Vzdelanie

1934 gymnázium, Nitra
1934 - 1938 Filozofická fakulta Karlovej univerzity, Praha, štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny
1938 - 1939 Sorbona, Paríž

Životopis

Dominik Tatarka pochádzal z roľníckej rodiny a mal sedem sestier. Do ľudovej školy chodil v rodisku. Meštianku navštevoval v Bytči. Po maturite na gymnáziu v Nitre sa rozhodol pre filozofickú fakultu na Karlovej univerzite v Prahe. Študoval aj vo Francúzsku, v Paríži na univerzite Sorbona. Počas druhej svetovej vojny pôsobil tiež ako profesor Slovenského a Francúzskeho jazyka na gymnáziách v Žiline a v Turčianskom svätom Martine. Po ukončení vysokoškolských štúdií, koncom druhej svetovej vojny, sa zúčastnil SNP.
Dominik Tatarka patrí medzi predstaviteľov modernej slovenskej prózy s prvkami existenionalizmu a surrealizmu a k popredným osobnostiam protitotalitného odporu. Vo svojich prózach sa pokúšal o vystihnutie osobných zážitkov a reminiscencií poetistickým metaforickým jazykom. Nápoveďami a inotajmi vyjadroval napríklad nesúhlas s terorom klérofašistického slovenského štátu a jeho rasizmu.
Jeho tvorba sa delí na 4 fázy. Prvú charakterizuje existenciálna úzkosť voči násiliu 2. svetovej vojny a jej vykúpenie zázrakom utvorenia mladého mužsko- ženského sveta(V úzkosti hľadania, Panna zázračnica). Druhú fázu predstavuje pokus vysporiadať sa s vojnovým násilím (Farská republika, Prvý a druhý úder) a pokus prozaicky nastoliť víziusocálne spravodlivého sveta družnosti (Družné letá, Radostník). Po vytriezvení z kolektivizmu nasleduje tretia fáza dozrenia.V nej dochádza Tatarka k presvedčeniu, že socialistický kolektivizmus je rovnako zhubný ako pach vojnového násilia. Odvtedy až do konca života rozvíja Tatarka presvedčenie, že len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť (Rozhovory bez konca, Prútené kreslá, Démon súhlasu).
Dôležitý bol rok 1968. Tatarka vystupuje proti Varšavskej zmluve, podpisuje Chartu 77 - stretne sa s českými spisovateľmi a inteligentmi. Zato ho prenasleduje ŠtB, je mu odobraný pas, zákaz tvoriť a je vymazaný z učebníc. Štvrtá fáza je po tomto roku. Po odchode Alexandra Dubčeka z vrcholnej straníckej pozície roku 1969 upadol do nemilosti vtedajšej mocnosti, ktorá ho vohnala do postavenia disidenta. Mal zákaz publikovať a verejne vystupovať.
Publikovať mal dovolené len v samizdate a exile (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti, Navrávačky). Základ vo všetkých jeho tvorivých fázach tvoril vzťah muža a ženy vo všetkých podobách.
Dominik Tatarka prešiel zložitým názorovým vývojom a každý zlom v spoločnosti odniesol na vlastnej koži. Jeho ideou bolo stvoriť spoločnosť založenú na vzájomnej úcte a dôstojnosti, na nespochybniteľných právach každého jedinca.

Ocenenia:

1969 titul Zaslúžilý umelec
1986 Cena Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky (udelená Nadáciou Charty 77)
1999 Národná cena Slovenskej republiky (in memoriam)
Rad Tomáša Garriguea Masaryka I. triedy (in memoriam)

Pôsobenie:

1939 - 1941 stredoškolský profesor na gymnáziu, Žilina
1941 - 1944 stredoškolský profesor na gymnáziu, Martin
1944 - 1945 účasť v SNP
1945 - 1948 redaktor a vedúci kultúrnej rubriky Národnej obrody
1949 - 1951 tajomník a ústredný tajomník Zväzu česko-slovenských spisovateľov
1951 - 1952 redaktor Pravdy
1953 - 1963 redaktor a šéfredaktor výtvarnej redakcie Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry v Bratislave
1963 - 1964 dramaturg Čs. štátneho filmu v Bratislave
1963 - 1968 dôsledný stúpenec demokratizačných zmien a odporcom okupácie Československa
1969 šéfredaktor Literárneho života
1970 politicky perzekvovaný, podpísal Chartu 77 a stal sa slovenským predstaviteľom disidentského hnutia a Hnutia za občiansku slobodu

Tvorba

1942 V úzkosti hľadania
1944 Panna Zázračnica
1948 Farská republika
1950 Prvý a druhý úder
1954 Radostník
1954 Družné letá
1956 Démon súhlasu (knižne r. 1963)
1957 Človek na cestách (cestopis)
1959 Rozhovory bez konca
1963 Prútené kreslá
Knihy vydané v zahraničí :
1984 Písačky
1984 Sám proti noci
1986 V nečase
1988 Listy do večnosti
1988 Navrávačky
Filmové scenáre
1950 Priehrada
1966 Panna Zázračnica
preklady románov z francúzštiny:
Vercors, Maupassant, Musset

Ocenenia:

1969 titul zaslúžilý umelec
1986 prvý nositeľ Ceny Jaroslava Seiferta, ktorú zriadila Nadácia Charty 77
1990 Národná cena SR in memoriam