Zuzka Smatanová o rodine: Tikajú jej už biologické hodiny?

Zuzana Smatanová má inú prácu - okrem písania ďalších pesničiek objavuje aj ďalšie umelecké chodníčky. Venuje sa kresleniu, tento rok by mala mať prvú vlastnú výstavu a okrem toho začala objektívom sledovať fascinujúci a mnohým neviditeľný svet hmyzu.

Váš najnovší album sa volá Dvere. Podľa vašich slov je naj­energickejší. Prečo?

Pesničky na ňom sú energickejšie. Nebolo to u mňa zvykom, pretože som skôr strednoprúdová speváčka, moje skladby sú buď pomalšie, alebo niečo medzi tým. Z tých pesničiek ide oveľa viac energie ako na tých predchádzajúcich albumoch. Chcela som urobiť posun a trochu sa priblížiť tejto dobe, ktorá je zasiahnutá diskom a elektronikou. Snažila som sa do svojej muziky dať trošku niečoho moderného a prispôsobiť sa dobe.

Album ste vraj písali v pre vás najťažšom období...

Zomrel mi otec a ja som následne na to začala album písať. Prežívala som si veľký smútok doma v rodine a snažila som sa s tým nejakým spôsobom zmieriť. Bol to najnekomfortnejší čas na písanie albumu. Mala som pocit, že ho nechcem písať, ale povedala som si, že možno toto je obdobie, ktoré by som mala zhudobniť a dať do textov.

Píšete teda radšej v smutnejšom období, alebo je vám to jedno?

Radšej v smutnejšom. Teda nie v úplne smutnom, ako som to urobila teraz, skôr mám rada jarné alebo jesenné obdobia. Je v nich taká melanchólia a nostalgia. Všetko je pochmúrne. Moja nálada je tiež ovplyvnená počasím. V normálnom živote, keď nepíšem, mávam také stavy, že sa mi nič nechce a bývam zamyslenejšia.

Letný hit, ktorý má byť veselý, tiež vzniká v sychravom počasí?

Aj to sa dá v takom období, len človek nikdy nevie, čo je hit, na to nikto nemá recept. Rozmýšľam, či som vôbec napísala pesničku v šťastnom období. Asi len keď som mala 16 rokov. Vtedy som naozaj nič neriešila.

Ako a kde najradšej tvoríte?

Musím byť sama. Som človek, ktorý nedokáže pracovať s kapelou, že si sadneme do skúšobne a ideme písať. Neviem tak fungovať. Potrebujem sa sama zatvoriť a odmlčím sa na 2 mesiace. Odchádzam domov k mame. V Bratislave som ešte nikdy nenapísala pesničku, musím byť v prostredí, ktoré mi je blízke. Musím tam cítiť pozitívnu energiu. V Bratislave, aj keď som vo svojom byte, je to len stena, ktorá ma delí od iných ľudí. Asi je to o energiách, že cítim, že sa mi to tam nedá napísať. Doma viem, že mám okolo seba prírodu a vzduch.

Vaše texty sú prevažne o tom, čo zažívate vy sama. Nikdy ste nepísali o životných príbehoch iných ľudí?

Ale áno, nie všetko chcem čerpať len zo svojho života. Niekedy príbehy iných ľudí bývajú také pútavé a zaujímavé, že sa jednoducho dajú zapísať do textov. Ale to som robila predtým, teraz už nie. Snažím sa do nich dávať len svoje pocity.

V piesňach odhaľujete svoje súkromie, pred verejnosťou si ho však úzkostlivo chránite. Prečo?

V piesňach viem byť osobná. Keď ich na koncertoch spievam, napríklad pesničku pre otca, je to pre mňa oveľa osobnejšie a mám veľkú hrču v krku. Na spoveď niekomu inému potrebujem dôveru a ak nemám okola seba dôveryhodné okolie, tak sa ľuďom neotváram.

Ste teda introvert. Máte okolo seba ľudí, ktorým sa zverujete, alebo si všetko nechávate len pre seba?

Mám ich veľmi málo. Spočítala by som ich na jednej ruke a možno aj na polovičke ruky. Som človek, ktorý veľmi nedôveruje ľuďom. Možno ma na to pripravil šoubiznis, alebo som sa tak narodila. Svoje tajomstvá si nechávam pre seba. Aj keď som bola malá, rodičia vôbec nevedeli, že si píšem pesničky. Až po čase som im niečo zaspievala a boli prekvapení. Nerada rozprávam o veciach, ktoré si riešim sama v sebe.

Je o vás známe, že pekne kreslíte. Máte na kreslenie pri množstve koncertov ešte čas?

Kresbe sa chcem ešte tento rok venovať. Chystám vlastnú výstavu kresieb, ktoré ale ešte nevznikli. Musím si na to špeciálne vyhradiť čas, aby som to stihla aj popri koncertovaní. Chcem sa vrátiť k niečomu, čo ma kedysi veľmi bavilo a napĺňalo hlavne vďaka otcovi, ktorý bol maliar.

Čo ste naposledy nakreslili?

Keď aj niekde sedím, alebo píšem texty, potrebujem neustále zamestnávať svoje ruky, takže si kreslím stále. Mám zápisník, v ktorom mám texty a popritom vyvážene aj kresby. Najradšej kreslím portréty. Adele Banášovej som venovala jej portrét k 30. narodeninám.

Vaším veľkým koníčkom je aj fotografovanie. Čo najradšej fotíte?

Najradšej fotím ľudí a životné situácie. Veľmi ma baví čiernobiela fotografia. A potom som prepadla makrofoteniu. Kúpila som si špeciálny objektív a často ma ľudia vidia, ako chodím po lúke a na niečo mierim. Je to neuveriteľné čistenie hlavy. Len tak si ľahnem do trávy a ticho si obzerám život hmyzu. Z toho malého chrobáka je v tom objektíve zrazu veľká hlava. Takýto neviditeľný svet ma začal fascinovať.

Považujete sa za šťastného človeka?

Samozrejme, lebo všetko, čo žijem, to, s kým som, kto ma obklopuje – to človeka dotvára. A ja mám pocit, že všetci ľudia, ktorí okolo mňa sú, sú pozitívne naladení. Neviem, či vôbec mám okolo seba negativizmus. Snažím sa ho zo svojho života odstraňovať. Takisto ale niekedy prepadnem pocitu, že sa pýtam, či som šťastná, ale keď si všetky tieto veci zosumarizujem, tak si poviem, nad čím vlastne rozmýšľam.

To ste teda naozaj šťastný človek. Je však niečo, čo vás trápi?

Neviem, či je niečo konkrétne. Možno je to len z môjho súkromného života, ale to by som nechcela otvárať. Ale čo sa týka hudby, trápi ma, že sa prestali hrať slovenské pesničky v rádiách. Ako keby sa zamerali viac na zahraničnú tvorbu a myslím si, že by mali viac podporovať domácich interpretov. To trápi nielen mňa, ale asi všetkých slovenských muzikantov.

Dlhé roky sa pohybujete v našom šoubiznise. Aké sú v ňom vzťahy? Možno si v ňom nájsť kamarátov?

Mám ich pár. Občas si s nimi napíšem, alebo sa stretneme a dáme si kávu. Mám kamaráta Bystríka, ktorý je veľmi fajn chalan, alebo sa kamarátim s Kulym, Peťom Cmorikom alebo Mikom Hladkým. Považujem to za také kamarátstva, že vždy, keď sa stretneme na nejakej akcii, tak viem, že si sadneme a máme si čo povedať. Je to milé. Potom sú to pseudokamarátstva, ale to nemusím a nevyhľadávam.

Je čas letných dovoleniek. Ako je to s tou vašou?

Už ju mám za sebou. Bola som na juhu v španielskej Malage spolu s mamou, sesternicou a jej deťmi. Urobili sme si taký rodinný výlet. Nebola som šesť rokov na dovolenke a povedala som si, že to už konečne poruším a vyjdem si. Trošku sme si oddýchli a načerpali slnko ešte pred letom, aby som mala energiu pred koncertmi a opálila sa. Rozmýšľam ešte, že si možno niekam zájdem aj po lete, lebo množstvo koncertov ma naozaj vyčerpá. Ešte si to ale nejdem sľubovať, uvidím podľa času.

Takže ste si dopriali oddych na pláži...

Nie som človek, ktorý veľmi rád leží na pláži. Radšej sa prejdem a niečo zažijem. Tentoraz som to tak vyvážila, že som aj vylihovala a aj som sa prešla. Boli sme si pozrieť motýle v motýľom dome. Tam som si zobrala svoj makroobjektív a fotila som. Navštívili sme akváriá, kde vám ponad hlavu plávajú žraloky. To sú pre mňa veľmi zaujímavé veci.

Predsa len sa vás opýtam na súkromie. Máte 28 rokov. Mali ste niekedy pocit, že vám tikajú biologické hodiny? Chceli by ste v budúcnosti rodinu?

Zatiaľ nie. Pýta sa ma na to veľa ľudí. Momentálne nad tým neuvažujem. Nemám pocit, že by som to chcela a cítila, že už je môj čas. Vôbec to ešte nemám v hlave. Stále žijem muzikou, koncertujem a cestujem. Povedala som si, že keď na mňa niekde čaká rodinný život a v ňom deti, ak je to za nejakým rohom, tak ja si ten roh raz nájdem a počká ma to tam.