„Nestrieľal som dobre, výkon ma vôbec neuspokojil,“ vravel žilinský rodák. „Nepôjdem predsa na preteky, aby som sa zúčastnil. Viem, čoho som schopný na tréningu. Bohužiaľ, v pretekoch som to neukázal,“ dodáva.
Židek nie je v netradičnom športovom odvetví nováčikom. Venoval sa mu niekoľko rokov predtým, ako presedlal na snoubording. V ňom patril pred zranením k svetovej špičke, čoho dôkazom je aj strieborná olympijská medaila spred piatoch rokov z Turína.
Aké má ambície v lukostreľbe? „Veľmi rád by som sa presadil podobným spôsobom, ale moja disciplína nie je olympijská, čo je veľká škoda. Rozhodujú o tom ľudia, ktorí nikdy na olympiáde neboli. Myslia si, že pre kladkového lukostrelca je vrcholným podujatím svetový šampionát. Ale veď o čom sníva každý športovec? Predsa o víťazstve na olympiáde,“ tvrdí.
Na otázku, čo ho k lukostreľbe najviac priťahuje, sa schuti zasmeje. „Predsa samotná streľba. Mám peknú hračku, ktorá strieľa a ja ovplyvňujem, kam šíp poletí,“ opisuje svoje pocity 29-ročný športovec.
Okrem tretieho miesta v kategórii jednotlivcov, prispel Židek k pódiovému umiestnenie aj medzi družstvami. Z druhého miesta sa tešil spoločne s otcom Rastislavom. „On ma k tomuto športu priviedol. Napokon, ako ku všetkému,“ objasňuje s tým, že spolu trénujú niekoľko hodín denne.
Napriek úspechom s lukom v ruke Židek nezanevrel ani na snoubording. „Rád by som nadviazal na peknú minulosť. Uvidím však, aké budem mať podmienky, koľko času. Zatiaľ je predčasné hovoriť o tom, kedy sa vrátim na svahy.“
Prioritou je pre neho vystrábiť sa zo zranenia kolena. Od operácie uplynuli štyri mesiace, Židek už bicykluje, o mesiac chce začať s behaním. „Musím sa dostať do kondície a najmä formy, v akej som bol pred zranením,“ dúfa slovenský Športovec roka 2006, ktorého však zarmucuje, že nemá žiadneho nasledovníka. „Po mne zostala len čierna diera. Pre ľudí je snoubording len imidžovým športom. Navyše, decká sú lenivé a radšej sedia za počítačmi.“