Životopis

Vladimír Roy začal písať verše už ako vysokoškolák. Prvé básne uverejňoval v Dennici, Prúdoch, Zborníku slovenskej mládeže, Cirkevných listoch, Slovenských pohľadoch a Národných novinách. Písal intímnu, ľúbostnú a prírodnú lyriku a tiež reflexívnu poéziu. Jeho krédom bolo odzrkadliť náladu duše. Vo svojich veršoch sa prejavuje ako básnik rozorvaného srdca a protikladných prejavov k životu. Je tvorcom novej metafory a jedinečných symbolistických obrazov. Vyjadroval pocitový svet generácie modernistov, dobovú rozlomenosť, pocit oneskorenia, tragického nenaplnenia, hľadanie zmyslu života a životnej sily. Typická je hudobnosť jeho veršov – viaceré zbierky boli zhudobnené. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Ovládal šesť cudzích jazykov, prekladal najmä z angličtiny, nemčiny a maďarčiny. Preložil libreto k prvej slovenskej opere Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland.
Bohatá je jeho korešpondencia adresovaná manželke Viere Royovej, rod. Švehlovej, ešte z čias pred svadbou, ale najmä z obdobia jeho liečebných pobytov v Novom Smokovci až do roku 1936, keď chorý na tuberkulózu predčasne v 51. roku života zomiera. Pochovaný je na martinskom Národnom cintoríne.

Literárna kritika ho spolu s Jesenským a Kraskom radí do trojice slovenskej poprednej poprevratovej básnickej moderny.

Tvorba

Zbierky básní
1921 Rosou a tŕním
1921 Keď miznú hmly
1927 Peruťou sudba máva
1927 Cez závoj
1935 Výber z poézie Vladimíra Roya
1963 Zvlnený prameň

Básne v próze
1910 Brezy
1910 Zvony

„Zlosť býva vtipná, to ale neznamená, že je inteligentná.“