sk  |  en
Utorok | 11.12.2018, 12:05 | meniny: Hilda; zajtra: Otília
  • | Medzinárodný deň hôr

    Medzinárodný deň hôr bol vyhlásený 11. decembra 2003 na Valnom zhromaždení OSN. Rozhodnutie vyplynulo z úspechu Medzinárodného roku hôr v roku 2002. Zvýšil celkové povedomie o význame hôr, inicioval vznik národných komitétov v 78 krajinách a podporil vytvorenie medzinárodného partnerstva pre trvalo udržateľný rozvoj v horských regiónoch známeho ako Partnerstvo hôr. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo FAO koordinovala aktivity Medzinárodného roku hôr a venuje pozornosť tiež Medzinárodnému dňu hôr.

  • | Medzinárodný deň vysielania pre deti

    Medzinárodný deň vysielania pre deti bol založený v roku 1946 organizáciou UNICEF. Deťom je v tento deň poskytnutý priestor za mikrofónom a pred kamerou. Môžu tak vyjadriť svoje názory, upozorniť na problémy, ktorým čelia, posilniť svoje vzťahy s pedagógmi, rodičmi a prezentovať svoje vnímanie sveta

doplňte alebo opravte informácie

Janko Silan ( 69 r.)

básnik, prekladateľ, katolícky kňaz

Kategória: cirkev, spisovatelia

* 24.11.1914 Nové Sady-Sila (okr. Nitra)

† 16.05.1984 Važec

Slovensko

0

domovský štát Slovensko

pohlavie muž

znamenie strelec

čínske znamenie tiger

jubileum od úmrtia 34 r.

jubileum od narodenia 104 r.

Vzdelanie

ľudová škola, Sila
1928 – 1934 gymnázium, Nitra
1936 – 1941 Vysoká škola bohoslovecká, Spišská Kapitula

Životopis

Janko Silan je slovenský básnik, prekladateľ, prozaik, príslušník katolíckej moderny a katolícky kňaz. Narodil sa v Nových Sadoch v roku 1914 v chudobnej rodine rodičom Ľudovítovi a Helene Ďurkovým. Vlastným menom sa volal Ján Ďurka.
Základnú školu vychodil vo svojom rodisku, neskôr študoval na reálnom gymnáziu v Nitre a dva roky aj na gymnáziu v Trnave. Prijatý bol na Vysokú školu bohosloveckú v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu.
Janko Silan patrí k predstaviteľom poézie slovenskej katolíckej moderny. Základom jeho tvorby je kresťanská duchovná lyrika. Vo svojich básňach ospevuje slovenský ľud a krásu slovenského kraja. Stredobodom pozornosti celej jeho tvorby je ľudská duša.
Básnický talent sa u neho rozvinul už počas gymnaziálnych i seminárnych štúdií. Publikovať svoje básne začal v rôznych študentských časopisoch (Elán, Pero). Jeho prvotina bola uverejnená v časopise Rozvoj v roku 1932. Neskôr prispieval do časopisov Kultúra, Slovenské pohľady a Verbumu, kde pôsobil aj ako redaktor.
Debutoval v roku 1936 dielom Kuvici a do roku 1948 vydal osem ďalších zbierok - Rebrík do neba, Slávme to spoločne, Kým nebudeme doma, Piesne z Javoriny, Piesne zo Ždiaru a Úbohá duša na zemi. V nich prejavil schopnosť písať autentickú modernú duchovnú poéziu. Vyznáva sa v nich k láske k Bohu, k životu, svetu, prírode, vlasti, ba i k spoločnosti, ktorá mu prostredníctvom orgánov štátnej správy sťažovala i tak ťažký život slabozrakého, ale hrdého a nebojácneho katolíckeho kňaza – básnika. V roku 1938 zredigoval a vydal Requiem za Andreja Hlinku.
Prvé básnikove zbierky mali skôr kontemplatívny či meditatívny ráz. Boli výsledkom jeho pozorovania prírody, sveta, človeka, ale aj zákonov života a tieto pozorovania následne Janko Silan premenil do modlitieb a kontemplácií. Ako básnik vedel rozlišovať a zaujať prorocký postoj voči tomu, čo sa dialo v spoločnosti. Prorocký rys sa začal objavovať v jeho diele až v povojnových zbierkach Piesne zo Ždiaru a Úbohá duša na zemi, v ktorých ešte stihol vyjadriť svoje názory na spoločenské procesy po vojne.
Po vysviacke za kňaza, v júni 1941, vystriedal niekoľko kaplánskych miest (Ždiar, Liptovský Hrádok) a od roku 1949 pôsobil na fare vo Važci. Pre svoj jednoznačný postoj k vládnucej ideológii bol po roku 1948 marginalizovaný, prenasledovaný a kontrolovaný Štátnou bezpečnosťou. Janko Silan sa nikdy sa nezmieril s tým, že sa upierajú práva cirkvi, biskupom, kňazom, kresťanom. Vo svojom postoji k vládnucej ideológii bol neoblomný a nekompromisný. Veľmi ťažko niesol, keď nemohol slobodne tvoriť. Ďalšie básne mu vyšli až počas obdobia krátkeho politického uvoľnenia v rokoch 1968 – 1969. Vystupoval v nich ako ostražitý kritik spoločenských pomerov, ktoré nevedú k Bohu. Pokojný tón kontemplatívnych básní vystriedal zápal a horlivosť. V tejto úlohe volil vhodný jazyk, ktorý obsahoval ostré apokalyptické biblizmy či štipľavé, expresívne alebo výsmešné výrazy:

„... sme z vôle ľudu, ktorý všemocný je
dnes v bezmocnosti svojej, v ktorej žije
len sebe. Služobníci vymreli...
Bo páni, spravujúc sa iba pudmi,
už rozum stratili a bočia od kostola...
Veď podľa Pavla brucho bohom ich,
ich brucho vlastné navek vekov vraždí,
a to je najstrašnejšie, že už všade
namiesto hlavy vládne pohlavie,
prorokov nieto, čo by tejto vláde
sa vzopreli, keď núti k oslave
otroctva hmoty, ktorá jedovate
si podmanila mysle mľandravé”

(z básene Druhá elégia)

V kritických spoločenských básňach Janko Silan predstavuje Boha ako toho, ktorý sa smeje besniacim národom. Humor používa ako prostriedok na odhalenie idolov a zrúcanie modiel. Prichádza k slovu tam, kde človek zápasí o svoju slobodu a zároveň má vnútornú slobodu. Básnik sa vysmieva, ironizuje a paroduje zbytočné úsilie bojovať proti Bohu. Na paródiu využil i tzv. proletársku poetiku:

„Veselo prechádzam i troskami
prístavov, dedín, miest
a obsypávam si ich bozkami.
Buď zrúcaninám česť!”

(z básne Veselo prechádzam i troskami)

Vo svojich básňach sa venoval odhaľovaniu lží, ktoré podsúvala socialistická spoločnosť, vyžaruje z nich silná angažovanosť autora, cítiť z nich skôr bolesť a zodpovednosť ako revoltu. Jeho slovo nemalo slúžiť hnevu a nenávisti, bolo mu cudzie moralizovanie, nevidel svet, spoločnosť a jednotlivca len čierno-bielo. Jeho spoločenská poézia bola skôr prejavom solidarity so svojím národom. Autor bol prednášateľom modlitieb za súčasný svet, viedol k jednote a vzájomnej láske:

„A buďme svätí.
I komunista
je môj brat
a dozaista
i demokrat,
lebo ja som tu kňaz,
lebo ja verím v lásku ku všetkým...”

(z básne Ja plačem pre všetkých)

Ďalším znakom v tvorbe Janka Silana bola prorocká črta, ktorá sa prejavovala citlivosťou na čas, cestu a hodnotu nášho národa a na zásahy Boha v priebehu dejín. Vďaka reflexii minulosti bol básnik schopný vnímať dôležité znamenia súčasnosti a odkrývať ich zmysel, čím vnášal svetlo aj d