sk  |  en
Utorok | 11.12.2018, 11:54 | meniny: Hilda; zajtra: Otília
  • | Medzinárodný deň hôr

    Medzinárodný deň hôr bol vyhlásený 11. decembra 2003 na Valnom zhromaždení OSN. Rozhodnutie vyplynulo z úspechu Medzinárodného roku hôr v roku 2002. Zvýšil celkové povedomie o význame hôr, inicioval vznik národných komitétov v 78 krajinách a podporil vytvorenie medzinárodného partnerstva pre trvalo udržateľný rozvoj v horských regiónoch známeho ako Partnerstvo hôr. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo FAO koordinovala aktivity Medzinárodného roku hôr a venuje pozornosť tiež Medzinárodnému dňu hôr.

  • | Medzinárodný deň vysielania pre deti

    Medzinárodný deň vysielania pre deti bol založený v roku 1946 organizáciou UNICEF. Deťom je v tento deň poskytnutý priestor za mikrofónom a pred kamerou. Môžu tak vyjadriť svoje názory, upozorniť na problémy, ktorým čelia, posilniť svoje vzťahy s pedagógmi, rodičmi a prezentovať svoje vnímanie sveta

doplňte alebo opravte informácie

Július Juraj Thurzo ( 67 r.)

prvý slovenský námorný kapitán, autor cestopisných čŕt

Kategória:

* 21.02.1882 Slovensko, Detva

† 16.02.1950 Radvaň (Banská Bystrica)

Slovensko

0

domovský štát Slovensko

pohlavie muž

znamenie ryby

čínske znamenie kôň

jubileum od úmrtia 68 r.

jubileum od narodenia 136 r.

Vzdelanie

1893 - 97 Nižšie evanjelické gymnázium, Banská Bystrica
1897 – 1900 Uhorská námorná akadémia, Fiume (dnes Rijeka)
1903 dôstojnícka skúška (diplom od uhorskej kráľovskej vrchnosti)
1906 diplom kapitána pre ďaleké plavby

Životopis

Pochádzal z rodiny župného cestmajstra Jána Daniela Thurzu. Matka: Katarína, rod. Gondová. Mal dve sestry. Ako 11-ročnému mu zomrel otec. Viedol lode po svetových moriach a oceánoch. Po návrate domov okrem iného ako plavebný riaditeľ organizoval Dunajplavbu, po druhej svetovej vojne obnovoval bratislavský prístav a zapájal sa do obnovy dopravy na Dunaji. Z jeho iniciatívy bola založená škola pre výchovu plavcov na riečnych lodiach. Zaslúžil sa o celkový rozvoj riečnej dopravy u nás.

Počas gymnaziálneho štúdia sa mu dostal do rúk prospekt Uhorskej námornej akadémie vo Fiume (Rijeka), z ktorého sa dozvedel o možnosti bezplatného štúdia. Absolvovanie akadémie poskytovalo šancu stať sa kapitánom lodí. Po neúnavnom samoštúdiu prístavov, ostrovov, prieplavov a všetkého, čo s vodou súvisí, si za pomoci profesora Jána Kmeťa podal žiadosť. Pomerne rýchlo si osvojil taliansky jazyk, čo bolo dobré, keďže hlavné predmety sa prednášali v tomto jazyku. Vzápätí sa začal učiť po anglicky a chorvátsky. Aj keď polročné vysvedčenie nemal také dobré ako doma, patril medzi najlepších žiakov. Akadémiu ukončil s výborným prospechom.

Vedomosti začal využívať ako praktikant. Osvojil si umenie plachtenia. Jeho snom bolo stať sa námorným dôstojníkom a neskôr námorným kapitánom pre ďalekú plavbu. Prešiel množstvo svetových prístavov. Práca sa mu páčila, ale napriek tomu cítil veľkú clivotu za domovom. Povzbudením pre neho bola ponuka riaditeľa námornej akadémie na miesto prvého dôstojníka na súkromnej jachte grófa Szapáryho. Neváhal a vlakom odcestoval do Londýna. Grófovi za zapáčil a bol prijatý do služby. Úspech znamenal ďalší pobyt na šírom mori a ambície zložiť kapitánsku skúšku.

Aby sa mohol stať kapitánom, musel praxovať na rôznych parníkoch a lodiach po šírych moriach. Zažil veľa utrpenia, hladu a ťažkej roboty. Mal zmysel pre humor, vedel si poradiť v každej situácii. Prežil aj stroskotanie na plachetnici Belvidere.

Úspech si vyžiadal svoju daň – zdravotné problémy v podobe bolestí žalúdka. Keďže mal talent na jazyky – vedel 10 rečí - po maďarsky, taliansky, nemecky, francúzsky, anglicky, srbochorvátsky, naučil sa po rusky, neskôr španielsky, rumunsky a turecky, usiloval sa získať pomerne dobre platenú prácu v štátnej službe v Rusku. Bolo to aj z dôvodu, že Uhorská plavebná spoločnosť platila svojim zamestnancom menej ako iné spoločnosti. Hnala ho túžba oženiť sa s jeho milovanou Kornéliou a mať rodinu, keďže deti mal veľmi rád.

Do manželstva vstúpil 25. novembra 1906. Svoju ženu musel však skoro opustiť, a aj neskôr boli časté ich odlúčenia. Z lásky sa im postupne narodili dcéra Kornélia, syn Július, ktorý však ako osemnásťmesačný na následky choroby zomrel, a o pár rokov neskôr dcéra Gabriela.

Kým nevypukla prvá svetová vojna, pôsobil v obchodnom námorníctve, počas vojny slúžil vo vojnovom námorníctve. V povojnových rokoch sa napriek tomu, že more bolo jeho veľkou láskou, rozhodol, že chce už byť so svojou rodinou. Dlho hľadal primerané zamestnanie. Práca na Župnom úrade v Banskej Bystrici ho neuspokojovala, a tak koncom októbra 1919 prijal miesto plavebného poradcu na československom veľvyslanectve v Belehrade. Sem sa však už presťahoval aj so svojou rodinou.

Túžba po rodnom Slovensku po čase zvíťazila. Prijal miesto na Poriečnom plavebnom úrade pre oblasť Dunaja v Bratislave. Pomerne často sa zúčastňoval na medzištátnych konferenciách o lodnej doprave na Dunaji.

V roku 1946 navštívil Belgicko, Francúzsko a Nórsko, aby zabezpečil dodávky potrebných zariadení pre riečnu dopravu. Po návrate do Bratislavy si viac ako kedykoľvek predtým uvedomil, že jeho miesto je už len doma. Vyčerpaný prácou a chorobou sa liečil v kúpeľoch na Sliači.

V povojnových rokoch pracoval na Povereníctve techniky v Bratislave. Po čase sa mu vrátili bolesti žlčníka a síl mu ubudlo. Preto v roku 1949 odišiel na zaslúžený odpočinok a presťahoval sa spolu s manželkou do novopostaveného domu v Radvani. Tento dom bol zbúraný v rámci prestavby bývalej obce Radvaň na sídlisko Banskej Bystrice.

Z ciest po svetových moriach a oceánoch napísal 4 cestopisné črty. Vyšli v knihe Po svetových moriach (Obzor, Bratislava, 1973). Neopisoval v nich len svoje vlastné zážitky, ale približoval aj históriu navštívených krajín, opisoval objavené plavby moreplavcov, ich obete pri hľadaní nových ciest a pod. Cestopisné črty vyšli po jeho smrti pod spoločným názvom Po svetových moriach. Kniha vyšla aj v maďarskom preklade (Az óceánok vándora, Madách, Bratislava, 1980). Pôvodne ju napísal pod názvom Ľudia nemej služby. Ponúkol ju Matici slovenskej v Martine na vydanie, ale tam ju chceli vydať iba postupne v zošitovej forme, s čím nesúhlasil. Preto ponúkol rukopis spolu s vlastnými kresbami a so slovenským názvoslovím lodí a ich častí bratislavskému vydavateľstvu Obroda. Vo vydavateľstve sa však pôvodný rukopis aj s kresbami stratil. Kniha vyšla po vyše dvadsiatich rokoch, žiaľ už iba z kópie rukopisu. (Kresby ku knihe sa nenašli, hoci podľa jedného zachovaného náčrtku možno usudzovať, že mal výtvarný talent. Mal aj zmysel pre hudbu, hrával na husliach a na gitare.)

Zomrel v Radvani, kde bol aj pochovaný. Neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené na Národný cintorín do Martina.

Pôsobenie
1898 - 1900 praktikant na parníku Mátyás Király (navštívil prístavy Talianska, Španielska, Francúzska a južného Anglicka)
1900 - 01 praktikant na parníku Szent István (plavba až do Brazílie)
jar 1901 prístavný robotník (po stroskotaní lode), Rio de Janeiro; neskôr nórskou bárkou Corrina odišiel do Anglicka a odtiaľ sa preplavil až do Hamburgu - tritisíctonovou loďou Persimon do Valparaísa – a plachetnicou Persimon naspäť do Hamburgu
1902 plavba na parníku C.A. Bade a Tinos (Antverpy, Malta, Alexandria, Bejrút a Jaffa
1903 menovaný za poručíka námornej obchodnej plavby; dôstojník na lodi Kassa, ktorá udržiavala spojenie medzi prístavmi v Stredozemnom mori; neskôr prvý dôstojník na súkromnej jachte grófa Szapáryho
1904 plavba po Stredozemnom mori na jachte Gitana; potom osem mesiacov brázdil Karibské more plachetnicou Ausilio
1906 zaoberá sa úmyslom odísť do Ruska, snaží sa učiť sa po rusky
1906 plavba na lodi Kossuth
1906 – 14 ako kapitán diaľkovej obchodnej plavby sa plavil na lodiach rôznych spoločností po Atlantickom, Indickom a Tichom oceáne, Stredozemnom, Čiernom a Karibskom mori
1907 prvý dôstojník na lodi Kelet, ktorá udržiavala spojenie medzi prístavmi Stredozemného a Čierneho mora
1909 veliteľ na parníku Gróf Tisza István
1911 veliteľ lode Hieronymi
1911 - 12 plavba loďou Attila do Austrálie
1912 prevzal velenie na novom parníku Auguszta Föherczegnö (plavba až do Argentíny)
1913 odchádza loďou do Taganrogu v Rusku,
do vypuknutia prvej svetovej vojny sa plavil na obchodných lodiach
1914 slúžil v rakúsko-uhorskom vojnovom námorníctve v Pule; od októbra 1915 na Čiernom mori a na dolnom Dunaji ako veliteľ skupiny mínoloviek; zhodou okolností zažil Októbrovú revolúciu v Rusku, bol v ohrození života, pomáhal ruským emigrantom dostať sa z hrôz revolučných udalostí do zahraničia. (Aj neskôr dlhý čas udržiaval styky s emigrantmi z Ruska.)
1918 návrat domov
1918 – 19 pôsobil na Župnom úrade, Banská Bystrica
1919 – 23 plavebný poradca na československom veľvyslanectve v Belehrade
1923 - 47 kapitán na Poriečnom plavebnom úrade pre oblasť Dunaja, Bratislava ako prístavný kapitán, neskôr prístavný (plavebný) riaditeľ
1947 - 49 pracovník Povereníctva pre techniku v Bratislave, istý čas mal na starosti letectvo
1949 odišiel na zaslúžený odpočinok

Tvorba

Literárna tvorba
(v literatúre je Július Juraj Thurzo uvádzaný aj ako Július Thurzo – toto označenie je bežnejšie, druhé meno bolo zapísané ako Georg, ale ho nepoužíval)
Cestopisné črty (v knihe Po svetových moriach)
S plachtovkou do Karibského mora alebo po stopách Kolumbových
Pampero
Tajfún
Okolo Austrálie

Próza
1973 Po svetových moriach

Vyznamenanie
Rad sv. Sávu od juhoslovanského kráľa Alexandra

Iné zaujímavosti
2002 Slovenská pošta pri príležitosti 120. výročia narodenia vydala príležitostnú obálku; Pošta v Detve používala príležitostnú pečiatku a Podpolianske múzeum v Detve usporiadalo výstavu.
2004 Základná škola v Detve bola premenovaná na Základnú školu Júliusa Juraja Thurzu
zdroj: Ing. arch. Igor Thurzo – vnuk; Encyklopédia Slovenska, VI. zväzok, Veda, vydavateľstvo SAV, 1982; www.detva.biz; Slovenský biografický slovník, zv. 6, Matica slovenská 1994; Július Juraj Thurzo. Životopisný medailón, Mestská knižnica K. A. Medveckého v Detve, Krajská štátna knižnica Ľ. Štúra vo Zvolene 2000; spracovala Viola Tóthová, Foto: Z archívu Igora Thurza

  Mapa

kontaktujte nás

tip na osobnost