Bratislava 15. decembra (TASR) - Svetozár Hurban Vajanský sa tešil všeobecnej úcte, uznaniu a iste aj obdivu už za života. A to aj u budúcich osobností mladšej generácie, čo nie vždy s ním vo všetkom súhlasili a veru neraz aj polemizovali. Je preto prirodzené, že baťko Vajanský sa v priebehu života často stával aj predmetom záujmu významných slovenských maliarov.

Ak zatiaľ vynecháme fotografické portréty, z ktorých niektoré majú okrem dokumentárnej aj umeleckú hodnotu, potom všetko nasvedčuje tomu, že prvou umelou perokresbou jeho tváre je portrét od českého maliara, vyhľadávaného portrétistu Jana Vilímka. Kresba je z roku 1880. Je pozoruhodné, že v tom čase Svetozár Hurban pôsobil v Martine ako spolupracovník Národných novín len niečo vyše roka a už mal povesť osobnosti, ktorej aktuálnu tvár bolo treba zaznamenať. Zdá sa, že maliar Jan Vilímek bol v Martine v auguste 1879 v spoločnosti českého spisovateľa a vydavateľa Rudolfa Pokorného a tam si urobil prvú skicu Vajanského portrétu.

Portrét od Vajanského priateľa, českého maliara Jaroslava Věšína sme nezaznamenali, hoci boli vynikajúci priatelia. Vajanský bol viackrát v jeho ateliéri v Mníchove a Věšín ho z recesie zaúčal aj do maliarskeho remesla, lebo Vajanský mal veľký cit pre výtvarné umenie i maľovanie. On sa mu zasa odvďačil tým, že mu v roku 1887 zorganizoval veľkú výstavu obrazov v Martine v priestoroch na ten čas honosného mudroňovsko-halašovského domu, kde bola aj redakcia Národných novín.

A tak sa ukazuje, že prvý, skutočne maliarsky portrét Svetozára Hurbana Vajanského je od slovenského maliara z Dolnej zeme Karola Miloslava Lehotského (1879 - 1929), rodáka z Laliče v Srbsku. Olejomaľba vznikla roku 1912, keď maliar už skoro desaťročie pôsobil v Martine. Okrem Vajanského portrétoval aj jeho manželku Idu a advokáta a národovca Pavla Mudroňa. Je to vynikajúci realistický, ale pritom veľmi dynamický portrét starnúceho baťka štyri roky pred jeho odchodom zo života. Biografický slovník maliarove umelecké schopnosti hodnotí takto: "Jeho portrétne dielo patrí k vynikajúcim, od akademickej konvencie výrazne sa odlišujúcim ukážkam slovenskej figurálnej tvorby zač. 20. storočia, pričom používal nenápadné, ale kultivované výrazové prostriedky." Tento umelecky vydarený portrét však nebýva častým dokumentačným materiálom v literatúre a publicistike o Vajanskom. Príčina je jednoduchá - už to nie je čulá tvár muža v najlepších rokoch, ale tvár starca na sklonku života. Publicisti ho preto intuitívne obchádzajú.

Druhá olejomaľba Svetozára Hurbana je z ateliéru slovenského maliara a spisovateľa, martinského rodáka Milana Thomku Mitrovského. Po štúdiách sa v rodnom meste trvalo usadil v roku 1914 a vari prvým obrazom po návrate je portrét Vajanského. Toho všeobecne uznávaného baťka, ktorého si pamätal z detstva. A to najmä z príhody, ktorú opísal v poviedke Snehuliak z "knihy rozprávok o slovenských maliaroch" Sneh biely ako pes umelecký historik a estetik Branislav Rezník. Malí chlapci počas sánkovania narážali do Hurbanovie kôlne, začo ich baťko Hurban vyhrešil a vyzauškoval. Chlapci sa mu chceli pomstiť. Preto pod verandou Hurbanovie domu postavili snehuliaka, ktorý v skarikovanej podobe pripomínal baťka Vajanského. Autor príbeh uzatvára takto: "Pani Hurbanová sa chvíľu pozerala za utekajúcimi chlapcami. Potom jej zrak padol na snehuliaka. Chvíľu sa naň pozerala, akoby neverila vlastným očiam. "No toto...! Veď je to..." posledné slovo už nevyslovila. Rýchlo sa zvrtla, zmizla na verande domu a prudko zabuchla za sebou dvere. Dvere na verande však pokoja nemali.

Čoskoro zlostne vrzli znova a pred nimi sa objavila pani Hurbanová i so svojím manželom. "Pozri sa, čo nám tu postavili!" hnevlivo vybuchla, ukázala na snehuliaka a rozhorčene pokračovala: "Veď to je škandál...! Robiť si z teba takýto posmech! Hneď to aj zbúrajme...!" "Počkaj, Idka!" zadržal manželku Svetozár Hurban. "Akýže škandál? Aký posmech? Veď je to môj prvý portrét! A musím uznať, že vydarený. Jeho autor má nesporný talent." Vajanský opatrne obišiel snehuliaka a na tvári mu pohrával mnohovravný úsmev. "Aj bradu vystihol...!"zahundral si viac pre seba a potiahol si chlpy na svojej brade. Potom sa so šibalským úsmevom pozrel na ženu a povedal: "Predsa nebudem ničiť sám seba, Idka! Nech tu stojí, ľudia budú aspoň vedieť, kto tu býva... (* * *) Táto príhoda sa stala roku 1898 v Turčianskom Svätom Martine. O šestnásť rokov neskôr vzdelaný a uznávaný slovenský maliar Milan Thomka Mitrovský v starej hurbanovskej kôlni na konci záhrady namaľoval vynikajúci portrét spisovateľa Svetozára Hurbana Vajanského. Namaľoval ho s hustou bielou bradou a dlhými fúzmi, no prostovlasého, bez klobúka, ktorý čas odvial nielen zo šatníka spisovateľa, ale aj zo spomienok mladého maliara." My dodajme, že reprodukcia portrétu je na obálke tohoročného Národného kalendára, ktorý vydáva Matica slovenská.

Vajanského si našli aj ďalší výtvarní umelci. Maliar Vojtech Stašík v rámci série "podobizní slovenských národovcov", ktorú vydala v roku 1941 Matica slovenská, namaľoval aj Vajanského. Ďalšími Vajanského portrétistami sú maliar František Šesták a maliar a grafik Jozef Baláž. Podľa jeho návrhu vyryl rytec Martin Činovský známku s portrétom Svetozára Hurbana Vajanského, ktorú v tomto roku, v predvečer stého výročia Vajanského úmrtia - 16. augusta, vydala Slovenská pošta v nominálnej hodnote 4 eurá.

Význam Vajanského osobnosti oslovil aj viacerých sochárov. O skulptúrach vzniknutých na jeho počesť si povieme v budúcom bloku.