Dokumentarista a režisér Juraj Lehotský sa narodil v Bratislave. Tu absolvoval v rokoch 1995 - 2000 štúdium dokumentárnej tvorby na VŠMU. Venuje sa dokumentaristike, reklame a tvorbe charitatívnych šotov. Dávka citlivosti a humanistického posolstva v dokumentoch Juraja Lehotského odzrkadľujú autorov vlastný rukopis a svojrázny štýl na rozhraní žánrov. Aj táto prednosť zaraďuje filmára medzi špičku slovenskej dokumentaristiky. „Po skončení štúdia fotografie na ŠUV som začal rozmýšľať čo ďalej. Zistil som, že na VŠMU sa dá študovať dokument a cítil som, že v tomto smere by som sa mohol ďalej rozvíjať. Dokumentárny film bol pre mňa novou výzvou, začal ma baviť a možno, keby som bol teraz na škole, bol by som oveľa dôslednejší študent. Na škole bolo najzaujímavejšie, že sme mohli a museli urobiť raz za rok film. Nakrútiť päť filmov za päť rokov, to človeka trocha zaväzuje, aby robil ďalej a venoval sa filmu. Získal som väčší zmysel pre povinnosť a zodpovednosť, ktoré sú nevyhnutnosťou pri akejkoľvek práci. Veľakrát sa stane, že keď má človek príliš voľné ruky, proces tvorby je akýsi zdĺhavejší a problematickejší. „Časová drezúra“ na škole bola v určitom zmysle produktívna. Za päť rokov sa dá aj zistiť, čo má človek rád, aký štýl práce mu vyhovuje, čo mu je blízke. Navyše dostane možnosť odskúšať si to aj v praxi na konkrétnom filme. Mal som šťastie, že som sa na škole stretol napríklad s Dušanom Hanákom. Stretnutia s ním boli kreatívne, naučili sme sa popri rozhovoroch, popri príprave filmu rozmýšľať v obrazových vzťahoch, ktoré má človek ukryté v sebe. Je dôležité mať pedagóga, ktorého si vážite aj na základe jeho práce. Čo však človek chce robiť, nie je iba záležitosť školy. Podstatné je uvažovanie samotného tvorcu. Keď má svojské cítenie a myslenie, treba využiť možnosť, ktorú škola dáva každému. Niečo vyrobiť, nakrútiť. Prvý film, ktorý som robil po škole, bol pre mňa veľmi vzácny. Človek rozmýšľa „čistým štýlom“, ktorý je dobré zachovať si aj pri ďalších filmoch. I keď stále rád robím dokument, potrebujem nachádzať stále niečo nové. Niekedy mám pocit, že som už na hranici dokumentu a zachádzam do hranej polohy. Hľadám námet, ktorý by už nebol krátkym dvadsaťminútovým študentským filmom, portrétom jedného človeka. Väčší film sa skladá z príbehov viacerých ľudí, ktoré musí tvorca spojiť do komplexného rozprávania a vyjadriť ním nejakú myšlienku. Už na škole ma trápilo, že pri dokumente nemožno urobiť nejakú vysnívanú scénu. Je to ohraničené realitou, aká je a nie je možné s ňou do istej miery hýbať. Preto by som rád nakrútil hraný film. V konečnom dôsledku však zisťujem, že na to, aby bol hraný film dobrý, je stále potrebné hľadať motívy a spôsob prerozprávania cez skutočných ľudí. Problém tvorcu je nájsť niečo, čomu skutočne aj sám verí, za čím si vnútorne stojí a čo je pre neho dôležité povedať. Keď je autor presvedčený, presvedčí všetkých.“

Dielo dokumentaristu Juraja Lehotského Slepé lásky v roku 2008 premietli na filmovom festivale v Cannes. Dokument organizátori zaradili do nesúťažnej prehliadky Quinzaine des réalisateurs /Directors´ Fortnight. Naposledy sa slovenský film na prehliadke premietal v roku 1971 (Vtáčkovia, siroty a blázni - J. Jakubisko). Okrem premietnutia slovenského filmu na MFF bola snímka Juraja Lehotského ocenená umeleckou cenou Prix de la Cicae.