiť po slovensky. To bolo oveľa ťažšie.

Možno keby vás angažovali na niečo podobné ako Bud Bindi, tam by asi nebolo potrebné vedieť jazyk...

To áno. Vysielaný bol aj v zahraničí, hoci to bolo zlodejstvo vtedajšej televízie, že ho predali a my sme z toho nemali nič. Oni nám požičali len kameru a ostatné sme si museli zaobstarať my. Ešte k tomu to aj zahrať za päť korún. Vysielané to bolo v Austrálii, dokonca aj v Japonsku. Chvíľu som po tom pátral, ale nechal som to, lebo to smrdelo. V Mlynskej doline bol jeden Chorvát, čo tam mal bufety a ten keď ma videl, hneď: „Stano Dančiak, zdravo, zdravo, sadni si.“ A ja, že čo on je ku mne taký kamarátsky, veď ja ho vôbec nepoznám. On na to: „Ja som nosil filmy Bud Bindi do Chorvátska, pašoval som ich...“. Hovorím si, že do tohto sa ja púšťať nebudem, lebo zajtra budem mať nôž na krku.

S filmom Bud Bindi som bol v Orlande, v štáte Florida. Pozvali ma na jeden veľký festival a hneď po premietnutí filmu sme museli ísť na tlačovú konferenciu, kde bolo 60 - 70 novinárov. A oni sa nekašľali. Oni otázku, ja odpoveď, ďalšia otázka, ďalšia odpoveď. Vtedy som dostal otázku, že či sa takýmito filmami živím. A hneď som odpovedal, lebo ja sa tiež nekašľem: „Keby som sa tým živil, tak už dávno som po smrti. Od hladu.“ Zasmiali sa a potom sa ma jedna pani spýtala, že kde hrávam, keď sa neživím filmom. Odpovedal som, že v Slovenskom národnom divadle, ale to vám určite nič nepovie. A ona mi hneď dala podotázku: „A hrávate tam aj Shakespeara?“ Vtedy som si uvedomil, že oni si o nás myslia, že my máme ešte slamené strechy.

Takýto skreslený pohľad na Slovensko však asi nebude len problémom Spojených štátov amerických...

Bohužiaľ, my sme v ranom kapitalizme. Nemá nám kto poradiť ako sa vyhnúť problémom, ako nepadnúť do tej istej mláky. Lebo my transformujeme socializmus na kapitalizmus. A s tým nám nikto nevie poradiť. A keby aj vedeli, tak nám neporadia, lebo by sme si to nevážili. „Padnite dvakrát do tej istej mláky, postavte sa a choďte...“ Bohužiaľ, to trvá dlhšie, ako sme si to v revolúcii mysleli. Vtedy sme ale vôbec nerátali s tým, že aj naše vedomie je zablokované. A na odblokovanie treba dobrých psychológov, aby to šlo rýchlo. Pretože to vedomie je všade, v školách, v dejepisoch.

Možno to je príčina, prečo sa v poslednej dobe ukazuje, že transformácie v krajinách „Vyšehrádskej štvorky“ nie sú ani zďaleka tak ďaleko ako sme si mysleli. Spomeňme len Poľsko, ktoré sa stále zmieta v politickej a ekonomickej nestabilite.

Boli sme satelitnou krajinou Sovietskeho zväzu a máme podobné problémy, aj keď Poliakov je oveľa viac. Oni sa ešte ani nechytili ekonomických reforiem , oni sa reforiem v niektorých rezortov ani nedotkli. Napríklad zdravotníctvo, to je niečo tak komplikované, to nevidieť zo dňa na deň.

Hovorili sme o iných krajinách, národnostiach, ale vráťme sa domov. Narodili ste sa v Bratislave, žijete v Bratislave, považujete ju za svoj domov?

Áno, považujem Bratislavu za svoj domov. Vďaka profesii mojej ženy (letušky), som prelietal celý svet, niekde som bol aj trikrát aj štyrikrát. Ešte som nebol na Novom Zélande a na severnom póle. Ale tam sa veľmi neponáhľam. Mám teda veľa precestované, videl som rôzne nádherné kúty sveta a tam som si mohol overiť, či mám rád Slovensko, svoju krajinu. Nech som však kdekoľvek, po mesiaci sa musím vrátiť domov.

Videli ste teda rôzne metropoly a môžete ich porovnať s Bratislavou. Čím je špecifická, iná?

Celým radom vecí. Tu som chodil do školy, tu som športoval. Vtedy Bratislava končila na Záhradníckej ulici, ďalej už bol len vidiek a Bulhari, ktorí sadili zeleninu. Sokolská lúka na Metodke, kde bolo desať futbalových ihrísk, na Krížnej ulici bola koniareň, pri dome ROH bolo centrálne trhovisko.

Keď porovnáme Bratislavu s hlavnými mestami susedných štátov?

Budapešť a Praha sú v porovnaní s Bratislavou veľkomestá, Bratislava nie je. Pre mňa je to výhoda, že nie je taká veľká a až tak zaplavená turizmom.

Čo by ste na našom hlavnom meste zmenili?

Dnes sa pýtam, kde sú tie ihriská, čím to nahradili? Nemáme futbalovú mládež, nemáme hokejovú mládež a nemáme z čoho vyberať. Bratislava je dnes „zacpaná“. Nerozširoval sa bulvár, nerozširovali sa ulice. Už sa to ani nedá rozšíriť a tak sa stavia, kde sa dá. Dnes sa mi už toľko nepáči. Korzo v Starom meste je veľmi milé, hoci si myslím, že by mali byť potrestaní tí, ktorí dovolili postaviť nový most (tým predelili Staré mesto a podhradie) a zničili napríklad synagógu a ďalšie domy. Dnes tam chodia ťažké autá a keď vojdete do kostola, tak sa všetky obrazy trasú.

Čo ste zvykli rozprávať o Bratislave, keď ste cestovali do zahraničia? Čím ste ju reprezentovali?

Keď sme boli na tom spomínanom festivale v Orlande, dostal som otázku, či hráme aj Shakespeara. Tak som odpovedal, že nielen Shakespeara, ale Steve Martina a tým som im vyrazil dych. Nečakali, že toho môžem poznať. Jedna pani sa ma pýtala, že aké iné veľké mesto je pri Bratislave. Hovorím: „Viedeň“. Ona: „Áno, Viedeň, tam sa dá letieť. A koľko je to kilometrov?“ Ja som povedal, asi 65 až 80. Ona: „Joj, to je nič, to si požičiam bicykel a prídem“. Potom celý večer sa ma pýtala na Bratislavu, že by ju veľmi chcela vidieť. A takýmito vecami človek naláka. A keď sa stretneme so zahraničnými Slovákmi, chcú, aby sme im povedali, čo sa na Slovensku deje. Chcú to počuť z vašich úst, aj keď to môžu mať z médií.

Aké sú Vaše obľúbené miesta v Bratislave?

Keď som bol mladší mal som ich veľa, ale tie už zmizli. Boli to kaviarničky, pivárne. Tam sme sa stretávali s muzikantmi alebo výtvarníkmi. Mávali sme spoločné predmety, ekonomickú teóriu, telesnú a marxizmus. Chodili sme do Kotvy, neďaleko rektorátu VŠMU, tam bola výborná vináreň a stretával som sa tam s výtvarníkmi. Neďaleko Prezidentského paláca bol zase Hron, kde som sa stretával s tradicionálom a chodievali sme tam na tatársky biftek. Chodilo sa aj hodne do rozhlasu, pretože ja som od ôsmych rokov vyrastal ako rozhlasové dieťa. Boli tu štadióny – futbalový štadión Slovan Bratislava, za ktorý som hrával. Hokej – chytával som za Dynamo energie. Veľmi veľa času som trávil aj v divadle, koľkokrát aj v noci.

Čo by ste v Bratislave ukázali, kam by ste zaviedli turistov?

Do Starého mesta, medzi staré bratislavské uličky, kde je veľa rôznych vzácnych pamätných domov, či už obecných alebo meštiackych, ktoré majú svoju históriu. Potom na Bratislavský hrad. Krásny je aj Horský park, kde vyrástlo veľmi veľa rôznych (pohostinných) zariadení, kde sa dá v lete pri hudbe posedieť.

Celý život ste herec, ale prečo ste študovali na strednej škole ako zubný laborant?

Mal som na východe, vo Vranove nad Topľou, bratranca zubného lekára a keď nám v rodine odchádzali zuby, išli sme tam. Hrával som sa v ich laboratóriu. Talentové skúšky boli z modelovania a kreslenia, ktoré som mal rád. Na základe ich výsledkov ma prijali. Nastúpil som na zdravotnícku školu, ktorú som bohužiaľ skončil a zmaturoval. Potom som hneď išiel študovať na VŠMÚ.

Aj ste nejaký čas pracovali ako zubný lekár?

Nie, vôbec nič som nerobil. Len v štvrtom ročníku som na Bezručovej ulici tri-štyri dni v týždni praxoval. Môj vtedajší šéf mi vynadal, že mám bordel na stole a prečo robím opravy protéz s korunkami. Tak som sa zapovedal, že budem slušný a naplánoval som si opravy. Mal som 60 alebo 70 opráv a keď som to všetko zlepil a vyčistil, nevedel som, ktorá protéza je koho. Išiel za tým mojím šéfom a pýtam sa, čo mám robiť. On hovorí, že to je kuriózne, že to tu ešte nemali. Tak som si všetkých pacientov zavolal na jeden deň. Bolo pred dovolenkou a prišlo tam tých 70 ľudí. Všetci sa ponáhľali na Balatón, lebo tam sa vtedy chodilo, a chceli dobre vyzerať. Pýtam sa: Koho je táto protéza? Pán doktor, to bude asi moja. Dal si ju do úst, nesedela. Tak ju posunul ďalšiemu: To bude asi vaša. Tak to išlo z úst do úst. A ostalo mi tridsať protéz, ktoré nikomu nesedeli alebo ich majitelia utiekli pred vylosovaním. Moja žena ich dávala do pivnice namiesto otravy. Lebo krysa vraj keď vidí, že niekto má viac zubov ako ona, tak uteká do susednej pivnice. Dodnes nemáme žiadne krysy.

V akom vzťahu ste so svojimi priaznivcami?

Aj keď ich nevidím a nemôžem sa im poďakovať osobne, teším sa, že mi svoju priazeň aj počas predstavenia dávajú najavo. Zvlášť vtedy, keď hrám niečo náročné na zrak a vidia, že som z predstavenia nezľavil. Pretože divadlo je od slova dívať sa a keby divák nechodil, stráca svoj účel. Priazeň je príjemná a preto sa budem snažiť dovtedy, kým budem vládať. Divadlo ma veľmi napĺňa. Mám rád aj úspech aj potlesk. A každé predstavenie je iné. Pretože divadlo je divadlo okamihov. Tam sa musíte stretnúť s divákom, ktorý vám rozumie. Aj toto hľadanie diváka je pre mňa zvláštnymi ocenením. Každé predstavenie má svoju dávku autentičnosti a to rád hrávam. Mám rád divadlo pravdy, kde môže dávať najavo svoje pocity. A keď sa mi ľudia prihovárajú po predstavení, vtedy si poviete, že ste tomu zbytočne nevenovali čas, že má to zmysel.

Rozhovor a foto: Michal Feik, Veronika Andelová | Osobnosti.sk









najčítanejšie aktuality

kontaktujte nás

tip na osobnost