Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Vždy som robil problémy, spomína legendárny bežec Plachý

Fandil mu Dubček aj Himlova manželka, Američania núkali 40-tisíc dolárov, aby zostal. "Ani mi to nenapadlo. Ťažko by som sa vyrovnával s tým, že som opustil rodičov," tvrdí legendárny bežec na stredné trate Jozef Plachý (61).

26.07.2010 06:37
Jozef Plachý Foto:
Jozef Plachý.
debata (2)

Ako ste sa dostali k behu?
Na škole som mal učiteľa, volal sa Vrabec, ktorý nás viedol k všestrannosti. Naučil som sa, že dôležité je, aby človek robil tri športy – gymnastiku, plávanie a atletiku. Hral som však za školu aj futbal, dokonca som nastúpil na jeden zápas za VSS Košice. Keď sa ma potom ujal v atletike môj prvý tréner Laco Pethö, prakticky za štyri roky som sa dostal do svetovej špičky – najmä vďaka tej všestrannosti.

Čo hovorili rodičia, že budú mať doma atléta?
Otec tvrdo pracoval, patril k najlepším murárom v Košiciach, o športe však nič nevedel. Vlastne ani mama. Sám som si cestu vyšľapal. Hoci pochádzam zo skromných pomerov, mal som veľmi dobrých rodičov. Tešili sa, že som niečo dokázal.

V júli 1969, mali ste vtedy len dvadsať, ste na osemsto metrov zabehli parádny čas (1:45,4). Rekord, ktorý na Slovensku nik neprekonal 39 rokov. Mysleli ste si, že vydrží tak dlho?
Rekordy sú na to, aby sa prekonávali. Lenže: nestačí mať talent a dobrého trénera, ale musíte mať vôľu. Musíte vedieť prekonať bolesť. Osemstovka, tisícpäťstovka sú o bolesti. Ak ste mäkký, nič nedokážete. Mám dar od pána Boha. Vedel som v pretekoch odhadnúť súpera, či ho zdolám alebo nie. Nikdy som sa nesnažil byť na začiatku vpredu. Dlho som cvičil záverečný beh. Sedemsto metrov som odpočíval, až potom sa pre mňa začali ozajstné preteky. Aj preto som sa dvanásť rokov držal vo svetovej špičke, jeden rok dokonca na prvom mieste.

Vtedy v Stuttgarte, v súboji Európy proti Amerike, ste vari najviac očarili svet. Váš tamojší rekordný beh bol roky aj súčastou znelky športovej relácie Góly-body-sekundy.
Vyhlásili ma tam za najlepšieho atléta podujatia a kapitán nášho tímu Gaston Roland mi vyzúval tretry. Mne, chlapčiskovi. To bola obrovská česť. Spomínam si, že sa tam prišlo pozrieť štyri-päťtisíc fanúšikov z Československa, potom sa už zavreli hranice.

Pre vás boli ktoré preteky najpamätnejšie? V Mexiku 1968, na olympiáde, keď ste na osemstovke dobehli piaty?
Bolo ich viac. Ale Mexiko bola olympiáda, šiel som na ňu mladý (devätnásťročný) a všetkých som prekvapil. Aj ma ocenili, v ankete Športovec roka som skončil desiaty. Pamätám si, že som ako bažant bol na hrade s Čáslavskou a Dubček mi hovoril, že ma sledoval, fandil mi.

Vy ste si počas kariéry zamilovali americké haly. Ako sa to stalo?
Vybavili nám (v roku 1969) exhibičné preteky po USA, zo šiestich som päť vyhral. Aj v Madison Square Garden, kde som vyprášil všetkých Američanov. Ale ešte som bol v tom čase decko, nevnímal som to tak. Behalo sa na drevených palubovkách. Los Angeles, San Francisco, Boston. V roku 1972 som sa v New Yorku stal šampiónom USA a chceli, aby som emigroval, aby som sa stal súčasťou ich atletického cirkusu. Ešte aj na letisku ma agenti lákali, ponúkali mi za podpis 40-tisíc dolárov.

Prečo ste nezostali?
Mohol som odísť kedykoľvek, ale ani mi to nenapadlo. Jednak mi doma veľa ľudí fandilo a najmä zavážil vzťah k rodičom. Ťažko by som sa vyrovnával s tým, že som ich opustil.

Opletačky ste mávali s eštébákmi. Ako ste ich dráždili?
Vždy som robil problémy a bol som v prúseri. (usmieva sa) Na olympiáde v Montreale (1976) som bol štyri dni preč od výpravy. No, ušiel som. Potom som vysvetľoval, že som ťažko niesol vypadnutie (v rozbehu, keď sa ozvalo zranenie), tak som sa potreboval vyvetrať. Po návrate som šiel na koberček k Himlovi (šéf socialistickej telovýchovy v Československu). Mám pred očami, ako sedel na stole a vypočúval ma. Kde si bol? To si sa nemohol spýtať, aby som ťa pustil… U neho som mal takú protekciu, strašne mi fandila jeho manželka.

Takto ste si odskočili viackrát, nie?
Z Kolína, kde som bol s výpravou atlétov, ma prepašovali na míting do Bruselu, na Van Dammov memoriál. Ani som nemal víza. Ale povedali, že to nevadí, vzali ma autom, zaplatili tisíc mariek. Odskočil som si. Nikto nič nezistil, ale potom ma prezradili výsledky v novinách. A šiel som opäť na koberec.

Ako to bolo za vašich čias s čiernymi prémiami?
Prémie sa platili pod stolom, pohybovali sa okolo tisíc mariek. Z Čechoslovákov sme ich brali iba ja, Daněk (diskár) a Fibingerová, o ňu ako guliarku však nebol až taký záujem. Stále ma sledovali, tak sa to muselo robiť veľmi opatrne, nenápadne. Raz sme jedného eštébáka vytiahli aj do baru, kde sme sa vopred dohodli, že sa o neho pekne postarajú dievčatá. My sme sa vytratili, on tam zostal… A po návrate na nás napísal krásne hodnotenie (usmieva sa).

Pred olympiádou v Moskve ste boli nežiadúci rebel. Štart ste si dokonca museli vyprosiť.
To bolo zložité. V roku 1980 som sa pohádal s trénerom, že ku koncu kariéry nebudem brať podporné prostriedky. Preto ma aj vylúčili z prípravy, zo sústredenia v Mexiku. Aby ma vzali som musel vybavovať u Himla. Pred olympiádou mi potom zomrel otec, ťažko som to znášal. Ale limit som splnil – aj tak ma nenominovali. Tak som šiel za Trávníčkom (podpredseda Národného frotnu), až ten môj štart odobril. Nikto sa vtedy so mnou nebavil, nebol som ani na sľube. Pohlo sa to až po rozbehoch, potom som postúpil aj zo semifinále a postúpil a zrazu okolo mňa všetci obskakovali. Vo finále som napokon dobehol šiesty. Po Bugárovi (diskárovi) som bol z tridsiatich dvoch našich atlétov najlepší.

Máte výsledok, ktorý si zvlášť považujete?
Najlepší výsledok mal byť Mníchov (olympiáda v roku 1972), ale tam som spravil chybu. Zbytočne som sa obzeral a postup do finále mi ušiel o päť stotín. A pritom som bol parádne pripravený… Tam to malo byť vyvrcholenie mojej kariéry. Vyhral som majstrovstvá Európy v hale v Grenobli, medailí z haly mám viac. Lenže olympiáda je olympiáda. Cením si, že ako jediný strednotratiar som štartoval na štyroch olympiádach, vydržal som to, bez podporných prostriedkov.

Vy ste nesúťažili iba sa športovcami, ale aj s umelcami.
(usmeje sa) Boli také preteky… S Lasicom, Satinským a Horníčkom sme na Lokomotíve točili program. Satinský so mnou bežal – a vyhral. Lasica to meral a hovorí: to nie je možné, to nie je možné, buď mi tie stopky stoja, alebo je to svetový rekord. S viacerými umelcami som sa poznal, priatelil. S Kvietikom, Dibarborom. S Krajíčkom a Hlaváčkom sme boli v porote Miss Beseda, poľnohospodárskeho časopisu. Tam sme zažili dosť zábavy.

Roky ste nešli komunistom po ruke, ale napokon ste do strany vstúpili. Prečo?
Počas športovej kariéry som nechcel vstúpiť do strany, bol som veriaci, aj v Prahe som chodil do kostola. Ale ku koncu kariéry v Dukle to bola podmienka na pedagogickú prácu. Do revolúcie som bol členom strany sedem rokov.

Prekonali ste rakovinu prostaty. Ako vás vážna choroba zmenila?
Človek sa nesmie poddať. Taká choroba veľmi zmení , to čo ma predtým rozčúlilo, teraz v pohode odsuniem nabok. Ten rok 2007 bol pre mňa dosť zlý. Zomrela mama, švagor, ja som sa dostal do šlamastiky. Nakoniec to všetko dopadlo dobre, operovali ma v motolskej nemocnici. Do poslednej chvíle som behal, aby som nemyslel na najhoršie. Dôležité je veriť a mať silu. Zatiaľ sa cítim výborne, mám veľa aktivít.

Čomu sa teraz venujete?
Na desať rokov som vypadol z atletiky, mal som športu plné zuby. Dal som sa na dráhu právnika na ministerstve obrany. Začínal som odznovu. Ale teraz sa k atletike vraciam, pracujem s deťmi, máme veľký projekt Hľadáme nového Jozefa Plachého. Pracujem vo firme z oblasti ekológie, rád by som dokončil knižku o sebe a mám aj politické ciele. V budúcnosti chcem kandidovať na primátora Košíc.

Jozef Plachý

Narodil sa 28. februára 1949 v košickej mestskej časti Barca. Mohol hrať futbal, ale rozhodol sa pre atletiku. Štartoval na štyroch olympiádach ako jediný bežec na stredné trate v histórii. Na OH 1968 v Mexiku bol piaty, v Mníchove 1972 vypadol v semifinále, v Montreale 1976 v rozbehu (všetko na 800 m), v Moskve 1980 skončil šiesty (1500 m). Z ME 1969 má striebro.

2 debata chyba