sk  |  en
Utorok | 11.12.2018, 13:18 | meniny: Hilda; zajtra: Otília
  • | Medzinárodný deň hôr

    Medzinárodný deň hôr bol vyhlásený 11. decembra 2003 na Valnom zhromaždení OSN. Rozhodnutie vyplynulo z úspechu Medzinárodného roku hôr v roku 2002. Zvýšil celkové povedomie o význame hôr, inicioval vznik národných komitétov v 78 krajinách a podporil vytvorenie medzinárodného partnerstva pre trvalo udržateľný rozvoj v horských regiónoch známeho ako Partnerstvo hôr. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo FAO koordinovala aktivity Medzinárodného roku hôr a venuje pozornosť tiež Medzinárodnému dňu hôr.

  • | Medzinárodný deň vysielania pre deti

    Medzinárodný deň vysielania pre deti bol založený v roku 1946 organizáciou UNICEF. Deťom je v tento deň poskytnutý priestor za mikrofónom a pred kamerou. Môžu tak vyjadriť svoje názory, upozorniť na problémy, ktorým čelia, posilniť svoje vzťahy s pedagógmi, rodičmi a prezentovať svoje vnímanie sveta

doplňte alebo opravte informácie

Elena Maróthy-Šoltésová ( 84 r.)

jedna z najvýznamnejších spisovateliek slovenského realizmu

Kategória: spisovatelia

* 06.01.1855 Krupina

† 14.02.1939 Martin

Slovensko

0

domovský štát Slovensko

pohlavie žena

znamenie kozorožec

čínske znamenie zajac

jubileum od úmrtia 79 r.

jubileum od narodenia 163 r.

Životopis

Narodila sa ako prvé dieťa Daniela Maróthyho, evanjelického kňaza a uvedomelého štúrovského vlastenca, ktorý publikoval pod pseudonymom Vrahobor Maškovský vlastenecké a ľúbostné verše v Orlovi tatranskom a Domovej pokladnici. Elenkina mama Karolína, rodená Hudecová, zomrela, keď mala Elenka dva a pol roka. Daniel Maróthy sa zakrátko znova oženil. Mladosť prežila Elenka na evanjelickej fare na Ľuboreči v Novohrade. Okrem rodného jazyka ovládala maďarčinu a nemčinu, jazyky nevyhnutné pre život vo vtedajšom Uhorsku. Ako deväťročná navštevovala maďarskú kalvínsku školu v Lučenci, neskôr prestúpila na nemecký ústav vedený Žanetou Friedlovou. V nemčine sa zdokonaľovala vo Veľkej pri Poprade. Do rodiny Maróthyovcov medzitým pribudli dve ďalšie deti – brat Ľudovít Michal a sestra Izabella Božena – Belka.

V roku 1874, v čase likvidácie slovenských gymnázií, sa zúčastnila na matičnom zhromaždení, ktoré bolo posledným pred zatvorením Matice slovenskej v roku 1875. Ako dvadsaťročná sa vydala za martinského obchodníka Ľudovíta Michala Šoltésa a presídlila do Martina, kde žila až do svojej smrti v roku 1939. Po narodení dcéry Elenky a o dva roky neskôr syna Ivana sa začína rodiť kniha spomienok a zápiskov Moje deti, s podtitulom Dva životy od kolísky po hrob, ktorá je hlbokým vyznaním lásky matky k svojim dvom deťom a zároveň vyjadrením veľkej bolesti nad ich smrťou (dcérka Elenka zomrela na tuberkulózu ako osemročná, syn Ivan zomrel v roku 1911). Moje deti, i keď sú zápiskami zo života slovenskej meštianskej rodiny, zaujmú i dnes svojou citovou presvedčivosťou. Prvoradé tu nie sú len vyznania materinskej lásky, ale aj zobrazenie detí v ich vývoji, v budovaní a v rozvoji ich osobnosti. Kniha zožala veľký úspech a bola preložená do viacerých európskych jazykov.

V Martine sa Elena Maróthy-Šoltésová aktívne zapájala do spolkového a kultúrneho života. Stala sa aktívnou a najvýznamnejšou členkou, podpredsedníčkou (1883) a neskôr predsedníčkou (1894) Živeny, ktorá bola po zaniknutí Matice slovenskej jediným celonárodným kultúrnym spolkom. Spolu s Teréziou Vansovou stála pri zrode časopisov Dennica (redigovala Terézia Vanasová), Živena a Letopisy Živeny (redigoval Svetozár Hurban Vajanský). Živena pod vedením Šoltésovej vychádzala raz mesačne s podtitulom „Zábavno-poučný časopis – orgán spolkov Živeny a Lipy“. Prvé číslo Živeny vychádzalo v roku 1910 s neistotou, či sa ujme. Neprešlo veľa času a Živena si získala svojich priaznivcov a zožala značný úspech aj na literárnom poli. Odvtedy plnila úlohu vedúceho, a po roku 1916 aj jediného literárneho časopisu na Slovensku. Veľkú zásluhu na tom mala práve Šoltésová, ktorá dokázala obetovať práci redaktorky svoj voľný čas a venovať sa jej s veľkým nasadením, obľubou a láskou. Na podnet Šoltésovej vznikla v roku 1910, ako súčasť spolku Živena, samostatná účastinárska (akciová) spoločnosť Lipa pre organizáciu obchodu a výrobu výšiviek.

Svoju spisovateľskú tvorbu začala prvotinou Na dedine, ktorá bola uverejnená v Slovenských pohľadoch. V roku 1894 jej vyšiel dvojzväzkový román Proti prúdu. Medzivojnové roky boli pre Elenu Šoltésovú tvorivým a plodným obdobím. Jej práce vychádzali na Slovensku (zobrané spisy od roku 1921), v Čechách, v Chorvátsku, vo Francúzsku, aj inde. V roku 1930 vyšla v Mníchove kniha Elgy Kernovej Führende Frauen Europas. Predstavila v nej dvadsaťpäť Európaniek, ktoré sa zasadzovali za všímavosť voči ženskej práci. Zaradila medzi ne aj Elenu Maróthy-Šoltésovú.

Aj po smrti manžela v roku 1915 neprestala byť aktívna a snažila sa napĺňať svoje ciele – presadzovanie vzdelania, práce a uplatnenia slovenskej ženy v s spoločnosti. 18. septembra 1919 bola v Martine otvorená prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a popri nej aj päťmesačná škola gazdinská. Po celom Slovensku začali vznikať pobočky Živeny a z ich iniciatívy školy a vzdelávacie kurzy pre dievčatá a ženy.

Rovnako vo svojich článkoch bojovala za zošľachtenie vzťahu medzi ľuďmi, proti zastaralým názorom o menejcennosti ženy, proti jej podceňovaniu. Vo vzdelaní videla mravnú zbraň a oporu.

Okrúhle 70. narodeniny v roku 1925 s ňou slávili Živeniarky z celého Slovenska, osobným listom ju do sídla v Topoľčiankach pozval prezident T. G. Masaryk s dcérou Alicou.

Jej celoživotné dielo chcela oceniť Slovenská univerzita v Bratislave udelením doktorátu h. C. Elena Šoltésová však ponuku odmietla so slovami: "Doktorát patrí iba študovaným ľuďom, ktorí dlhé roky sa trudili, aby svojou vedou prispeli národu a svetu, a nie spisovateľke, ktorá vcelku len málo napísala."
Vysoký vek a choroba oka jej nedovoľovali opúšťať dom v Martine. Po roku 1935 bývala u krstnej dcéry Oľgy Delingovej, neskôr jej svoj dom ponúkla Želmíra Jesenská, neter jej sesternice, v posledných mesiacoch sa o staručkú pani starala aj Anna Kostková-Kukorelliová. Tá spomína na 11. február 1939, posledný pozemský deň Eleny Šoltésovej: "Prvý raz v živote vidím unikať dušu, ktorá mi je tak blízka, drahá. Slabo mi zašepká: "Oblok otvor, príde mi návšteva - Vansová príde." Vyhoviem..."

Elenu Maróthy-Šoltésovú pochovali na Martinskom cintoríne s veľkou slávou 14. februára 1939.

Tvorba

Moje deti
V čiernickej škole
Prvé previnenie
Za letného večera
Na dedine
Prípravy na svadbu
Ja radšej volím bohatý vnútorný život a chudobný zovnútorný ako naopak.
zdroj: Šoltésová – Moje deti; Český a slovenský svet; zlatyfond.sme.sk; spracovala Monika Remiášová

  Mapa

kontaktujte nás

tip na osobnost