Hru Leni vám napísali na telo. Beriete to ako dobrý vianočný darček?
Neviem, či je to vianočný darček, ale jednoznačne je veľmi príjemné dostať hru napísanú na telo. Väčšinou sa totiž hry nepíšu pre hercov špeciálne. Nápad nášho šéfa Romana Poláka, že sa budú písať hry špeciálne pre hercov, bol skvelý. Myslím, že Valerii Schulczovej a Romanovi Olekšákovi sa naozaj podarilo nájsť mimoriadne zaujímavú a atraktívnu tému. Mňa absolútne nadchla.
Potešili ste sa Leni, alebo ste si predstavovali nejakú inú úlohu?
Nepredstavovala som si nijakú úlohu, len som počula, že mi majú niečo napísať. Na začiatku sa ma Valeria spýtala, či by som prijala tému Leni Riefenstahlovej. Dovtedy som o Leni veľa nevedela, ale našla som si o nej cez internet informácie, a keď som sa o ňu začala zaujímať hlbšie, bola som nadšená tým, že mám hrať práve ju.
Páčilo sa vám stvárniť takú kontroverznú ženu? Vyčíta sa jej predsa spolupráca s nacistami.
O to to bolo zaujímavejšie. Hrať jednoznačné charaktery bez veľkých zlomových situácií je oveľa menej zaujímavé než hrať osobu, ktorá prežila nielen nesmierne zaujímavý život – bola tanečnica, filmárka, fotografka, v sedemdesiatke sa potápala v mori so žralokmi – ale aj pohľad na ňu zvonku je mimoriadne kontroverzný. Väčšina ľudí ju definitívne odsudzuje. Ale určite sa nájdu ľudia ochotní pozrieť sa na ňu aj z iného uhla pohľadu.
Kdesi ste povedali, že Leni je pre vás zaujímavá a obdivuhodná a chcete ju obhájiť a očistiť. Ako sa to dá? Každý si spomenie na jej propagandistické filmy zo zjazdov Hitlerovej strany NSDAP.
Ide o to, ako to divák prijme. Každý jeden človek, ktorý je disponovaný na nejakú profesiu, ale predovšetkým umelec, musí pracovať v istom kontexte. Je verejnou osobou, ktorá je na očiach. V kontexte pracujú aj inžinieri, lekári, ale tí sú zavretí za štyrmi stenami. Verejná osoba je často vnímaná, akoby pracovala pre nejaký režim – v prípade Leni šlo o tú strašnú okolnosť fašizmu. Pre niektorých ľudí je to odsúdeniahodné. Na druhej strane ja kladiem otázku, či človek, ktorý je mimoriadne disponovaný ako ona, veľká umelkyňa, je zaviazaný voči svojmu talentu tak, že sa rozhodol napĺňať ho, pracovať, to mal jednoducho odmietnuť. V tej chvíli by totiž skončila Leni Riefenstahlová, skončilo by jej umenie, jej inovátorský prístup, všetko.
Takže nič nie je jednoznačné…
Nič.
Akých divákov by ste hrou Leni chceli osloviť – mladších či starších?
Chcela by som, pochopiteľne, osloviť všetkých divákov. Obdobie fašizmu, Hitlera a Leni Riefenstahl nie je také dávne, ale mladým ľuďom dnes nič nehovorí. Mladí sa o históriu skoro vôbec nezaujímajú. Tak vyzerajú aj naše vedomosti. Bolo by pre mňa zaujímavé, ak by táto hra prinútila mladých ľudí zamyslieť sa nad tým, že nie vždy je všetko také jednoduché, ako to majú oni. Dnes má každý šancu vybrať si, čo chce študovať, robiť si, čo chce, byť slobodný.
Koľko Slovákov vie, kto bola Leni Riefenstahl – keď dnes už mnohí nepoznajú ani postavy z vlastnej histórie? Budú podľa názvu Leni vedieť, o akú tému ide?
Mňa nezaujíma, či to budú podľa názvu vedieť. Keď vy urobíte dobrý rozhovor, tak sa ľudia prídu pozrieť na Leni. Pokiaľ niekto nejde práve na chronicky známeho Rómea a Júliu, tak každá hra má v názve zakódované nejaké tajomstvo. Do názvu nemôžete dať obsah hry. Ale myslím si, že ľudí dnes Leni môže zaujať.
V divadelnom bulletine je citát televízneho moderátora Johnnyho Carsona, ktorý v hre spovedá Leni Riefenstahlovú: Ľudia sú viac ochotní platiť za zábavu ako za vzdelanie. Prečo je to tak? Majú herci šancu zmeniť to svojím umením a pritiahnuť pozornosť aj k vzdelaniu? Keď hráte Leni, robíte aj osvetu…
Myslím si, že táto hra môže ľudí aj dovzdelať. Zrazu prídu na to, že nie je a nebolo vždy všetko také jednoduché ako dnes, keď majú všetko naservírované na tanieri. Dnes sa mladí ľudia nemusia až tak zaujímať o politiku, pokiaľ chcú len tak prežívať. Zatiaľ čo v období vojny vás politika zasiahne, či chcete, alebo nechcete, musíte s tým žiť. Niekedy aj v otrasných podmienkach, ktoré si žiadny človek nezaslúži.
Povedali ste, že konkurencie sa nebojíte. V divadle vždy boli dvojice herečiek – Marína Kráľovičová a Mária Prechovská, Milka Vášáryová a Božidara Turzonovová, Kamila Magálová a vy… Je to preto, že človek so zdravým sebavedomím sa konkurencie nemusí báť a uzná, že aj niekto iný môže byť dobrý?
Bolo by choré, ak by nebola konkurencia. Ako by ste si potvrdzovali vlastné sebavedomie, keby nebolo na čom?
Takže musíte súperiť?
Musíte, aby ste sa dozvedeli o vlastných kvalitách. To je veľmi dôležité.
Ale zároveň sa jej nebáť a byť si vedomý vlastnej jedinečnosti. V čom ste jedinečná vy?
Možno v mojej schopnosti analyzovať text, zžiť sa s postavou. Vždy mám ambíciu ísť na postavu cez psychiku, nie vonkajšok. Možno tým som jedinečná.
Tiež ste povedali, že vo svojom veku nemáte prečo byť skromná. Prečo ľudí tak popudzuje, keď si je človek vedomý svojich schopností?
To je problém tých ľudí, nie môj.
V jednom českom rozhovore ste povedali, že ako mladá ste nakrúcali najlepšie filmy v bývalom Československu, aj keď ste nežili v Prahe, ale v Bratislave, kam patríte. Na druhej strane hovoríte, že Česi majú umeleckú latku nastavenú vyššie – aj pri seriáloch…
To je hádam nesporné.
Prečo to tak je? Nedajú sa kvalitnejšie seriály robiť aj na Slovensku?
Je to otázka peňazí a trhu, český trh je väčší ako slovenský. Česi teda majú väčšie možnosti predať veci do sveta, kinematografia má oveľa bohatšie zázemie, nezrušila sa úplne ako slovenská.
Teraz v Česku nakrúcate seriál o prvej republike – o čom bude?
První republika je seriál, ktorý má niekoľko ambícií. Sú to skvele napísané príbehy ľudí všetkých vrstiev, v popredí je súboj dvoch vysokopostavených podnikateľských rodín. Dej sa začína po prvej svetovej vojne – v roku 1918. Sleduje aj služobníctvo rodín, cez všetky postavy okolo sa dozvedáme o živote všetkých sociálnych vrstiev. Zisťujeme, ako sa žilo v roku 1918. Aj herci samotní objavujú, čo sa v danom roku udialo, aký liek sa vynašiel, aká bola choroba, kto bol v politike, čo bolo s peniazmi, aká bola ekonomika. Seriál má ambíciu byť tiež edukatívny. Natáča sa v miestach, ktoré sa z toho obdobia zachovali. Niekedy je ich okolie už zničené, ale bude sa počítačovo dorábať, aby všetko zodpovedalo danému obdobiu. Veľmi sa teším, že hlavnú postavu hrá Janko Koleník, ktorý si podľa mňa získa Česko.
Koľko bude mať První republika dielov? Asi to nebude nekonečný seriál…
Prečo by nemohol byť „nekonečný“? Bolo by to fajn. Teraz natočíme do leta 22 dielov, vysielať sa začína 15. januára. Každý týždeň v piatok v prime time pôjde jeden hodinový diel. Vysielať sa bude do leta a čoskoro sa rozhodne, či budeme pokračovať ďalej. Produkcia má ambíciu zaznamenať obdobie od roku 1918 až do 1945.
V Česku je teraz veľa filmových historických projektov…
Chvalabohu.
… ale prečo to nejde u nás?
No more money. Nie sú na to peniaze.
Je dôležité pripomínať historické látky – či už ide o seriál Prvá republika, divadelné hry Komunizmus alebo Leni?
Mimoriadne dôležité.
Pre český Radiožurnál ste povedali, že máte šťastie na nádherné roly, ktoré prichádzajú presne v dobe, keď máte dostatok hereckých aj životných skúseností. Ktoré roly sú to konkrétne?
Teraz Leni, ďalej postava v hre Pamäť vody či August: Stratení v Oklahome. To sú veľké, jedinečné úlohy napísané pre ženu v mojom veku. Je mi len ľúto, že ich nie je viac.
S postavou Leni máte spoločné aj fotografovanie, ktoré ste študovali na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu (ŠUP). Vzrušuje vás ešte aj dnes svet videný cez objektív fotoaparátu?
Áno, ale len keď to spraví niekto iný. V tomto som už úplný amatér, ba priam nevzdelanec. Fotografia tak napreduje, že nestíham sledovať jej vývoj.
Ani trošku vás fotografovanie neláka?
Nie. Mňa lákajú len veci, ktoré zvládam, v ktorých mám istotu alebo ktoré ma tak vzrušujú, že v nich chcem nadobudnúť istotu. Ale fotografovanie ma už neláka.
A čo ste fotografovali kedysi, aké námety?
Boli to školské úlohy. Fotografovať som prestala, keď som sa začala venovať herectvu. Ale znalosti fotografovania mi pomohli pri nakrúcaní – viem si predstaviť, aká je šírka záberu. Viem, či mám hrať nohami, očami, alebo celým telom.
Kedy ste si uvedomili, že patríte skôr pred aparáty a kamery, než aby ste sama snímali?
To som vedela hneď od začiatku. Fotografia bola pre mňa len z núdze cnosť. Chcela som študovať módne návrhárstvo, ktoré na ŠUP-ke neexistovalo, bol tam odbor textil-výšivkárstvo. To by bola pre mňa smrť. A najbližší odbor k móde a módnemu návrhárstvu bolo fotografovanie.
Viete si predstaviť, že by ste dnes boli módna návrhárka?
Vedela by som si to predstaviť. Ale ja som hlavne chcela neskôr na vysokej škole študovať dejiny umenia a estetiku. Takže dnes by som chodila po zámku vo veľkých papučiach a sprevádzala by som návštevníkov: toto je obraz z 13. storočia, nachádzame sa v miestnosti… Žila by som iný život.
A páčilo by sa vám to?
Odpoviem vám vetou Leni Riefenstahl: Minulosť sa vrátiť nedá.
Vráťme sa teda do súčasnosti. Blížia sa Vianoce, sú pre vás sviatkami pokoja alebo tiež podliehate nervozite a nákupom?
Nikdy v živote nemám nervozitu. Zjeme viac? Potrebujeme viac? Veď všetko máme. Nechápem, že niekto má z Vianoc stresy.
Ste vo svojej podstate aj výtvarníčka – uplatňujete to v živote? Robíte napríklad vianočné dekorácie?
To nie. Ja som skôr výtvarníčka v kuchyni.
Čo rada pečiete na Vianoce?
Viem upiecť všetko, aj kysnuté cesto, ale máme to s mamou podelené. Mama pečie a ja robím všetko ostatné, pripravujem večeru, varím. Kým mama vládze, chvalabohu. Má osemdesiat rokov a je vo forme.
Keď teda nie ste aktívna výtvarníčka, maľovali vás nejakí kolegovia výtvarníci?
Mám jeden obraz veľmi slávneho maliara – Pepu Vyleťala, ktorý robil všetky nádherné obrázky a výtvarnú stránku filmu Panna a netvor. Bol to výtvarník, český maliar, o ktorom sa Salvador Dalí vyjadril: Je tu Vyleťal, ja môžem zomrieť. Žiaľ, Dalí ho prežil. Od Vyleťala mám jeden nádherný obraz, ktorý sa volá Anděl propadlý touze a jeho tvár je moja.
A vy ste sa niekedy pokúšali o portrét niekoho?
Preboha nie. Len fotografický, to sme museli robiť na škole.
Zostali vám z umeleckej priemyslovky kamaráti?
Jasné. Chvalabohu, že mi ostali. Takto nemusím kupovať obrazy cez Dielo, ale priamo u nich v ateliéri.
Máte veľa obrazov?
Veľa, strašne na ne trpím, ale už nemám voľnú stenu. Pohľad na diamanty ma nevzrušuje, ale keď vidím pekný obraz, cítim neuveriteľnú túžbu mať ho. Takto som si naposledy kúpila u Katky Vavrovej nádhernú Fridu a potom som Katušku pozvala do divadla a dostala som od nej ďalší darček – jednu velikánsku, nádhernú snovú grafiku. Predtým mi darovala dve na narodeniny, takže už mám od nej štyri obrazy.
Potom stačí len pozývať výtvarníkov do divadla.
Áno, pozývam ich. Čo iné im ja môžem dať – pozvať ich na večeru alebo do divadla.
Je známe vaše priateľstvo s Máriou Kráľovičovou. Prečo ju máte rada?
Lebo Marína je človek. Marína je do koča aj do voza, napriek tomu, koľko má rokov, má absolútny zmysel pre humor. V živote ju nepočujete sťažovať sa. Dá sa s ňou rozprávať o všetkom na svete, je sčítaná, Marína každý deň ráno prečíta nielen všetky slovenské, ale aj všetky české noviny, kontextuje. Ako partnerka na javisku je milá, jednoducho ju mám strašne rada ako človeka.
Máte ešte človeka, ktorý by pre vás znamenal tak veľa ako ona?
Viete, sú ľudia, ktorých chvalabohu počas života stretnete, a oni vám istým spôsobom určia cestu. Taká pre mňa bola moja učiteľka klavíra, keď som bola ešte decko. Bola to nesmierne krásna, múdra dáma, ktorá ma učila hrať na klavíri. Jej mamička ma učila sedieť za stolom, chodiť rovno s knižkou na hlave, správať sa ako dáma. Ďalší úžasný, ohromný človek, ktorý ma mimoriadne ovplyvnil, bol počas strednej školy reštaurátor Albert Leixner. U Alberta som pracovala štyri roky. Reštaurovala som barokové fresky v Klariskách, robila som Kühmayerovu fontánu na Šafárikovom námestí, krásny reliéf, ktorý sme našli zamurovaný v stene v Devíne, robila som v devínskom kostole, kde sme čistili ľavú gotickú loď a odhaľovali pôvodnú fasádu. Za štyri roky, čo som u Alberta pracovala, som sa naučila drobnej práci, trpezlivosti. Naučila som sa, čo to je čakať na výsledok, nepraštiť všetkým hneď na začiatku. Ako človek ma nesmierne obohatil, bol to najlepší priateľ Albína Brunovského. V tom dome sa schádzali výtvarníci, kunsthistorici. V jeho ateliéri som sa dostala do úžasnej spoločnosti.
Potrebujete lásku divákov? Cítite ju? Je pre vás vzácna?
Bez toho divadlo nie je. Keby ste necítili spätnú väzbu od diváka, čo budete hrať? To môžete hrať do steny. Diváci sú veľmi dôležití. Pochopiteľne, aj v divadle existujú sympatie a antipatie, niekto ma nemôže ani vidieť, niekto ma má rád – ale z toho si nikto ťažkú hlavu robiť nemusí. Napriek tomu si myslím, že v dobrej hre dokážem presvedčiť aj diváka, ktorý voči mne ako herečke nie je pozitívne naladený – lebo ma možno vníma len z médií. Viete, divák nemusí herca ako človeka milovať, ale je dôležité, aby po predstavení pocítil a možno aj povedal nahlas: veril som mu, vie hrať.
Na čo by ste teda divákov pozvali do divadla? V prvom rade na Leni?
Teraz Leni, ale mojou ďalšou srdcovkou je aj predstavenie Pamäť vody.
Idú vám niekedy diváci aj na nervy?
Keď prídu do divadla určité skupiny, napríklad ítečkárov alebo niekedy učitelia, máte pocit, že hovoríte do prázdneho priestoru…
Vy ich spoznáte, čo sú zač?
O dve minúty viete, kto v hľadisku sedí. Pretože sa nevedia uvoľniť, sledujú jeden druhého. Alebo niekedy prídu podnikové skupiny – tam sa ľudia pozerajú, či sa šéf smeje, či je mu to smiešne a majú sa smiať aj ostatní. To je zasa nám smiešne. Niekedy to veľmi vnímame a vtedy hovoríme: ejha, dnes sú nizozemci, ako že sú nízko pri zemi a nedošlo im to.
A podarí sa vám strhnúť aj takých divákov alebo si poviete, to nemá cenu?
Neexistuje, aby ste si povedali, že to nemá cenu. Musíte to preraziť za každú cenu.
Je to ťažké?
Niekedy áno, ale podarí sa.
S akými očakávaniami idete do budúceho roku? Keby ste mali čarovný prútik, čo by ste pričarovali ľuďom?
Ťažká otázka, ale keby som mohla, pričarovala by som ľuďom, aby sa viac dokázali pozrieť do seba, aby sa nebáli otvoriť svoje city a svoje vnútro. Len cez to, že otvoríte svoju dušu, že vás niečo rozosmieva alebo rozcíti, len cez tieto emócie má podľa mňa život zmysel. Rátanie peňazí alebo tromfovanie sa ty máš to a ja toto, to sú všetko pominuteľné veci. Ale zážitky sa vám vždy dokážu vynárať. To je princíp herectva, že máte niečo zažité a jednoducho otvoríte tú skrinku a zistíte: tu mám uložený tento pocit a spomeniete si naň. Najviac zo všetkého človek potrebuje zážitky.
