sk  |  en
Utorok | 07.12.2021, 10:46 | meniny: Ambróz; zajtra: Marína
  • | Medzinárodný deň civilnej leteckej prepravy – ICAO

    Tento deň bol v roku 1996 vyhlásený Medzinárodnou organizáciou civilného letectva (ICAO) za Medzinárodný deň civilnej leteckej prepravy (International Day of civil air traffic). Bol vyhlásený na počesť podpísania Dohovoru o medzinárodnom civilnom letectve, ktorým založili ICAO.

doplňte alebo opravte informácie

Juraj Špitzer ( 76 r.)

filmový scenárista, spisovateľ, ľavicový intelektuál, publicista

Kategória: divadlo, film a TV, spisovatelia, novinári

* 14.08.1919 Slovensko, Krupina

† 10.11.1995 Slovensko, Bratislava

Slovensko

0

domovský štát Slovensko

pohlavie muž

znamenie lev

čínske znamenie koza

jubileum od úmrtia 26 r.

jubileum od narodenia 102 r.

 

všeobecné informácie

Špitzer bol v prvých povojnových rokoch známy ako novinár a publicista článkami a úvahami, ktoré publikoval v dobovej tlači, najmä v týždenníku Bojovník, kde začínal svoje pôsobenie aj jeho priateľ a spoluväzeň z nováckeho tábora Leopold Lahola. Po februári 1948 a absolvovaní štúdia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity svoj revolučný radikalizmus preniesol z oblasti publicistiky do literatúry a nasmeroval ho proti davistom. Neskôr sa za tieto postoje ospravedlnil a patril k tým slovenským publicistom a spisovateľom, ktorí po roku 1956 využili postupne sa uvoľňujúci politický a ideologický tlak na rozšírenie priestoru pre slobodnejší prejav a pravdivé hodnotenie povstania a odsúdenie stalinských procesov zo začiatku 50. rokov. Svoju literárnovednú orientáciu zúročil v polovici 50. rokov nie veľmi vydarenou, schematizmom poznačenou monografiou o Petrovi Jilemnickom. Zato svoje zážitky z povstania sa mu podarilo veľmi účinne pretlmočiť najskôr vo filmovej poviedke Biele oblaky (vznikol podľa nej rovnomenný film S. Barabáša) a o niečo neskôr v novele Patrím k vám, kde postalecké zážitky, najmä z obdobia po zatlačení povstania do hôr, tvoria len faktografické východisko k tragickému autentickému príbehu profesora E. Ottu, ktorý sa stal obeťou politických procesov 50. rokov a fyzicky i psychicky zničený, bez možnosti očistiť sa z falošných obvinení dobrovoľne končí svoj život samovraždou. Táto novela patrila k prúdu literatúry (podobne ako Mňačkove Oneskorené reportáže), ktorá začala odvážne poukazovať na temné stránky povojnovej slovenskej histórie. K próze sa Špitzer vrátil v lyricko-esejistickej novele Letná nedeľa. Vznikla začiatkom sedemdesiatych rokov, jej rozprávačom profesor histórie Rafael, a jej hlavným "hrdinom" je Dunaj – Ister, rieka, ktorá učarovala už starým Rimanom (založili tu vojenskú pevnosť Gerulata) a rovnako aj rozprávačovi príbehu. Letná nedeľa je prestúpená osobitným smútkom, kotviacim v poznaní rozprávača o nepoučiteľnosti človeka z dejín ľudstva. Zároveň je autorovým holdom Dunaju, rieke, pri ktorej prežil veľkú časť svojho života. Začiatkom sedemdesiatych rokov, keď ho normalizačný režim na dve desaťročia vyradil z literárneho a kultúrneho života, sa Špitzer začal hlbšie a intenzívnejšie zaujímať o osud židovskej komunity v diaspóre. Sústredil sa najmä na osud slovenských židov v čase ich násilnej deportácie do nemeckých táborov smrti. Postupne svoj pohľad rozšíril o spoznávanie vtedy už bohatej zahraničnej literatúry na tému vyvražďovania celého európskeho židovstva , a témy holokaustu a šoa (výraz používaný v hebrejčine) sa stali ústrednou témou jeho tvorby. Ich plodom sú dve knihy – Nechcel som byť žid a Svitá, až keď je celkom tma, ktoré mohli vyjsť až po roku 1989. Svoje spomienky na roky strávené v nováckom tábore začal písať už koncom 60. rokov pod názvom A archu zakryl oblak. Zákaz publikovania mu umožnil postupne toto autentické osobné svedectvo doplniť o výraznú reflexívnu zložku. Spomienky vyšli v roku 1994 pod názvom Nechcel som byť žid. Dileme, ktorú riešil celý život: ako neprestať byť židom a zároveň zostať Slovákom, je jednou z ťažiskovým tém aj jeho posmrtne vydanej knihy esejí Svitá, až keď je celkom tma. V eseji Skepsa a nádej ju sformuloval do slov: "Slovenský žid alebo židovský Slovák? Veľmi citlivo som prežíval obidva póly tejto otázky, lebo sa mi v živote dostalo aj protislovenských aj protižidovských urážok. Upravil som si odpoveď voľne podľa Freuda: Kým som bol nútený brať na vedomie narastanie antisemitských predsudkov, považoval som sa intelektuálne za Slováka. Odvtedy uprednostňujem, aby ma nazývali Židom." Úvahy a eseje v knihe Svitá, až keď je celkom tma okrem svojej faktografickej stránky predstavujú jeden z vrcholov modernej slovenskej esejistiky a predstavujú trvalé obohatenie slovenskej literatúry.

 

vzdelanie a pôsobenie

-
Gymnázium Zvolen
-
Filozofická fakulta UK Bratislava (filozofia a francúzština)

 

tvorba

Filmový scenárista:

1968 Niet inej cesty (námet, scenár)

1962 Výlet po Dunaji (námet, scenár)

1958 Posledný návrat (námet, scenár)

Spisovateľ:

  • Nechcel som byť žid, Kalligram, Bratislava 1994 Letná nedeľa 1991 Svitá, až keď je celkom tma
  • Ľavicový
  • intelektuál, publicista: "Ak som v rokoch 1939-1940 vstúpil do strany, nemohol som tušiť, že riadenie spoločnosti môže takto degenerovať, tým menej, že ide o import inde už osvedčený, ktorý našiel v našich končinách vďačnú pôdu. Nemohli sme to tušiť, my všetci, ktorí sme videli v komunizme "novú hviezdu“. Všetko, čo sme v európskej kultúre považovali za hodnotné, bolo protifašistické a nám sa zdalo prirodzené, že je to zároveň socialistické. Škvrny na slnku sme nebrali na vedomie, hoci boli viditeľné už dávno... Intelektuáli prijímali socializmus a tým aj obranu škvŕn na slnku z odporu proti fašizmu, sotva preto, že by si boli preštudovali Marxov kapitál. Teda skôr mravne, pre ilúziu slobody a slobodnej kultúry." (Juraj Špitzer: Milý Fedor. List z roku 1991, uverejnený OS 1997) Špitzer zakotvil v Literárnovednom ústave SAV. V 60. rokoch pôsobil ako šéfredaktor Kultúrneho života a v Prahe ako tajomník spisovateľskej organizácie. V Ústave slovenskej literatúry s prestávkami až do roku 1970. Osobitou kapitolou v jeho živote bola určite príprava 4. zjazdu československých spisovateľov v roku 1967, ktorý býva hodnotený ako "prvý organizovaný výbuch proti skostnatenému režimu“ a súdruhovia ho zaň brali na zodpovednosť. Preto musel na začiatku normalizácie odísť z pracoviska i verejného života. Od roku 1970 až do svojej smrti bol nezamestnaný. Koncom rokov šesťdesiatych ešte pripravil do tlače knihu Nechcel som byť Žid (autobiografická reflexia o Slovenskom štáte, Povstaní), ktorá však k čitateľom došla až v roku 1994. Normalizácia ho odsunula na predčasný "dôchodok“. Vo svojej poslednej knihe historicko-filozofických úvah Svitá, až keď je celkom tma sa Juraj Špitzer opäť vracia k problematike židovstva ako súčasti histórie Slovenska. Jeho eseje však ďaleko prekračujú tému židovstva a holokaustu, keď oba tieto fenomény konfrontuje s dvoma totalitami, ktoré sa podieľali na likvidácii židovského obyvateľstva v strednej Európe - fašistická fyzicky a komunistická duchovne. V závere zaznieva nadčasové varovanie, že tí, čo vybranú skupinu pomáhajú likvidovať alebo sú pasívnymi pozorovateľmi, sa sami približujú k vlastnej likvidácii. Špitzer podľa všetkého definitívne precitol.

 

galéria

zdroj: Britské listy
posledná aktualizácia 06.05.2016

  Mapa

kontaktujte nás

tip na osobnost