Po prvé, násilie je nákazlivé, psychóza ukrivdenosti sa šíri ako infekcia, jeden útok podnecuje druhý, odveta volá po odplate. Treba sa aktívne brániť pred jeho zhubnou špirálou. Bez odhodlanosti brániť sa nijaká demokracia neobstojí.

Po druhé, pri vyrovnávaní sa s extrémistickým nacionalizmom nie je dobrým radcom princíp reciprocity, pretože na jeho základe sa ťažko rodí vzájomné porozumenie. Aj keď ľudí na Slovensku poburujú verejne vyslovované protislovenské urážky z pera či úst niektorých maďarských radikálov, my tu doma sme zodpovední predovšetkým za našich slovenských výtržníkov, za jedovaté šípy ich slovného i fyzického násilia: za tých, čo dobili maďarsky hovoriacu študentku v Nitre, čo posielajú Maďarov za Dunaj, čo sa im vyhrážajú.

Po tretie, politici majú kľúčovú zodpovednosť. Nestačí odvolávať sa na príslušný vládny či stranícky dokument, ide o ich každodennú agendu a každodennú skúšku ich morálneho profilu. Otázky tolerancie k menšinám nemôže mať na starosti iba ten úrad, ktorý to má formálne v náplni práce. Vrcholní politici by mali viditeľným spôsobom konať, neprípustné javy odsudzovať a poskytovať tak občanom vzor správania. Nemali by zabúdať, že v demokratických krajinách sú to aj politici – popri rodinách, škole či médiách – ktorí pomáhajú budovať charaktery mladých ľudí. Reakcie slovenského premiéra i slovenského prezidenta sú nedostatočné. Verejnosť má právo požadovať nápravu.

Po štvrté, Maďari aj Slováci sú Stredoeurópania, ktorí spolu s inými národmi obývajú zahustený stredoeurópsky priestor. Z tohto priestoru vzišli mnohé veľké talenty, rodili sa tu géniovia i hrdinovia, v našich navzájom tak podobných mestách sa pestovala spoločná stredoeurópska kultúra. No zároveň sa tu v posledných dvoch storočiach prejavoval aj horúčkovitý nacionalizmus, ktorý spôsobil mnoho utrpenia. Koncom minulého storočia sa však Stredoeurópania spojili v zápase o slobodu a demokraciu a iba nedávno sa pridružili k spoločenstvu európskych demokracií. Bolo by nešťastné – pre Slovensko, pre Maďarsko, pre višegrádsku spoluprácu i pre širšie európske spoločenstvo – keby plody tohto úsilia mali teraz, keď tieto štáty spoluutvárajú tvár európskeho priestoru, zhorknúť.

Po piate, nejde len o extrémistické výčiny. Veľkým problémom je aj celková zmena atmosféry. Na juhu Slovenska vznikajú konflikty pre jazyk, ľudia sú ostražitejší, niektorí tamojší obyvatelia – Maďari i Slováci – sa odrazu cítia menej doma, miestami vznikajú situácie na hrane výbuchu emócií. A nejde len o juh: aj v časti slovenskej verejnosti žijúcej v iných kútoch Slovenska sa prejavuje určitá averzia voči Maďarom ako takým. V takejto atmosfére sa, prirodzene, ťažko diskutuje o skutočných problémoch spolužitia.

Po šieste, ak občianska spoločnosť na Slovensku dá extrémistom zreteľnejšie najavo, že isté druhy správania nestrpí, tak sa jednoducho nepresadia. Politici dostanú jasnejší signál, aby plnili, čo sa od nich očakáva. A ľudia – na Slovensku i v Maďarsku – sa budú môcť väčšmi venovať tým podstatnejším výzvam, ktoré obe spoločnosti majú, vrátane zlepšovania kvality života, vzdelávania, konkurencieschopnosti svojich ekonomík, vymožiteľnosti práva či nájdenia zmysluplného miesta v Európskej únii.

Po siedme, pred nedávnom sme si pripomínali dve augustové výročia: okupáciu Československa sovietskymi tankami a výročie Slovenského národného povstania. Zmysel oboch udalostí je obyvateľom Slovenska zrejmý: trauma porážky v auguste 1968 a zápas o slobodu v auguste 1944. Tradícia sviatku, ktorý nasleduje, sa ešte iba utvára: prvý september je Deň ústavy. Uctime si ho tak, že budeme všetkými prostriedkami stavať hrádzu extrémistickému nacionalizmu. Dajme priechod ústavnému vlastenectvu, ktoré chce budovať slovenský štát za plnohodnotnej účasti príslušníkov národnostných menšín.

Martin Bútora, sociológ
László Szigeti, vydavateľ
Rudolf Chmel, literárny vedec
Zora Bútorová, sociologička
Lajos Grendel, spisovateľ

changenet.sk