sk  |  en
Piatok | 21.09.2018, 03:54 | meniny: Matúš; zajtra: Móric
  • | Medzinárodný deň mieru

    OSN, vyhlásený v roku 1981, oslavuje sa od roku 1982

  • | Svetový deň Alzheimerovej choroby

    Svetový deň Alzheimerovej choroby je podporovaný organizáciami WHO a ADI (Alzheimer’s Disease International) a pripomína sa od roku 1994. Alzheimerova choroba je najčastejšou formou demencie a v súčasnosti sa stáva celospoločenským problémom. Prevenciou problémov s pamäťou je aktívna starostlivosť o svoju pamäť v podobe tréningov pamäte. Cieľom dňa je zvýšiť povedomie o tejto chorobe, jej dopade na rodiny, komunity, národy a zlepšiť poskytovanie služieb pre ľudí s Alzheimerovou chorobou a ich opatrovateľom.

  • | Svetový deň vďačnosti

    Svetový deň vďačnosti bol zahájený na Havaji počas Dňa vďakyvzdania v roku 1965. Deň je príležitosťou ukázať svoju vďačnosť a uznanie, oceniť významné veci a činnosti jednotlivcov alebo skupiny.

doplňte alebo opravte informácie

PhDr. Vendelín Jankovič CSc. ( 82 r.)

slovenský archivár, historik, spoluzakladateľ Slovenskej historickej spoločnosti

Kategória: spoločenské vedy

* 27.07.1915 Cífer

† 02.11.1997 Báhoň

Slovensko

0

domovský štát Slovensko

pohlavie muž

znamenie lev

čínske znamenie zajac

jubileum od úmrtia 20 r.

jubileum od narodenia 103 r.

Vzdelanie

1934 gymnázium, Banská Štiavnica, Bratislava
1934 - 1939 Filozofická fakulta, Slovenská univerzita, Bratislava
1965 titul kandidáta vied

Životopis

Vendelín Jankovič sa narodil v roku 1915 v Cíferi v chudobnej mnohodetnej rodine roľníka. Patril medzi najvýznamnejšie osobnosti pamiatkovej starostlivosti 2.polovice 20.storočia.
Stredoškolské štúdium absolvoval na reálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici a Bratislave. V rokoch 1934 – 1939 študoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Diplom stredoškolského profesora získal v roku 1939, za doktora filozofie bol promovaný o rok neskôr, po obhájení práce Jezuiti v Banskej Štiavnici.

Slovenský historik začal pracovať ako koncipista v Krajinskom archíve (neskôr premenovaný na Archív Ministerstva vnútra a Archív Povereníctva vnútra), neskôr ako komisár a hlavný komisár archívnej služby. Prvé obdobie svojej publikačnej tvorby venoval náboženským a kultúrnym dejinám, histórii Banskej Štiavnice a Trnavy. V rokoch 1941, 1943 a 1945 napísal bibliografické práce o Jánavi Čaplovičovi (1780 – 1847).
Venoval sa tiež kritike a recenziám. Hodnotil napríklad prácu F. Hrušovského Slovensko v dejinách strednej Európy (1939), Národnostný problém Trnavskej univerzity (1939) od B. Varsika, viaceré maďarské a nemecké edície prameňov. Napísal kritickú štúdiu Historické v Rázusovom Odkaze mŕtvych (1942) a v roku 1944 historickú esej Historicky o našich konfesiách.
V roku 1940 bol aktívnym prispievateľom do verejnej diskusie, ktorá sa zaoberala otázkou smerovania slovenského archívnictva. Navrhoval obnoviť Krajinský archív, ktorý by prevzal spisovne Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, malých a veľkých žúp do roku 1928, ministerstiev, predsedníctva vlády, prezidenta a okresných úradov. Postupne by sa premenil na štátny ústredný archív. Považoval za nereálne vo vtedajších podmienkach budovať nový národný archív.
Počas študijného pobytu v Budapešti v rokoch 1942 – 1943 sa Venelín Jankovič zaoberal bádaním v maďarských archívoch, kde získal množstvo archívnych prameňov k politickým, kultúrnym a náboženským dejinám Slovenska v 16. – 18. storočí. Postupne ich spracovával a publikoval (mnohé ostali doteraz nespracované) a jeho vedecká kariéra sa začala sľubne rozvíjať. Štúdie a články mladého historika poznali a rešpektovali najväčšie slovenské autority. Objavná bola jeho štúdia o prvom kamaldulskom preklade Svätého písma do slovenčiny (1946 - 1947).
V roku 1946 sa zaradil k zakladateľom Slovenskej historickej spoločnosti a stal sa jej prvým vedeckým tajomníkom. Pracoval tiež ako redaktor v časopise Verbum, ktorý v rokoch 1947 – 1948 uverejnil okolo dvadsať jeho článkov a recenzií, aj v čase, keď sa musel odmlčať.
Vendelína Jankoviča už ako mladého vedca považovali za veľkého znalca vedeckej i beletristickej literatúry. Povereníctvo školstva a kultúry ho vyslalo v roku 1946 do Budapešti s úlohu nakúpiť pre slovenské vedecké a kultúrne inštitúcie dostupnú zahraničnú literatúru a iné vedecké potreby. Pri vybavovaní povolenia na vycestovanie na sovietskom veliteľstve sa zoznámil s osobnosťami pamiatkovej starostlivosti ako boli dr. Vladimír Wagner a dr. Alžbeta Güntherová-Mayerová.
Povojnové roky zasiahli aj do života Vendelína Jankoviča a jeho rodiny. Bratia Ladislav a Ambróz emigrovali, starší brat František bol v rokoch 1929 - 1943 slovenským poslancom, Vendelín Jankovči bol krátko členom HSĽS v Cíferi. V septembri 1947 bol zatknutý a vypočúvaný. Dva roky strávil vo vyšetrovacej väzbe, bol súdený a napokon väznený päť rokov v Leopoldove. Jeho ducha a hlbokú kresťanskú vieru však nedokázali zlomiť. V ťažkých väzenských podmienkach sa napríklad venoval štúdiu angličtiny. Jeho zdravie však navždy zostalo poznačené.
Po prepustení z väzby mohol pracovať len ako knihovník na zabudnutých vysunutých pracoviskách Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej. Toto druhé obdobie Jankovičovej činnosti je ohraničené rokmi 1954 – 1959. Pôsobil na pobočke MS v Trnave, kde usporadúval historické fondy zhabanej jezuitskej a gymnaziálnej knižnice. V Štátnom archíve v Trnave sa venoval štúdiu korešpondencie mesta Trnavy zo 16. storočia. V roku 1959 ho MS prepustila zo svojich služieb.
5. decembra 1959 nastúpil do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave (SÚPSOP, prijal ho vtedajší riaditeľ Ing. J. Hraško), špeciálne na archívne výskumy. Toto obdobie je považované za najplodnejšiu etapa pracovného i osobného života slovenského historika a archivára. Pôsobenie v pamiatkovej starostlivosti výrazne ovplyvnilo jeho ďalšie odborné smerovanie. Vďaka vynikajúcim znalostiam a perfektnej orientácii v problematike ochrany pamiatok sa postupne zaradil medzi najuznávanejších odborníkov modernej monumentológie. V SÚPSOP-e sa zaradil do kolektívu odborných pracovníkov, s ktorými vytvorili ozajstné vedecké pracovisko špecializované na kultúrne dedičstvo Slovenska.
Vendelín Jankovič sa vyznačoval hlbokými teoretickými znalosťami histórie i praktickou zručnosťou pri ich sprostredkúvaní čitateľskej verejnosti. Pri analyzovaní akýchkoľvek tém sa pridržiaval faktov a vyhýbal sa nepodloženým hypotézam, pričom si zachovával odstup a kritický nadhľad. Jeho pracovné postupy sa začínali dokonalou znalosťou literatúry k danej téme, slovenskej i cudzojazyčnej. Orientoval sa najmä na typické historické, prípadne archivárske práce, potom svoj záujem sústredil aj na literatúru z oblasti umenovedy, archeológie, etnológie, dejín architektúry, pomocných vied historických, jazykovedy. Umožňovali mu to aj jeho vynikajúce jazykové schopnosti, znalosť nemčiny, maďarčiny, latinčiny, francúzštiny, angličtiny a ruštiny. Vedel si však poradiť aj s poľštinou, chorvátčinou i taliančinou. Jeho práca nekončila spracovaním samotného zoznamu literatúry, ku každej téme na záver zhromaždil excerptá, výpisky, poznámky a preklady.
Štádium a spracovanie získaných podkladov malo tiež svoje fázy. Prvou bolo vytvorenie osnovy budúceho textu a predstavy o jednotlivých častiach práce, nasledovalo niekoľko konceptov, z ktorých vyšla konečná verzia. Každá publikovaná štúdia je v pozostalosti Vendelína Jankoviča podložená dôkladným archívnym výskumom. Obsahuje kópie originálnych záznamov, listín, úradných kníh a iných archívnych dokumentov z rôznych slovenských i maďarských archívov.
Slovenský historik využíval vo svojej práci tak výsledky vlastného archívneho a historického bádania ako aj výsledky architektonického, umelecko-historického, archeologického, etnologického i reštaurátorského výskumu. Tak sa spoluprácou viacerých odborníkov rodili rozsiahle štúdie a články o slovenských pamiatkach, okrem iných o kostoloch v Kostoľanoch pod Tríbečom, Kaplnej, Hronskom Beňadiku, Devíne, o Akadémii Istropolitane v Bratislave, o území Liptovskej Mary, o kaštieľoch v Brodzanoch, Uhrovci či Veľkých Uherciach. Patria sem aj práce o dejinách slovenských miest - Bratislavy, Trnavy, Banskej Štiavnice, Bardejova, Spišskej Soboty, Košíc. Výnimočná práca Topografia historického jadra Bratislavy v 14. – 16. storočí zostala dodnes len v rukopise, rozptýlená v archívoch. Za prácu Dejiny mesta Bardejov za feudalizmu bola v roku 1965 Vendelínovi Jankovičovi priznaná vedecká hodnosť kandidáta vied.

Slovenský historik bol jedným z prvých, ktorí sa systematicky venovali dejinám ochrany pamiatok v Uhorsku a na Slovensku. Štúdie Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950 (1973), Príspevok k dejinám pamiatkovej starostlivosti v druhej polovici 19. storočia (1973), Dejiny SÚPSOP-u v rokoch 1951 – 1981 (1981), ako aj monografia Viktor Myskovszky, 1838 – 1909 (1973) patria ku kľúčovým a dodnes neprekonaným prácam.
Bol tiež spoluautorom najrozsiahlejších encyklopedických diel pamiatkárov Súpis pamiatok na Slovensku I. - IV. (1967 - 1978), do ktorého prispel historickými úvodmi k jednotlivým lokalitám a zostavením obrazovej prílohy. Prispel aj k publikáciám Súpis pamiatok SNP (1974) a Súpis pamiatok oslobodenia (1975).
Dielo Vendelína Jankoviča završujú jeho bibliografické práce. Prvú bibliografiu slovenskej histórie vydal v roku 1943 v spolupráci s F. Bokesom a B. Pollom, ďalšiu v roku 1948 už sám. Od roku 1959 postupne publikoval dvadsaťdva väčších i menších prác. Najväčšie dielo, takmer osemstostranová Bibliografia k dejinám Slovenska do roku 1965, napísané v spolupráci s A. Škorupovou, bolo pripravené do tlače už v 70. rokoch. Na zásah politických orgánov však bolo zošrotované a vyšlo až v roku 1997.
K propagácii a popularizácii nášho kultúrneho dedičstva prispieval množstvom malých článkov uverejňovaných v denníkoch a týždenníkoch, prednáškami, rozhovormi, lektorskými výkladmi, školeniami, ale aj väčšími publikáciami, ako Národné kultúrne pamiatky na Slovensku (1980)
Životným snom Vendelína Jankoviča bola dráha profesionálneho historika. Počas pôsobenia v SÚPSOP-e sa niekoľkokrát usiloval zamestnať v Historickom ústave SAV. Jeho žiadosti však boli stále zamietané. V SÚPSOP-e pracoval až do nástupu na dôchodok v roku 1981.
Na sklonku života sa mu dostalo aj oficiálneho uznania, keď mu Historický odbor MS ako prvému udelil Pamätnú medailu Daniela Rapanta (18. 4. 1997). V decembri toho istého roku bol in memoriam menovaný za čestného člena HO MS.

Ocenenia:

1997 Pamätná medaila Daniela Rapanta
1997 Čestný člen Historického odboru Matice slovenskej (in memoriam)

Tvorba

1942 Historické v Rázusovom Odkaze mŕtvych (kritická štúdia)
1944 Historicky o našich konfesiách (historickú esej)
1967 Bardejov: Umeleckohistorické pamiatky na Slovensku
1967 - 1978 Súpis pamiatok na Slovensku I. - IV. (spoluautor)
1973 Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 - 1950
1973 Príspevok k dejinám pamiatkovej starostlivosti v druhej polovici 19. storočia
1973 Viktor Myskovszky, 1838 - 1909 (monografia)
1980 Národné kultúrne pamiatky na Slovensku
1981 Dejiny SÚPSOP-u v rokoch 1951 – 1981
1988 Bibliografia pamiatkovej literatúry v Slovenskej socialistickej republike za roky 1981-1985
Dejiny mesta Bardejov
Pamiatky na Slovensku
1974 Súpis pamiatok SNP (spoluautor)
1975 Súpis pamiatok oslobodenia (spoluautor)
1997 Bibliografia k dejinám Slovenska do roku 1965 (spolu s A. Škorupovou)
Zánik dominikánskych kláštorov na Slovensku v 16. stor. (štúdia)
Poznámky k zakladaniu Trnavskej univerzity (štúdia)
Dejiny Bratstva, jeho ekonomická, spoločenská činnosť v Bratislave 1349 – 1608 (štúdia, spolu s E. Jankovičovou)
zdroj: Martina Orosová: Vendelín Jankovič – osobný fond, 1999 (www.pamiatky.sk)

  Mapa

kontaktujte nás

tip na osobnost