sk  |  en
Štvrtok | 19.07.2018, 21:55 | meniny: Dušana; zajtra: Iľja, Eliáš

doplňte alebo opravte informácie

MUDr., PhDr. Ján Jessenius ( 54 r.)

lekár-chirurg, anatóm, vzdelanec, filozof, významný predstaviteľ humanistickej vzdelanosti, dejateľ československého protihabsburského odboja, českej a slovenskej kultúry

Kategória: medicína, politici minulosti

* 27.12.1566 Wroclaw, Poľsko

† 21.06.1621 Praha

Slovensko

0

domovský štát Slovensko

pohlavie muž

znamenie kozorožec

čínske znamenie tiger

jubileum od úmrtia 397 r.

jubileum od narodenia 451 r.

Vzdelanie

základná a stredná škola, Wróclaw
1583 – 85 artistická fakulta univerzity vo Wittenbergu a Lipsku (filozofiu a medicínu)
1587 po obhájení dizertačnej práce o nesmrteľnosti duše dosiahol hodnosť bakalár
1588 – 91 pokračoval v štúdiu medicíny na univerzite v Padove
1591 obhájil svoju lekársku tézu o tzv. trojdňovej zimnici ako dôsledku ochorenia žlče a filozofickú prácu o nároku ľudu na odboj proti tyranom a získal tituly PhDr. a MUDr.

Životopis

Syn slovenského zemana. Otec Baltazár Jesenský pochádzal z Horného Jasena. Ako schopného diplomata ho v polovici 16. storočia poverilo hornouhorské zemianstvo úlohou získať finančnú pomoc pre boj s Turkmi v bohatom meste Sliezska Vratislavi (dnes Wroclaw v Poľsku). Tu sa napokon oženil s Martou Schillerovou, dcérou wroclawského mešťana. Narodil sa im syn Ján, ktorý bol vychovaný v meštianskom prostredí.

Už v rodisku si osvojil princípy nemeckého protestantského humanizmu, humanistickú a renesančnú kultúru počas štúdia v Padove. Celý život prejavoval záujem o kultúrne dianie, najmä v Prahe udržiaval styky s poprednými humanistickými vzdelancami (astronóm Tycho de Brahe, cisársky matematik J. Keppler, matematik, botanik, alchymista, astronóm, geograf a lekár T. Hájek z Hájku, J. Typotius, M. Bacháček, lekár, botanik a filológ A. Zalužanský zo Zalužian a i.). Zásady humanistickej kultúry vštepoval svojim univerzitným poslucháčom, šíril ich v spoločenskom prostredí, v ktorom pôsobil, vlastnými prácami a vydávaním diel iných autorov. V kultivovanom a pútavom štýle písal filozofické, politické a spoločenské, ale i lekárske diela.

Po skončení mestskej školy v rodisku vyštudoval vo Wittenbergu a Lipsku filozofiu a medicínu. Keďže mal vyššie ambície, pokračoval v štúdiu na univerzite v Padove, kde sa spriatelil so študentmi z Čiech a Horného Uhorska, teda Slovenska. V Padove si po prvýkrát uviedol svoje priezvisko ozdobené prídomkom – z Veľkého Jasena. Ako protestant nemohol získať doktorát na padovskej katolíckej univerzite, diplom mu potom udelila pražská Karlova univerzita.

Po skončení štúdia sa oženil s meštiankou Máriou Felsovou. Na pozvanie dánskeho astronóma Tycha de Brahe navštívil v júni 1600 Prahu a vykonal tam verejnú pitvu, prvú v strednej Európe. Opísal ju v osobitnom diele – Pražská pitva. Praha ho natoľko upútala, že v roku 1602 sa stal jej obyvateľom. Bol však ženatý, čo vylučovalo možnosť jeho profesionálneho uplatnenia na Karlovej univerzite. Zostal pracovať ako praktický lekár a vykonal ešte niekoľko pitiev. Stýkal sa aj s dvorom cisára Rudolfa II.

Po manželkinej smrti v roku 1612 štyri roky cestoval po Európe. Do Prahy sa vrátil na jar 1616, kedy prebiehal zápas českej šľachty s cisárom Ferdinandom II. za navrátenie slobody českému národu. Postavil sa na stranu pravdy a spravodlivosti a odovzdal boju Čechov za vymanenie sa spod nadvlády Habsburgovcov všetok svoj um a silu, nakoniec aj vlastný život.
    
V roku 1618 navštívil Bratislavu, aby zabránil zvoleniu Ferdinanda II. za uhorského kráľa. Jeho zámer nevyšiel, navyše bol za tento úmysel niekoľko mesiacov väznený. Podarilo sa mu však v tom období nadviazať priateľstvo s turčianskym županom Révaiom, čo tiež motivovalo jeho pretrvávajúci vzťah k Turcu.

Po návrate do Prahy pomáhal pripravovať odboj Čechov, ktorý v roku 1620 skončil na Bielej hore porážkou a jeho organizátorov žalárovali. Medzi 27 obeťami habsburského násilia bol aj Jessenius. Po mučení im 21. júna 1621 na Staromestskom námestí v Prahe kat zrazil mečom hlavy.

Zostala po ňom malá adoptívna dcéra Julinka a hlboká stopa v histórii, ozdobená aj jeho bohatou vedeckou činnosťou filozofa (napr. Zoroaster) a lekára (napr. Pražská pitva, Rady proti moru). Z politických diel je najvýznamnejší Ohlas k českým stavom.
 
Odbornou lekárskou spisbou sa zaoberal najmä počas pôsobenia vo Wittenbergu. Anatomickými prácami sa zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto disciplíny vo svojej dobe. Jeho opis pitvy mal veľký ohlas v lekárskej i laickej verejnosti. Podal v ňom zloženie ľudského tela, uloženie jednotlivých orgánov a ich funkciu. V podstate išlo o výber z Vessaliovho diela, ktorý obohatil o najnovšie poznatky talianskych anatómov. Obsahoval však aj niektoré nové poznatky, ktorými prekonal svojich predchodcov (napr. nové objavy pri opise a hodnotení činnosti sluchových a rečových orgánov; jeho poučky o spôsobe videnia použil v novej teórii videnia J. Keppler). Znaky pôvodnosti mala jeho rozprava o kostiach - podrobne opísal sústavu, počet a skladbu kostí. V návode k chirurgickej praxi zdôvodnil význam chirurgie (staršie lekárske autority nepokladali za lekársku disciplínu, ale za remeslo) pre medicínu, rozobral jednotlivé chirurgické úkony, opísal nástroje a spôsob ich používania, výrobu protéz. Za základ mu slúžili najmä práce francúzskeho chirurga A. Parrého. Vložil do neho aj svoje kritické pripomienky a chirurgické skúsenosti. Záujem odborníkov vyvolala jeho rozprava o krvi – Diagnostika chorôb podľa farby, hustoty a zrážavosti krvi (podobná práca o moči zostala v rukopise). V nevydanom osobitnom liste P. Magnovi, lekárovi panovníka Mateja, vyložil názory na vlastnosti liečivých, najmä karlovarských prameňov. Osobitnú skupinu prác tvoria dizertácie absolventov medicíny vo Wittenbergu, napísané pod jeho vedením. Spravidla v nich vyjadrovali jeho názory, prevažne v prácach z internej medicíny.

Vo filozofických dielach vychádzal najprv z aristotelových princípov, neskôr z novoplatónskeho učenia. Bol aktívnym propagátorom humanistických ideí. O ich rozšírenie sa zaslúžil reedíciou mnohých diel. V jeho filozofickom myslení sa spájala renesančná filozofia so svetonázorom lutherovskej reformácie, čiastočne ho však ovplyvňovali i jeho praktické lekársko-prírodovedné poznatky a skúsenosti. Pri výklade nesmrteľnosti duše vychádzal z Aristotela a Biblie. Dušu pokladal za podstatnú, osebe existujúcu nemennú formu, ktorá nepotrebuje na poznávanie príčin a účinkov nijaký fyzický orgán. Zaoberal sa vzťahom fyziky (vo vtedajšom chápaní prírodných vied vôbec) a filozofie (metafyziky) a došiel k záveru, že napriek zásadným rozdielom sa majú v záujme dokonalého poznania dopĺňať. Podľa neho počiatkom všetkého bytia je jedna nestvorená všeobsahujúca podstata, ktorá vyžarovaním vytvára zo seba stvorené bytia. Akt stvorenia vysvetľuje kresťansko-novoplatónsky - prvé stvorené súcno je priestor, nekonečný vo všetkých smeroch a nehybný, vyplnený prasvetlom a vnímaným svetlom. V Patrizziho a jeho vlastných názoroch sa odrážal vplyv Kopernika a G. Bruna. Aristotelovskú scholastickú filozofiu, udomácnenú na nemeckých protestantských univerzitách, rozvíjal v diele o sympatii a antipatii v prírode. Vyslovil v ňom však aj pokrokové zásady vedeckého bádania - pri skúmaní sa nemožno odvolávať na zásah boží, treba hľadať vnútorné príčiny javov. Vydaním Savonarolovho diela chcel nemeckú verejnosť oboznámiť s jeho filozofiou a reformnými snahami. S podobným poslaním vydal humanistu K. Sigonia, bádateľa v dejinách starého Ríma a Atén.

Osobitnú skupinu jeho literárnej tvorby predstavujú spisy napísané v súvislosti s jeho politickou a verejnou činnosťou. Obsahujú o. i. doklady o tom, že si uvedomoval svoj pôvod, keď najväčší obdiv a lásku venoval Čechám - v Pražskej pitve označil Prahu za najbohatšie a najvznešenejšie mesto v Európe. Politicky sa formoval v protestantskom prostredí, názory na vládu najkoncentrovanejšie vyjadril v spise Pro vindiciis, contra tyranos. Vyslovil názor, že poddaní a vladári majú byť navzájom viazaní povinnosťami a právami, odmietol Mac-chiavelliho učenie o moci vladára, priznal ľudu právo na odpor voči tyranskej vláde. V oslavnom spise na kráľa Mateja podal prehľad uhorských kráľov od najstarších čias. O uhorské dejiny sa zaujímal aj ako dvorný historiograf. Roku 1612 v liste turčianskemu županovi a strážcovi uhorskej koruny Petrovi Révaiovi písal o význame koruny ako odznaku kráľovskej moci, ale odporúčal mu do priazne aj svojich príbuzných v Turci. Ako delegát českých stavov na uhorskom sneme v Bratislave opísal poslanie a zážitky v osobitnom spise (Legationes...). Ako funkcionár pražskej univerzity obrátil sa osobitným spisom na české stavy so žiadosťou o podporu univerzity a pozdvihnutie jej úrovne, akú mala v minulosti.

Písal aj príležitostné verše vydané samostatne alebo v spisoch iných autorov; ojedinelý prípad je spracovanie príbehu De rustico Boemo. Podobne vyšli jeho príležitostné reih nad hrobom zomretých priateľov (napr. Tycha de Brahe), prejavov prednesených z postu akademického funkcionára ap.

Jeho literárne dielo v českých krajinách po poprave systematicky ničili, takže sa zachovalo najmä v nemeckých univerzitných knižniciach, čiastočne na území Slovenska.

Na jeho počesť bola pomenovaná lekárska fakulta - Jesseniova lekárska fakulta UK v Martine.

Pôsobenie
1591 – 1593 praktický lekár, Wróclaw
1593 - 1595 dvorný lekár saského kurfirsta Fridricha Vilhelma, Dráždany
1595 - 1602 vedúci katedry anatómie, chirurgie a lekárskej botaniky na univerzite, Wttenberg
1597 rektor univerzity, Praha
1600 dekan lekárskej fakulty, Praha
1600 uskutočnil prvú verejnú pitvu v Európe, Praha
1602 - 1608 praktický lekár, Praha
1608 – 1613 dvorný lekár a historiograf uhorského kráľa Mateja, Viedeň
1613 pôsobil v Dráždanoch
1614 v Baseli a Tiibingene
1615 - 1616 v Prahe
1617 v Siene
1617 - 1620 rektor Karlovej univerzity, kde prednášal históriu
1620 člen českého posolstva nad uhorský snem v Banskej Bystrici
1621 popravený za pomoc na prípravách odboja Čechov

Tvorba

Filozofické diela
1587 De animae humanae immortalitate
1591 De divina humanaque philosophia, progymnasma peripatheticum
Zoroaster
O duši a lidském těle

Lekárske diela
1601 Anatomiae Pragae (český preklad 1934 Pražská pitva)
1601 Chirurgická výučba
1605 De ossibus tractatus (Traktát o kostiach; rozprava o kostiach)
Institutiones chirurgicae (Návod k chirurgickej praxi
1606 De cavenda peste (rozprava o ochrane pred morovou nákazou)
1608 De sanguine (rozprava o krvi)
1614 Adversus pestem consilium (rady pred morom)

Politické diela
Ohlas k českým stavom
Pro vindiciis, contra tyranos
Legationes...

Príležitostné verše
De rustico Boemo
Tycha de Brahe

Pamätná izba Jána Jessenia
je umiestnená v budove Obecného úradu Turčianske Jaseno. V expozícii sú vystavené dokumenty týkajúce sa dejín obce, pamiatky zo života jasenských zemanov a kópie materiálov o osude Jána Jessenia (1566 - 1621. Ján Jessenius je tu zobrazený v svetle svojho pohnutého osudu renesančného učenca, významného lekára a filozofa.

Bibliografia
Bokesová-Uherová, M.: Ján Jessenius 1566 – 1621, Bratislava 1966.
zdroj: Encyklopédia Slovenska, II. zväzok, Veda, vydavateľstvo SAV, 1978; www.antiskola.sk; spracovala Viola Tóthová

  Mapa

kontaktujte nás

tip na osobnost