Ako a kedy sa začal formovať Váš vzťah k javisku?

Moje herecké začiatky súvisia s detskou rozhlasovou družinou, kde som od ôsmich rokov vyrastal. Tam sme sa učili čítať, intonovať, vedieť povedať správne a prirodzeným spôsobom význam určitých viet. Nahrali sme množstvo hier pre mládež, ktoré sa vysielali v sobotu o druhej hodine popoludní. Bolo to náboženstvo pre vtedajšiu mládež. Takisto sa tu formovalo množstvo mojich kolegov, z ktorých väčšina je dodnes pri kumšte, či už slovnom, režisérskom alebo dramaturgickom. Mená ako Peter Mikulík, Paľo Mikulík, Karol Strážnický, Ľubo Roman a tiež Julo Satinský, Maťo Huba, ktorí v tom čase robili komparz. Nemyslím si, že dnes majú dôvod hanbiť sa za výsledky, ktoré dosiahli. Práve naopak. Takisto sme sa formovali navzájom. Prichádzali sme z rôznych častí Bratislavy a režiséri nás museli všetko naučiť. Boli sme jedinou zásobárňou v počiatkoch televízie, pretože sme vedeli pracovať so slovom. Mali sme obrovské množstvo príležitostí vo filme a toto už dnešná mladá generácia nemá, čo je mi ľúto a je to škoda.
Dnes sa kultúra pohybuje úplne inde a je implantovaná. Myslím si, že by sme si mali chrániť našu vlastnú kultúru. Telenovely nemajú kvalitu pre náš región. V USA sleduje reality shows možno milión divákov na špeciálnom kanále. Ale u nás sa na to pozerajú štyri milióny ľudí a to je strašná tragédia, lebo nemáme špeciálny kanál pre SuperStars alebo iné televízne show programy. Američania sú tak vychovaní, že keď chcú, tak si to pozrú. Ale u nás všetky televízie, keď zakryjú tri večerné programy, tak divák nemá čo pozerať. V Čechách je to isté a som zvedavý kam to príde. Som presvedčený, že je to naozaj vzorka našej spoločnosti, lebo tak isto majú skončenú základnú školu ako my všetci, možno niektorí majú aj maturitu. Je to vzorka, ktorú si dosadil sám divák podľa svojho výberu. Čiže tento národ si ich vybral a chce ich. Ale choďte po meste a opýtajte sa, komu sa to páči. Nemôžme sa tváriť, že toto je to, čo sme chceli v demokracii. Viete, nikto na tom nevyrastie a nezíska hodnoty. Môže nám byť len smutno, že to sú reprezentanti všetkých vytypovaných. Som smutný len z toho, že mladí herci, ktorí dnes skončia štúdium, tak mnohí ešte nestáli pred kamerou. Ale na to musíte mať príležitosti pracovať s kvalitnými režisérmi a naučiť sa to. Nie s takými, čo robia napríklad SuperStar, ktorí majú iba odvahu. Z toho nemajú veľa ani tí, ktorých tam huckajú, aby spievali. Mladí herci, keď vyjdú a od zajtra by začalo filmovať, tak pre nich nemáme ateliéry, nemá sa kto postaviť pred kameru, a dnes nie je režisérov ani dramaturgov, ktorí by niečo napísali. Dnes je každý v reklame, tam sa komercia zabehla do takých uličiek v umení, že pohltila všetko ostatné. Bežne vidím herca doobeda v reklame a vo večernom predstavení v Pražskom divadle. On uteká do reklamy preto, lebo vie, že si v nej zarobí.
V Čechách veľmi kosila smrť silnú generáciu, ktorá nestihla odovzdať svoje posolstvo. Možno zo začiatku ani nechceli, ale potom už nemali na to čas, lebo postupne vymreli. Je to strašná škoda, lebo mladí nemajú na čo nadviazať. Veľa hercov sa drží v komercii a len pár z nich verí na obrodu divadla a drží sa v ňom. Spočítate ich na jednej ruke. A prečo to hovorím? Keď som ja chodil do školy, mesačne sme pripravovali tri inscenácie. Každý večer som padal mŕtvy na posteľ a ráno o siedmej som vstal a utekal do divadla skúšať. Ale bol som tam, musel som to prepotiť, učiť sa úchytkom, kde sa dalo a naučiť sa pred kamerou správať. Veľmi veľa inscenácií aj nakoniec vyšlo. Netvrdím, že všetky boli dobré, no boli medzi nimi aj tie najlepšie, na ktoré sa nezabúda, a ktoré sú dnes v Zlatom fonde Slovenskej televízie. Viem, že keď ich budú vysielať o desať - dvadsať rokov, stále budú príjemnou spomienkou na to, že tu niekto niečo dobré urobil.

Aké je byť hercom na Slovensku?

Veľmi ťažké! Na Slovensku byť populárnym je skutočne veľmi ťažké. Ak by ste sa opýtali dvadsiatich ľudí, čo si myslia o popularite, každý by Vám povedal niečo iné. Musíte byť pripravení aj na to, že Vás niekto na ulici udrie. Je to daň za popularitu. U nás sa popularita prejavuje hlasným správaním sa. Musíme si zvyknúť na to, že tu žijeme a s kým tu žijeme. Každopádne sme sa snažili robiť isté obdobie progresívne a zároveň kvalitné divadlo. Keď prídem do Prahy, ľudia sa správajú inak. Prejavujú sa nefalšovanou radosťou zo stretnutia. Pretože sú k tomu, čo videli, a čo sa im páčilo, veľmi úctiví. S tým my budeme mať ešte dlho čo robiť.
Raz, keď som bol v Austrálii, spoznal ma človek pochádzajúci z bývalého Československa. Pamätal si dokonca i repliky, ktoré ho oslovili v rokoch, keď sme hrali v Pražskom divadle a činohernom klube, kde sme hosťovali ako Divadlo na Korze. Viete, čo to bola za škola? Bola to naša družobná divadelná zastávka. Sú to nezabudnuteľné chvíle, keď sme sa po každom predstavení stretli, narazil sa sud a celú noc sme cvičili a improvizovali. Skoumal v tom čase začínal hrať na klavíri a Vodňanský bol začínajúcim textárom. Boli to najkrajšie roky života. Oni už mali desať rokov činohry za sebou a my sme len začínali. Závideli nám energiu, entuziazmus, chuť hrať a my sme im naopak závideli, čo všetko už dokázali. Po čase všetci do určitej miery poodchádzali do hrobu alebo do Národného divadla a my sme sa po roku 89‘ vrátili sem do divadla, kde sme boli angažovaní. V 68‘ sme dali výpoveď a založili sme Divadlo na Korze, pretože sme vedeli, že tam budeme môcť hrať slobodne bez zásterky. Chceli sme hrať divadlo pravdy a to sa nám podarilo. Veď práve to veľmi oslovovalo. Dodnes, keď ma ľudia stretnú v Prahe v Národnom divadle, spomínajú na časy, kedy to v Prahe iskrilo. Hrali sme naplno, nahlas a bolo to krásne. Divadlo by malo byť slobodné, aby sa trošku odpichlo od tradičných nánosov, ktoré sa rokmi naň nabalili.
Keď sme sa vrátili po 89‘ späť, tak sme boli za trest na Novej scéne. Patrili sme k nežiaducim. Aby sme prežili, začali sme dabovať. V dabingu som si uvedomil, že ide o špecifické umenie. Dnes už 80% hercov dabing nevie robiť, lebo sa ho nemá od koho naučiť. Okrem toho žijeme vo veľmi rýchlej dobe, ktorá sa spája aj s výkonom. Všetci sa len ponáhľajú, aby stihli čo najviac. Existujú už tímy, ktoré spolupracujú len s istou skupinou hercov a neobmieňajú ich. Niekedy sa to už nedá počúvať. Som dosť citlivý na preklady, slovo musí byť synchrónne s obrazom. Viem, že každý ani nemôže dabovať. Dlho som sa pohyboval na špici, ale potom sme si nejako prestali rozumieť a prestali ma volať, ale nehnevám sa. Naučil som sa bez dabingu žiť.

Čo by ste poradili dnešnej mladej hereckej generácii?

Zabojovať! Hľadať finančné možnosti, aby ich niekto zaplatil. Technika je náročná a nedá sa to urobiť zadarmo. Naháňať sponzorov, aby existovala aj kvalita pri takom množstve komercie. Z reklamy sa nedá žiť! Môžete mať dobrú sezónu, dve či tri, ale človeku to nevydrží na celý život. Všetko ide rýchlo dopredu a my dosť kopírujeme zahraničie. Teda aspoň sa snažíme, lebo nemáme toľko peňazí ako oni. U nás by mohlo byť viac umeleckých činov. Už na škole by sa mali formovať tímy, ktoré majú spoločný svetonázor. A keď budú štyria, piati, skôr sa presadia a nájdu aj v komercii peniaze, ktoré sa dajú uchmatnúť pre serióznu vec. Už sa v tom veľmi nepohybujem, už nie som taký dravý ako kedysi. Mali sme veľa energie. Niekedy sme spávali len tri hodiny a tvárili sme sa, že sme spali celú noc, ale výsledok bol dobrý a divák nám tlieskal. Netreba sa vzdávať a treba zabojovať. Dnes je možností porovnávať sa v európskom meradle súťaží oveľa viac. Spoločnosť potrebuje obrovské množstvo nastavovania zrkadla. A ono môže byť smiešne, psychologické, terapeutické, úžasne východiskové. Spoločnosť potrebuje lekárov a lekárom spoločnosti vždy bolo umenie. Môžeme ísť aj do histórie veľkých krajín ako je Rusko. Vždy som hovoril, že ten, kto neprešiel ruskou klasikou, nevie, čo je to divadlo. Tam je obsiahnuté všetko. Ostrovskij, Čechov, tá poetika, filozofia postáv, tá východiskovosť. Oni vždy vedeli okabátiť spoločnosť alebo sa jej vysmiať do sýtosti. Vždy som sa tešil, keď sme robili ruskú klasiku, lebo má množstvo farieb a nápadov. Raz som robil inscenáciu pre dve postavy s Magálovou o podvodníkovi, ktorý oklame dievčinu v parku. Tá mu je ochotná dať všetko, kým nezistí, že ju oklamal. Čo je to za školu života, keď niekto dokáže vykresliť človeka tak, ako to dokázal ruský autor? Vyhrabe sa z lístia, lebo to je jeho bydlisko. Rusi mali v hrách veľkých podvodníkov, ktorí zanechali hlboké stopy v národe. A takých je milión.
Keď som tam bol prvýkrát, v roku 1982, v Leningrade sa hrala táto hra. Jej texty som mal ešte v hlave. Nikdy som do Ruska nechcel ísť, lebo som sa bál ruského človeka. Ale to, čo som videl, čo hrali, ako vedeli bez mihnutia oka klamať, to nikdy to nevymizne z môjho vedomia. U nás je teraz ranný kapitalizmus, ktorý bol kedysi v Anglicku v rokoch 1743. Snažíme sa prerábať socializmus na kapitalizmus. Nikto nás to nemôže naučiť, pretože východný blok je iný. Každá krajina má inú spoločnosť. Je to záležitosť stovky rokov, príkladom je Nemecko, so svojou východnou a západnou tvárou. Sublimácia musela prísť, ale čím neskôr by to prišlo, tým horšie by to bolo pre nich. Žijú spolu, no majú rozdielne pohľady na svet. Aj my máme socialistické školy a tiež sme zablokovaní. Počas štúdia sme pochodili takmer všetky divadelné festivaly. Všade sme boli mesiac a za ten čas už mentalitu ľudí prečítate. Vidíte množstvo divadelných inscenácií, rôznych autorov; napríklad z Kolumbie, z Ameriky a zrazu máte prehľad. Niekde neexistujú divadelné školy, ale iba fakulty, ktoré sa navštevujú dobrovoľne, hoci sú na profesionálnej úrovni. S americkou kultúrou sa nemôžeme porovnávať, gro spočíva na muzikáli. Keby ste tam hrali Gogoľa, nikto by vám naňho neprišiel. Kultúrny vkus mládeže je výrazne skazený.

Kto je podľa Vás zodpovedný za tento stav?

Táto spoločnosť, aj keď je pravdou, že „nadstavba“ dostáva prvú facku od spoločnosti. Kedy sa spoločnosť zastaví a kedy ju napadne? Môžeme sa naučiť demokracii a ekonomike, ale musíme mať aj nejakú kultúru. Ak chceme byť kultúrny národ, tak jej nemôžeme dávať facky. Nikoho to teraz ešte nebolí, lebo toto sú rany, ktoré budú bolieť o desať - pätnásť rokov. Z niečoho musí dýchať aj nová generácia. A ak vychádza len zo svojich chúťok a obohacovania, nič spoločnosti nedáva, raz sa na to príde a povie sa dosť, toto nechceme! Kde budeme potom hľadať náväznosti? Kultúra nebude, vyparí sa a ocitne úplne na pokraji spoločnosti a zabije sa. Keď televízia začne hazardovať s divákom, tak divák začne chodiť do divadla a to herca v konečnom dôsledku veľmi poteší. Nebudú sa predsa trápiť s prepínaním programov, radšej pôjdu do divadla. K nám do divadla chodí strašne veľa mladých ľudí, dokonca niekedy prevažujú mladí.
Divadlo má stále obrovský zmysel, lebo je to vec okamihu večera. Divadlo je od slova dívať sa, a keď nájdeme spoločnú reč, pre ktorú som ja hru naskúšal, režisér ju zaradil do repertoáru a TY - divák mi rozumieš, čo som tým chcel povedať, to je ako, keď nájdete niekoho v Mongolsku, kto rozumie po slovensky. Je to o divákovi, lebo keď vám začne rozumieť, tak bude za vami chodiť. Je to ako náboženstvo. Bude vám dôverovať a bude čakať, že niečo spolu objavíte, čo je úžasné a čo je tak dominujúce, že príde aj zajtra. Ale keď stretnete diváka, ktorý vám nerozumie, herec to pocíti a predstavenie prebieha veľmi zle. Herci sa nesnažia a akoby im dochádzal dych. No, keď príde divák na veselohru alebo komédiu, cítite, že sa hneď od začiatku začal baviť, vtedy si herec vysúka rukávy a „nandá“ mu to. Sú to neopakovateľné predstavenia. Divadlo má výhodu oproti iným médiám, že to stretnutie môže byť jedinečné v ten večer, také, aké už nikdy nebude. Preto mám divadlo najradšej.

Vnímate vstup Slovenska do Európskej únie ako potenciálny prínos pre slovenskú kultúru? Myslíte si, že sme schopní ťažiť z tejto pozície?

Myslím si, že sme a že tam existujú fondy, ktoré by vedeli pre kultúru dodať aj financie, aby sa dostala z tohto marazmu, v ktorom sa ocitá. Lenže musel by vzniknúť nápad ako ich čerpať. A to sa dá iba dobrými projektmi, tak ako aj v ekonomike, aby to únia schválila. Myslím si, že kultúra je celkovo v marazme: od filharmónie až po umelecké telesá. Sú tu pokusy, ale neexistuje nejaká avantgarda, ktorá by mala spoločný cieľ. Síce vzniklo pouličné divadlo, ale je to len slabý odvar toho, čo si pamätám z Čiech. Musí prísť generácia s dobrým nápadom. Nápad je veľmi dôležitý. Český režisér Ján Roháč bol režisérom nápadov. Narodil sa v Nitrianskom Pravne a teraz je dvanásť rokov po smrti. Pri ňom som nikdy nesedel v šatni, lebo jeho nápad bol úžasný. Na nápad si vedel nájsť ľudí, ktorým ich oslovil a herci išli za ním.
V jeden silvestrovský večer sme s ním robili pesničkový program, ktorý sme my dvaja s Labudom moderovali. V jednej časti Roháč potreboval prepojiť dej, tak nám dal ušiť jedny nohavice, v ktorých sme prešli po uhlopriečke javiska z jednej strany na druhú. Nechápali sme, v čom je humor, ale vyhovelo sa mu a Karel Gott si z toho silvestrovského programu nezapamätal nič iné, iba to, že sme s Labudom prešli z jednej strany na druhú v jedných nohaviciach.

Spomínali ste českých hercov, že nemali šancu už odovzdať svoje skúsenosti mladším. Ako sa Vy staviate k tomu, že by ste začali pôsobiť ako pedagóg a svoje skúsenosti by ste odovzdali ďalej?

Nikdy som nad tým neuvažoval, hoci ma tam už asi trikrát volali. Rád by som ešte veľa povedal ako herec. Stanislavský, ktorý zverejnil abecedu herectva, sa vyjadril, že každý herec, ktorý pocíti stagnáciu svojej hereckej práce, mal by sa obrátiť na pedagogickú činnosť. A ja som tú stagnáciu ešte nepocítil.

Prešli ste hereckými rolami od rozprávok až po klasiku ako je Becketovo Čakanie na Godotta. Existuje ešte nejaká rola, ktorú by ste si chceli zahrať?

Môj syn Godotta preložil so spolužiakom. Slobodníkov preklad je už na dnešnú dobu archaický. Je to hra, ktorá bude hraná ešte aspoň sto rokov a dá sa hrať všeobecne. Je apolitická. Hovorí o Godottovi, ktorý nikdy nepríde (smiech). Hrali sme to, keď sme mali 26 rokov. Filozofia hry nám vtedy nepatrila do úst. Je to písané na hercov, ktorí majú už niečo zažité. Aby nám divák uveril, museli sme robiť preto všeličo. Bolo to dosť ťažké, ale dobili sme tým divadelný klub. Diváci nás nechceli pustiť z javiska. Odvtedy sme zažili veľmi veľa. Zmenu spoločnosti a túto hru som videl aj vo Viedni v Burg Theatri, kde bolo asi dvadsať národností, všetci tlieskali. Herci boli oblečení ako Laurel a Hardy a chodili šikmo po Teer - papieri. Keď si sadol, nohy mal krvavé a otočené k divákovi. Bola to krutá bolesť, ktorú neskrýval a vytlačil ju cez ten monológ. Dnes by som to vedel hrať, pretože intonácie by vychádzali z môjho poznania a určite by boli krásne a prirodzené. Nič by sme nemuseli, iba stáť na javisku s Labudom a rozprávať túto filozofiu. Bola by podopretá našimi zážitkami, 68’ rokom. Všetkým, čo sme tu mali, katarziu spoločnosti, 89´ rokom. To všetko je v tej hre, len treba nájsť miesto na intonáciu a vypovedať.

Čo je podľa vás predpokladom kvalitného hereckého umenia?

Kvalita sa snúbi s viacerými vecami: reč, ktorá musí byť technicky zdatná, aby bola bohatá na rôzne odtiene. Herectvo musí byť úprimné, herectvo pravdy. Nesmiete nič nadsadiť, nič prehnať. Herectvo pravdy, je to najťažšie, nájsť mieru, to sme sa naučili v Divadle na Korze. Tam sme mali hľadisko dva metre od seba. Museli sme hrať očami a presne. Divák si z vás urobil detail. Dlho sme sa hľadali, tam sme hrali toho veľa – Les, Čechova a ďalšie hry, ktoré mali význam pre naše herectvo. Vtedy sa o tom nemohlo písať, aj teraz sa opatrne odkrýva pravda o Divadle na Korze, čo to bolo. Politicky nežiaduce divadlo. Jednak sme každého upozornili na seba, lebo sme odišli z Národného divadla a dali sme výpoveď. Viete, čo to bolo v tých rokoch? To nie je ako teraz, že mňa si z mladších kolegov už niekto nepamätá. Bola to hierarchia. V 65’ sme boli angažovaní na Malú scénu, kde sme hrali veci, ktorými sme chceli narušiť stereotyp predstavení. Divadlo pravdy jej bolo veľmi vzdialené a my sme to nenávideli. My sme na VŠMU začali hrávať Mrožkovu hru Veselka, ktorá je dodnes študijným materiálom. Bol to úžasný text, odkrývali sme ho. My sme so Strniskom robili kedysi jednu vetu aj 45 minút. Keď sa to herec naučí, tak sa mu potom ľahko hrá. Dnes už na to nie je čas. On by to mal učiť, lebo v tomto nemá rovesníka. Pokiaľ ste u neho na tretíkrát nepochopili text, tak ste skončili. My sme prerobili celý Hečkov preklad Mandragory. Od začiatku sme vedeli, čo ideme hrať. Dnes to už nikto nevie a nerobí to. On bol mimoriadne vzdelaný a nemal sa na čo hrať.
Potrebujem vedieť, prečo to ten režisér ide robiť, čo tým chce dokázať. Toto, keď viem, dívam sa na to inak. V hľadaní pravdy sme našli proces, kedy nám päťhodinová skúška prešla, že sme ani nevedeli ako. On sa nikdy nikam neponáhľal. Keď sme boli unavení, poslal nás domov, ale museli sme sa vrátiť a skúšali sme do ráno do ôsmej. To boli úžasné skúšky. Toľko vecí sme sa naučili.

Aký je váš vzťah k iným umeniam. Okrem toho, že ste jeho tvorcom, ste aj jeho konzumentom?

Som. Veľmi rád si pozriem festivaly, hlavne keď máte možnosť požiadať o preklady divadla. Aj my sme takto hrali v Nemecku Mňačkovu hru Čistka, kde nám simultánne prekladali text. Vôbec ste nepociťovali bariéru reči. Veľa hier si človek pamätá. Bol to veľký festival a mal odozvu. U nás tiež existuje táto možnosť.
Takisto rád maľujem, pri všetkých príležitostiach. Aj modelujem, sadrujem, lebo som absolventom zdravotníckej školy. Milujem tiež hudbu, som vyznávačom tradičného jazzu. Mám rád dialóg nástrojov. Jazz prežil a zostal. Mojim dobrým kamarátom je jazzový hudobník Déczi. Miloval som improvizáciu s tubou, ktorá robila úžasnú muziku. Mám rád aj vážnu hudbu a vie ma veľmi zobrať, ale tradičnému jazzu som verný. Vždy som mal rád, keď sem prišli hrať do Divadla za rampami. Tam bola jam session, najlepší slovenskí, českí trubkári. Déczi už bol v tom čase vonku.

Nemáte pocit, že kultúra odsúva staršiu generáciu na perifériu?

Niekedy režisér urobí obsadenie s rôznymi vekovými kategóriami. Napríklad Večer trojkráľový, nikto si nevedel predstaviť, ako to budeme hrať v takom generačnom posune, Robo Róth, ja a ešte jeden súčasný mladý herec. Keď máte rovnaký názor na umenie, generačný rozdiel neexistuje. Hlavná vec, že nám to hrá.

Jaroslava Milčíková, Michala Mňahončáková | osobnosti.sk