Zuzana Norisová: Som tu ako na návšteve

Po presťahovaní do Bratislavy prišla o divadelné príležitosti, priateľky aj milované mačky. Krásny byt na pražských Vinohradoch vymenila za bývanie v paneláku. Herečka Zuzana Norisová dala prednosť partnerovi a dcére. S oboma sa už stretla aj na pľaci. S Ondrejom Kovaľom si zahrali pred seriálovou kamerou a na divadelných doskách, polročná dcéra Julka jej každé tri hodiny robila spoločnosť pri nakrúcaní rozprávky Traja bratia.

20.09.2014 12:00
Zuzana Norisová Foto: ,
Zuzana Norisová sa z Prahy nedávno presťahovala do Bratislavy. Po trinástich rokoch.
debata

V predstavení Dvaja páni z Verony ste tri hodiny na javisku so svojím partnerom Ondrejom Kovaľom. Kto sa stará o dcérku, keď nakrúcate alebo hráte v divadle?

V lete nám pomáhajú moji rodičia a po celý rok nám môže malú varovať Ondrejova mama, ktorá je na dôchodku. Na Shakespearových letných slávnostiach sme hrali obidvaja, preto sa babičky striedali. Nemajú problém s nami cestovať aj na rôzne nakrúcania. Starajú sa o vnučku a zároveň si urobia pekný výlet.

Keď hráte s Ondrejom, texty sa učíte spolu?

To nie. Ondrík sa rád učí v hluku, v kaviarni. Ja som radšej doma. Len dialógy si skúšame spolu. Teraz budeme mať príležitosť na spoločné skúšanie v Radošinskom naivnom divadle. V predstavení Sláva, o živote režiséra a komika Bustera Keatona, bude hrať Ondrík hlavnú postavu a ja stvárnim jeho dve manželky.

Divadlo, film, ročné dieťa… Nie ste niekedy zo všetkého unavená?

Sú dni, keď som unavená. Preto aj menej pracujem. Náročnú postavu s rozsiahlym textom teraz netúžim hrať. Užívam si dcérku, nechcem robiť obrovskú kariéru. Momentálne sú moje materské povinnosti a práca vybalansované. Keď mi začína z roly mamy na pieskovisku preskakovať, príde nejaká ponuka. Ak to nie je nič náročné, dokonca si pri práci aj oddýchnem. O to viac sa potom teším domov za malou.

Nová hudobná rozprávka z pera Zdeňka Svěráka Traja bratia v sebe spája tri príbehy – O Šípkovej Ruženke, O Červenej čiapočke a O dvanástich mesiačikoch. Ktorá bola vaša najobľúbenejšia?

Mala som rada všetky, ale milovala som Alicu v krajine zázrakov alebo Arabelu a jej čarovný prsteň. Mám rada také rozprávky, v ktorých postavy netrpia, ale majú nejaké nadprirodzené schopnosti.

Rozprávali vám rodičia rozprávky?

Rozprávali. Otec príbehy rôzne komolil. Páčilo sa nám, keď rozprávky všelijako domotal. Mama nám zase spievala uspávanky a všetci spolu sme si vyspevovali v aute. Aj my rozprávame našej Julinke rozprávky a čítame jej knižky. Teda, väčšinou to robí Ondrík. Ja potom nabehnem s kojacim inštrumentom a snažím sa jej spievať, ale to ju vtedy ruší. Chce mať len mliečko a ticho. Pri presunoch do Prahy jej však naše spievanie pomáha vydržať dlhú cestu.

V rozprávke Traja bratia ste už nehrali princeznú, ale kráľovnú. Dospeli ste do takýchto rolí?

Chvalabohu! V tridsiatich piatich rokoch by som bola zvláštna princezná. Už môžem hrať kráľovnú, matku princeznej. Nejaké roky navyše mi pridali aj rôzne výčesy, ktoré nám robili maskérky, ale nie je také nerealistické byť matkou takmer dospelej dcéry v mojom veku. Veď keby som rodila v dvadsiatich rokoch, už mám pätnásťročnú babu!

Postavu dotvárali aj krásne historické kostýmy Simony Rybákovej. Zdá sa však, že v istých partiách vám boli priúzke…

Boli to krásne šaty, ale v čase dojčenia zložité a nepraktické. Julka mala pol roka a počas desiatich dní nakrúcania bola so mnou na pľaci. Kostým mi bol vždy pred dojčením veľmi tesný, čo je na plátne aj vidieť. Niekedy až tak, že sa mi zle dýchalo. Každé tri hodiny som mala pauzu na dojčenie.

Režisér Jan Svěrák bol dostatočne trpezlivý k vašim materským povinnostiam?

Zo začiatku som mala pocit, že skutočne zdržiavam. Nakrúcanie na hradoch a zámkoch určite nebolo najlacnejšie a bojovalo sa o každú minútu. No dotrepať sa v kostýme do karavanu, nechať si ho rozšnurovať, nakŕmiť dieťa, opäť zašnurovať kostým – to všetko zabralo aj hodinu času. Medzitým si scénu všetci naskúšali a keď som prišla na pľac, už sa išla ostrá. Pri niektorých menších scénach som vôbec nevedela, čo mám robiť. Mala som pocit, že pán Svěrák nie je nadšený, koho má na pľaci, ale vedel, že nakrúcať budem s Julkou. Potom sme si to vysvetlili a bolo to veľmi milé nakrúcanie.

Videli ste výsledok?

Dokonca dvakrát, v Prahe aj v Bratislave. To sa mi nestáva, pretože sa na seba nerada pozerám. Rozprávka sa mi však páčila. Nemala som v nej až takú veľkú úlohu, aby som sa mohla kritizovať. Možno som si premiéru užívala aj preto, že vôbec nestíham chodiť do kina.

Na aký film, v ktorom ste doteraz hrali, sa vám pozeralo najhoršie?

Pri sledovaní Terezy vo filme Rebelové som mala pocit, že som mohla všetko urobiť inak. Bol to môj prvý film, nebola som si istá svojím výkonom ani češtinou. V seriáli Letiště to bolo naopak. Na svoju letušku Petru som sa pozerala ako na niekoho úplne cudzieho a celkom som sa zabávala.

Aká bola cesta k tejto strelenej postave pražskej pipiny?

Cez konkurz hľadali štíhlu blondínu s veľkými prsami a dlhými nohami. Prsia som nemala, blondína som tiež nebola a dĺžku nôh som mala normálnu. Dokonca som nikdy nič podobné nehrala, ale vybrali ma. Postavu letušky Petrušky scenáristi napísali veľmi jednoducho a ja som si ju postupne sama dotvorila. Inšpiráciu som mala v jednej krásnej a bláznivej slečne, ktorú som rada sledovala, najmä dikciu, akou rozprávala. Raz som to vyskúšala na pľaci a režisérovi sa to páčilo. Rok a pol som takto zvláštne zaťahovala, až ma boleli ústa. Všetko, čo som potom nakrúcala, sa mi zdalo nudné. Avšak dobre, že sa to skončilo, lebo by mi to ostalo.

V Strážcoch duší ste hrali úplne opačnú úlohu, serióznu vedkyňu, ktorá odhaľuje záhady. Máte rada tajomno?

Mám, určite. Ako dieťa som sa stále niečoho bála. Mala som šialené sny, ktoré sa stále opakovali. Aj hororové obdobie mám za sebou. Ocko mal rád horory a ja som chcela byť taká ako on. Potom som sa bála v noci chodiť na záchod. So sestrou sme často vyvolávali duchov. Nakrúcali sme si dialógy z filmu Drakula na audiokazetu a ruchy sme zbierali na cintoríne. Raz som dokonca aj spadla do nejakého hrobu.

Sú ešte tajomstvá, ktoré túžite odhaliť?

Momentálne tajomstvo dlhého spánku. Predtým než sa narodila Julinka, venovala som sa numerológii. Bavilo ma odhaľovať tajomstvo čísel.

Čo ste zistili z dátumu narodenia svojej dcéry?

V dátume narodenia má rovinu myslenia. Podľa toho by sa mala ľahko učiť. V jej dátume sa tiež opakujú rovnaké čísla, čo znamená veľa energie, ktorá sa musí nejako ventilovať. Možno aj preto je pohybovo zdatná, je to veľká tanečnica. Veľa dvojok prináleží dobrej intuícii, výsledná trojka spoločenskej povahe. Keď som žila v Prahe, mala som veľa známych z kruhov homeopatov, kartárok a numerologičiek. Vždy ma to zaujímalo. Aj v Bratislave sa často obraciam na homeopata.

S čím vám pomohol?

Pán Hrušovský je taký čarodejník. Väčšinou mi pomáhal s problémami vo vzťahoch. Dával mi homeopatiká na psychiku, aby som dokázala ísť medzi ľudí, aby som mala dostatok sebavedomia.

Prečo boli vaše vzťahy komplikované?

Zmätok, ktorý som mala v sebe, priťahoval ku mne podobných mužov. Teraz mám partnera, ktorý ma má rád a pred ktorým môžem byť prirodzená. Taká, aká som. Nemám z neho strach a je nám spolu dobre. Navyše je nesmierne zručný.

,,V tridsiatich piatich rokoch by som bola... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Zuzana Norisová ,,V tridsiatich piatich rokoch by som bola zvláštna princezná," myslí si Zuzana Norisová.

Aj pred kamerou ste si vyskúšali komplikované vzťahy. V diele Soukromých pastí s názvom Jiná láska hráte učiteľku Danielu, do ktorej sa zamiluje staršia kolegyňa. Bolo to ťažké nakrúcanie?

Postava lesby patrila k tým náročnejším. Nakrúcanie s výbornou herečkou Zuzanou Stivínovou, ktorá hrala moju partnerku, bolo zaujímavé. Už na kastingu mi dala ruku na prsia so slovami: Aby sme si zvykli… Keď sme už toho mali plné zuby, večer po nakrúcaní kričala: Dajte mi nejakého chlapa, už toho mám dosť! Mne sa o Zuzane v parochni dokonca aj snívalo.

Ťažké chvíle často spomínate v súvislosti s Prahou. Čo bolo horšie – začiatky v Prahe alebo návrat do Bratislavy po trinástich rokoch?

Momentálne prežívam ťažšie chvíle tu v Bratislave. Sťahovala som sa sem v piatom mesiaci tehotenstva. Do jedenapolizbového paneláka. Provensalský nábytok z veľkého bytu na Vinohradoch putoval do skladu, na svoje mačky sa chodím pozerať k Ondríkovmu otcovi, ktorý sa ich ujal. Tieto veci patrili ku mne a teraz ich nemám. Veru som si aj poplakala. Ondrík teraz bude čoraz častejšie na stavbe nášho domu, a ja sa už teraz cítim sama. Všetky kamarátky mám totiž v Prahe. Odišla som v čase, keď mi tam bolo skutočne dobre. Nebola som tu trinásť rokov a s herečkami v mojom veku nie som v kontakte. Možno sa to zmení, keď začnem pracovať v slovenských divadlách. Stále sa tu však cítim ako na návšteve.

Neuvažovali ste ani chvíľu o tom, že by ste ostali v Prahe?

Samozrejme, je to otvorené. A pôvodne sme to tak aj chceli. Ondrík dokonca skúšal predstavenie s režisérom Dodom Gombárom, ale nakoniec sa hralo len trikrát. Domnievali sme sa, že ja si ľahšie nájdem prácu tu ako Ondrík v Prahe. Zatiaľ to tak nevyzerá. Hlavné však je, že chcem byť viac s malou.

Teraz sa púšťate do stavby domu. To nevyzerá na definitívne riešenie?

Vyzerá. No…, veď práve. Občas sa o tom rozprávame, ale Ondrík mi hovorí: Keď budeš nešťastná, dom predáme a pôjdeme do Prahy. Netrvám na tom, aby sme tu bývali. Môžeme sa kedykoľvek presťahovať, ja budem robiť trebárs aj smutného klauna v cirkuse. Lenže to už nebude také jednoduché. Na druhej strane, Svätý Jur nie je Bratislava, ku ktorej nemám vzťah. Je to krásne miesto – polosamota s výhľadom na Karpaty.

Nebudete sa báť?

Dúfam, že nie. Budem tam mať deti, mačky, aj ovce… A budeme mať aj susedov, ktorí stavajú rovno pod nami.

Máte vzťah k prírode a pôde?

Myslím, že áno. Budem sa mať kde realizovať. K domu patrí obrovský pozemok. Keď sme na opačnom konci, musíme na seba kričať. Ondríkovým snom je workshopová dielňa. Vraj tam bude za nami chodiť práca. No to teda neviem kedy. Ale mohli by sme tam robiť napríklad také tanečné workshopy. Najskôr však treba svojpomocne postaviť dom. Toho sa nebojím, lebo ako som už spomínala, Ondrej je veľmi šikovný.

Služby hodinového manžela, tak ako v komédii s rovnakým názvom, ktorá príde do kín v novembri, a v ktorej hráte, teda nemusíte využívať?

Ondrík by mohol pokojne robiť sám hodinového manžela. Neviem, kde sa to naučil, ale všetko zvládne. Vymení batériu, vyvŕta diery, priskrutkuje, čo treba. Ani si nevšimnem, kedy to všetko opraví a zrazu to funguje.

Váš vzťah k prírode súvisí tak trochu so záhorácko-talianskymi koreňmi?

Talianske korene po otcovi pochádzajú z Lago di Garda. Jeho dedo a strýko boli Taliani. Strýko Francek, teda Francesco, opravoval grófovi Pálffymu koč, zamiloval sa do Záhoráčky a už tu ostal. Plánujeme sa raz so sestrou vybrať na jazero Garda a pátrať po predkoch.

So sestrou Soňou sa čoraz viac podobáte. Mýlia si vás?

Je pravda, že sa viac podobáme. Najmä vtedy, keď máme podobnú dĺžku a farbu vlasov. V seriáli Přešlapy som sa musela dať ostrihať a prefarbiť na blond, aby sme nevyzerali ako sestry, ale ako kamarátky.

Okrem tohto seriálu ste spolu hrali vo filme Rebelové aj na Letných shakespearovských slávnostiach. Páči sa vám Sonino herectvo? Kritizujete sa navzájom alebo inšpirujete?

Naposledy sme spolu hrali v seriáli doktorka Emma. Keď som bola mladšia, veľa som sa od nej učila. Predvádzala som jej scénky, recitovala som jej. Páči sa mi na nej zodpovednosť a jej na mne asi moja uletenosť. Soňa sa vždy veľmi svedomito pripravuje.

Dáva vám tiež rady, ako spojiť herectvo s materstvom?

Spočiatku som jej často telefonovala. S plačom a otázkami: Čo mám robiť? Mám veľa mlieka, mám mlieka málo. Je skvelá, lebo ma vždy upokojila a poradila mi. Má už deväťročného syna, vie, ako na to.

Cestovanie vám teraz nechýba? Na ktorú krajinu rada spomínate?

Chýba. Keď dostaviame, niekam vyrazíme. V argentínskom Buenos Aires sme boli na kurze tanga, v Brazílii sme sa učili sambu a afrotance. V Ekvádore, a hlavne na Galapágoch, bolo ako na inej planéte. Južná Amerika je úžasná. Sála z nej až živočíšna energia, všade sú sýte farby a usmievajúci sa ľudia bez veľkých majetkov, ktorí sa tešia zo života. Aj preto chceme žiť v prírode. Pritiahnuť prácu k nám, cestovať, nabíjať sa a spomaľovať tempo života.

Do Bratislavy sa vracala s optimizmom - prácu... Foto: Pravda, Robert Hüttner
Zuzana Norisová Do Bratislavy sa vracala s optimizmom - prácu si vraj iste nájde ľahšie, ako by si hľadal partner Ondrej Kovaľ v Prahe. "Zatiaľ to tak ale nevyzerá," pripúšťa Zuzana Norisová.

Zuzana Norisová

Narodila sa 24. apríla 1979 v Malackách, vyštudovala bratislavské konzervatórium. V devätnástich rokoch odišla do Prahy, kde ju zviditeľnil filmový muzikál Rebelové režiséra Filipa Renča, muzikálove úlohy v Pomáde, v Kleopatre, v Troch mušketieroch a v Angelike. Zahrala si v televíznych seriáloch Strážce duší, Letiště, Přešlapy a Dokonalý svět. Diváci ju mohli vidieť aj vo filme Milenci a vrazi či v jednej z častí Soukromých pastí. Na Slovensku hrala v sérii televíznych filmov Nesmrteľní a v seriáli Panelák. Účinkuje aj v novej rozprávke Traja bratia, v českom seriáli Život a doba soudce A. K. a práve nakrúca český film Hodinový manžel. S partnerom, hercom Ondrejom Kovaľom a jedenapolročnou dcérou Júliou žije v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #herečka #Zuzana Norisová