Porota Ceny Dominika Tatarku, ktorej stálymi členmi sú Dana Kršáková, Vladimír Petrík, Daniel Fischer, Martin Porubjak, Martin M. Šimečka, Ján Králik, Peter Zajac a nositeľ Tatarkovej ceny z predchádzajúceho roka - spisovateľ Stanislav Rakús, a Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika udelili cenu za knihu Maj ma rád (Vydavateľstvo L.C.A., 2005). Tvorí ju súbor Janovicových aforizmov z posledného obdobia, nadväzuje však na jeho predchádzajúcu tvorbu. Oproti ranej satirickosti a dravosti, neskoršej irónii a sarkazmu v nej pribúda skepsy a melanchólie.

Podľa Jána Štrassera Janovicove aforizmy sa dnes vnímajú ako „morality, spojené s dobrým vkusom a ešte lepším štýlom“ a všeobecne ich možno označiť za dlhodobé pozorovania paradoxov našej modernej mentality.

Cenu odovzdali podpredseda Správnej rady Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Ján Králik a sponzor tohtoročnej Ceny Fedor Gál. Osobitnou cenou bolo umelecké dielo od Erika Bindera. Laudatio predniesol minuloročný držiteľ Ceny Stanislav Rakús. Čerstvý držiteľ Ceny Tomáš Janovic predniesol esej venovanú Dominikovi Tatarkovi.

Cenu Dominika Tatarku za literatúru udeľuje od roku 1994 v rámci podpory kultúry a umenia Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v spolupráci s porotou. Cena je považovaná za najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie. Udeľuje sa za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Tatarku.

Doterajšími laureátmi Tatarkovej ceny sú Milan Hamada (za dielo Sizyfovský údel, 1994), Ivan Kadlečík (hLAVOLAMY, 1995), Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca, 1996), Ivan Štrpka (Bábky kratšie o hlavu, 1997), Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta, 1998), Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov, 1999), Dušan Dušek (Pešo do neba, 2000). V roku 2001 získali cenu až traja autori František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík za Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989, v roku 2002 Katalin Vadkerty za Maďarskú otázku v Československu 1945  1948 a Ján Johanides za Nepriestrelnú ženu, nasleduje Rudolf Fila (Cestou, 2003) a Stanislav Rakús (Nenapísaný román, 2004).

Viola Tóthová